Je ním 68-ročný Bernard Kouchner, búrlivák konca šesťdesiatych rokov, charizmatický spoluzakladateľ organizácie Lekári bez hraníc (Médecins sans Frontières), prvý šéf prechodnej správy Kosova za OSN v rokoch 1999 a 2000 a socialista, ktorý podporoval vo voľbách Ségolène Royal a ktorého práve vyrazili zo strany, lebo prijal od pravičiara Sarkozyho vládnu funkciu.
Bernard Kouchner ako francúzsky minister zahraničia je fascinujúci z mnohých dôvodov a svojím vzdelaním a backgroundom predstavuje zvrat ešte predtým, než čokoľvek urobil či povedal. Ešte týždeň pred jeho vymenovaním všetci čakali, že sa do kresla francúzskeho ministra zahraničia vráti nadutý byrokrat a énarque Hubert Védrine, ktorý sa preslávil najmä ako protiamerický pozér. Slovíčko énarque označuje vo Francúzsku absolventa prestížnej vládnej École National d´Administration (ENA), čo je elitná vysoká škola pripravujúca francúzskych byrokratov a vládnych politikov. Énarque je značná časť francúzskych politikov na ľavej i pravej strane spektra. Énarque je porazená socialistická kandidátka Ségolène Royal i jej manžel. Byť énarque znamená byť skrz-naskrz infikovaný presvedčením o veľkosti a dejinnom poslaní Francúzska a vlastnej prináležitosti k elite. Bernard Kouchner nie je énarque a nie je ním ani Nicolas Sarkozy, ani nový predseda vlády Francois Fillon. To, že ani prezident, ani predseda vlády nie sú énarque, je vo Francúzsku novota. Americký analytik Denis Boyle, ktorý je autorom knihy Skazené Francúzsko: Strach, dvojtvárnosť, zbabelosť a syr, tento fakt vyhodnotil v National Review Online tak, že „nominácie naznačujú, že vplyv politicky karcinogénnej ENA sa významne znížil“. Nicolas Sarkozy je po neuveriteľnom Chiracovi, ktorý bol vraj natoľko odtrhnutý od reality, že dokonca veril, že je u svojho národa v obľube, naozaj dramaticky iný. Spôsob, ktorým Sarkozy zostavil Fillonovu vládu, priniesol ešte jednu dramatickú zmenu. Predchádzajúce francúzske vlády mávali počet ministrov, ktorý hrdo konkuroval rozkošatenému byrokratickému modelu Sovietskeho zväzu a Ruska. V odchádzajúcej vláde Dominiqua de Villepina bolo 30 ministrov. V Sarkozyho vláde je ich iba 15 a takmer polovicu tvoria zaujímavé a politicky skúsené ženy (i keď označiť viaceré z nich za pravicu by bolo v menej ľavicovej krajine než Francúzsko nedorozumením, čo však platí aj na ich mužských kolegov). A je tam Bernard Kouchner.
.život zaujímavého muža
Na Bernardovi Kouchnerovi je zaujímavých veľa vecí. Politicky napríklad to, že necíti nenávisť k Izraelu ani k Spojeným štátom americkým. „Francúzsky diplomat, ktorý necíti nenávisť k Izraelu? To je koniec Le Monde!“ glosoval jeho vymenovanie ironicky Denis Boyle. Bernard Kouchner sa narodil 1. novembra 1939 v Avignone židovskému otcovi a matke protestantke. Vyštudoval medicínu a ako mladý bol aj členom francúzskej komunistickej strany. Mnohým mladým Francúzom tých čias komunizmus počaroval. V roku 1966 však Bernarda Kouchnera z komunistickej strany vylúčili. V roku 1968 pracoval Kouchner ako lekár Červeného kríža v Biafre počas nigérijskej občianskej vojny. Biafra bola strašnou ľudskou katastrofou, ktorú svet dlho nechcel vidieť. Tí lekári, ktorí tam priamo boli, ju videli veľmi zblízka. Kouchner a ďalší lekári, ktorí pracovali v Biafre pre Červený kríž v rokoch 1968 až 1970, boli pobúrení neschopnosťou mnohých agentúr a štátov prekonať právne a administratívne prekážky pri poskytnutí lekárskej pomoci tým, ktorí ju tak súrne potrebovali. Najmä pod dojmom Biafry založili 20. decembra 1971 Kouchner a ďalší francúzski lekári organi- záciu Lekári bez hraníc (Médecins Sans Frontières – MSF) a vyhlásili ju za prvú mimovládnu organizáciu na svete, ktorá sa špecializuje na lekársku pomoc v krízových situáciách. Kouchner pri jednej príležitosti povedal aj svoje krédo súvisiace so vznikom tejto organizácie: „Utrpenie ľudstva patrí všetkým ľuďom.“ Povedal tiež, že „humanitárna pomoc nerozlišuje medzi kategóriami obetí“. Tím francúzskych lekárov, ktorí založili organizáciu Lekári bez hraníc, má svetové prvenstvo aj v tom, že si prví uvedomili, ako v prospech pomoci ľuďom formovať verejnú mienku prostredníctvom čoraz mocnejších médií.
Kouchner sa vo vedúcej pozícii organizácie Lekári bez hraníc stal v priebehu 70. a 80. rokov vo Francúzsku mediálne známou a populárnou postavou, pretože nevynechal ani jednu príležitosť, aby vášnivo neupozorňoval na hrôzy vojny na rôznych koncoch sveta. V tých rokoch zaviedol misie lekárov aj do Kambodže, Thajska, Rwandy Salvádoru, a tajne pracoval aj v Afganistane. V roku 1980, po názorovej roztržke s predsedom Lekárov bez hraníc Claudom Malhuretom, založil novú organizáciu Lekári sveta (Médecins du Monde). Konflikt sa týkal medziiným toho, že Kouchner cítil, že sa organizácia Lekári bez hraníc vzdáva svojho základného princípu „svedectva“ – pracovníci, ktorí sú svedkami zverstiev, ich majú zverejňovať. Lekári bez hraníc sa stali neutrálnejšou organizáciou (najmä po skúsenostiach s genocídou v Rwande v roku 1994), zatiaľ čo Kouchnerovi Lekári sveta trvajú stále na tom, že sa humanitárna pomoc nedá oddeliť od politického pozadia. Okrem toho prišiel Kouchner do konfliktu s ďalšími lekármi vo vedení MSF pre akciu, ktorú sám zorganizoval a viedol v roku 1980 na pomoc vietnamských „boat people“ (desiatky tisícov Vietnamcov, ktorí na malých lodiach utiekli pred komunistickými vojskami po odchode Američanov a páde juhovietnamského režimu a uviazli bez pomoci na mori). Neskôr vysvitlo, že Kouchnerova misia bola úspešná, ale väčšina vedenia MSF to vnímala ako Kouchnerovo zbytočné sólo a nepodporovali ju. Bernard Kouchner bol prezidentom Lekárov sveta v rokoch 1980 až 1982. Organizácia neskôr expandovala do mnohých ďalších krajín (od USA až po Japonsko) a pracovala už asi na 300 projektoch v 80 rôznych krajinách. Ide o najrôznejšie aktivity – od rýchlej krátkodobej lekárskej a humanitárnej pomoci v oblastiach akútnej krízy až po dlhodobé projekty vrátane pomoci obetiam mučenia.
Život Bernarda Kouchner a ako politika sa začal v roku 1988, keď sa stal štátnym tajomníkom zodpovedným za humanitárne akcie vo vládnom kabinete socialistu Michela Rocarda, hoci dovtedy nebol nikdy členom francúzskej socialistickej strany. V rokoch 1992, 1993 bol vo vláde Pierra Bérégovoya ministrom zdravotníctva. Od roku 1994 do roku 1997 bol členom Európskeho parlamentu a od roku 1997 do roku 1999 opäť ministrom zdravotníctva vo vláde Lionela Jospina. Dňa 15. júla 1999 prijala Bezpečnostná rada OSN rezolúciu č. 1244 a na jej základe vymenoval generálny tajomník OSN Kofi Annan Kouchnera za prvého špeciálneho predstaviteľa OSN v Kosove a za šéfa Prechodnej administrácie OSN v Kosove. V tejto funkcii pracoval 18 mesiacov a riadil snahy OSN vybudovať nové správne orgány Kosova. V januári 2001 ho v Kosove nahradil Dán Hans Haekkerup.
V roku 2005 bol Kouchner kandidátom na funkciu Vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR), Kofi Annan však presadil bývalého portugalského premiéra Antónia Gutierresa. V roku 2006 ho navrhovali na funkciu generálneho riaditeľa Svetovej zdravotníckej organizácie, ale nakoniec zvolili čínsku kandidátku Margaret Chan Fung Fu-chun.
.svet podľa Kouchnera
Bernard Kouchner sa vystúpeniu v médiách nikdy nevyhýbal, s médiami to vie a médiá ho majú v obľube pre jeho charizmu a výrečnosť. S médiami ho tak trochu spája aj jeho manželstvo s chýrnou francúzskou novinárkou belgického pôvodu Christine Ockrent (jediná novinárka, ktorej sa podarilo urobiť rozhovor so Saddámom Husajnom priamo počas vojny v Zálive). A v médiách hovorí vždy to, čo si myslí, i keď to práve francúzskym vládnym kruhom nemusí vyhovovať. Kedysi napríklad rozhneval francúzsku vládu, keď verejne označil zairského prezidenta Mobutua za „chodiaci bankový sejf v klobúku z leopardej kože“ práve v čase, keď sa francúzske vojenské jednotky pokúšali vyhnať zo Zaire rebelov bojujúcich proti Mobutuovi. V roku 2003 zasa pre francúzsky Le Nouvel Observateur opísal vo Švajčiarsku žijúceho moslimského „učenca“ a známeho antisemitu Tarika Ramadana takto: „Cet homme est une crapule intellectuelle.“ (Ten muž je intelektuálny darebák.) Tarik Ramadan je figúra, ktorú milujú ľavicové médiá sveta ako synonymum „umierneného“ a intelektuálneho moslima. Kouchner patrí tiež k menšine francúzskych politikov, ktorí nepriamo podporili intervenciu proti režimu Saddáma Husajna. Francúzsko v tom čase za kulisami posmeľovalo Saddáma, aby jednoducho prečkal tlak Spojených štátov a Veľkej Británie a snažilo sa sabotovať rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN týkajúce sa Saddáma a Iraku.
Kouchnerove postoje ku krízam vo svete sú výsledkom toho, čo nazval svojou „dlhou osobnou cestou“ ľudským utrpením a humanitárnymi katastrofami, ktorú absolvoval spolu so svojimi kolegami z Lekárov bez hraníc. V roku 1987 publikoval knižku, ktorú nazval Povinnosť zasiahnuť (Le Devoir d´Ingerence). V nej dal na papier svoje dlhodobé presvedčenie, že liberálne demokracie majú nielen právo, ale aj morálnu povinnosť nerešpektovať suverenitu iných štátov v mene ochrany ľudských práv a zasiahnuť. To je vo svete francúzskej zahraničnej politiky, ktorá síce nemá nijaké škrupule poslať niekam vojakov, ale má sklon zasahovať skôr selektívne, tam, kde cíti definované francúzske národné záujmy, naozaj nekonformný postoj. Je to navyše doktrína, ktorá sa úplne vymyká z rámca obvyklého „politického realizmu“ francúzskej školy diplomacie.
.čo čakať od Francúzska a Kouchnera?
V tejto chvíli nemožno od Francúzska čakať asi nijaké dramatické zahraničnopolitické gesto. Sarkozyho čakajú v júni parlamentné voľby, ktoré musí vyhrať, ak chce presadiť hospodárske a sociálne reformy, ktoré plánuje. Denis Boyle o Sarkozyho situácii napísal v National Review Online, že: „Bude potrebovať všetkých ako spojencov túto jeseň, keď bude nepochybne čeliť zrážke s odbormi a s radikálnou ľavicou, ktoré budú bojovať za zachovanie statu quo, až kým už nebude na uliciach v Paríži nijaká dlažba. Pol storočia si vynucovali vo Francúzsku pouličné davy právo veta, vyžadujúc úplatky a odmietajúc ekonomické a politické reformy spolu s akýmkoľvek náznakom priateľského gesta k Washingtonu.“
Nicolas Sarkozy však po svojom víťazstve predniesol aj reč, v ktorej povedal, že Spojené štáty môžu znovu počítať s Francúzskom. Po dlhom období nešťastného protiamerického tandemu Chirac – Schröder a po takých imperiálnych francúzskych ministroch zahraničia, ako Hubert Védrine či Dominique de Villepin, sú Nicolas Sarkozy a Bernard Kouchner zrejme dobrou správou pre vzťahy Európy s Amerikou, i pre smerovanie Európy ako celku.
Autor je redaktor týždenníka .týždeň a spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 22/2007 dňa 28. mája 2007.
