„Súmračná, máme problém,“ hlásia do centrálneho stanu podrezávačov rovnej dane a hrdých autorov Zákonníka proti práci čoraz častejšie správy o scvrkávajúcom sa prognózovanom raste ekonomiky, štatistiky o nepríjemne stúpajúcej miere nezamestnanosti a rekordnej zadlženosti krajiny.
Keď vo februári 2010 navštívil Slovensko estónsky premiér Ansip, ktorý vedie tamojšiu protrhovú liberálnu Reformnú stranu, dočkal sa od predsedu Fica nelichotivých poznámok na adresu Estónska, jeho prístupu k ekonomike a kríze. Protokolárnu slušnosť hostiteľa prekrylo vo zvolebňujúcej sa atmosfére nutkanie domáceho náčelníka Smeru, ktorý často a rád na príklade pobaltských krajín demonštruje, ako by Slovensko podľa neho dopadlo, keby u nás pokračovali pravicové reformy. Zdalo sa, že v tom čase premiérovému premiérovi Ficovi pomáhali i aktuálne čísla. Kým medziročný pokles HDP v roku 2009 u nás bol „len“ päťpercentný, v Estónsku to bolo vyše štrnásť percent. Kým nezamestnanosť v roku 2010 u nás bola takmer 15-percentná, v Estónsku to bolo 18,5. Kým však slovenské verejné výdavky počas krízy veselo rástli naďalej, a spolu s nimi sa nabaľoval i verejný dlh, tak v Estónsku o konsolidácii roky nerečnili, ale konali a výdavky verejného rozpočtu hneď a zaraz naozaj osekali na kosť.
Keď o tri roky neskôr, koncom januára 2013, navštívil Slovensko estónsky minister financií Ligi, prejavil tunajším pozostalým úprimnú sústrasť a smútok zo skonu rovnej dane, ktorá v Estónsku oslávi čo nevidieť dve dekády úspešnej existencie. Vyjadrením, že by Estónsko nerado dopadlo tak, ako Slovensko, vrátil Ligi úder, ktorý pred tromi rokmi uštedril Fico premiérovi Ansipovi. A mohol tak učiniť s ľahkosťou a eleganciou podporovanou evidenciou zo štatistík. Kým medziročný rast HDP vo fiškálne skonsolidovanom Estónsku v roku 2011 dosahoval viac než sedem percent, na Slovensku to nebola ani polovica. Kým nezamestnanosť na Slovensku sa drží nad štrnástimi percentami, v Estónsku spadla pod desať. Kým na Slovensku vyžierame špajzu na roky dopredu a verejný dlh za päť rokov vzrástol z úrovne 30 percent HDP nad 50, v Estónsku tento ukazovateľ nebol a nie je vyšší než desať percent. To všetko pri porovnateľnej úrovni priemerných miezd.
Mnohí si oddýchli, že sa naša vláda odhodlala neinšpirovať sa opatreniami tej estónskej. Pravicové reformy a experimenty na ľuďoch tu nechceme. Chceme istoty. Nech to stojí, čo to stojí. S tou nezamestnanosťou sa ale štatisticky bude treba ešte pohrať. Čo nezvládne Richter žonglovaním s číslami na papieri, tam pomôžu stimulmi a eurofondmi platené umelé pracovné miesta. Keď sa pánom zo „sociálnej demokracie“ nepozdáva, že naše firmy kvárené krízou a ich vládnutím nezamestnávajú tak, ako by si ich „sociálne blahorodie“ predstavovalo, prečo im i nám neukážu, ako sa to dá a má robiť? Ale nie umelými stimulmi z našich daní. Nie dočasne krátkodobo udržateľnými projektmi z eurofondov z peňazí európskych daňovníkov. Vytvoriť a udržať dotované pracovné miesto za tisíce eur, ktože by to nedokázal, však?
Z rastového Šinkanzenu s logom vzmáhajúceho sa tatranského tigra na vývesnom štíte sme presadli do vŕzgajúcej ošarpanej súpravy ťahanej parnou lokomotívou, ktorej posádka si nechce priznať, že jej dochádza uhlie a kupovať ho na dlh nebude možné naveky. Keby len to, upotený fiškálny strojvodca Kažimír hlási, že zaťahuje brzdu. Tú dlhovú. Tej konsolidačnej sa totiž drží zubami-nechtami už rok. Nekonsolidujeme. Ale to nevadí, aj v tomto sme v hlavnom európskom prúde, ktorý namiesto dlhovej brzdy zaťahuje tú konsolidačnú. Nebude trvať dlho, a zistíme, že žiadne eurohabaďúry typu regulácie odmien bankárov či úpravy týkajúce sa poskytovania hypoték na odvrátenie dôsledkov skutočných príčin krízy stačiť nebudú. Kupujeme si čas. Čoraz drahšie. Koniec ale nebude ako z rozprávky. Koniec bude skôr ako to už poznáme z mnohých opakovaných prípadov pádov pyramídových hier. Zrážka s odmietanou realitou bude tvrdá a bolestná. Blýskať sa však bohužiaľ nebude len nad Súmračnou, ale nad celou Tatrou.
Autor je analytik KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 04/2013.
