„Zdravé peniaze“ ako jeden z cieľov klasických liberálov boli vždy založené na spájaní meny so vzácnymi kovmi. Tak ako bola ústava zameraná k potlačeniu svojvoľného výkonu vládnej moci, tak zlatý štandard striktne obmedzil možnosti vlády spoluvytvárať infláciu.
Zástancovia „zdravých peňazí“ boli a sú neustále svedkami deštrukčných dôsledkov sily tlačiarenských strojov. Právom môžu namietať, že žiadna vládna schéma riadenia peňazí nemôže skončiť dobre. Áno, optimálne usporiadanie je také, pri ktorom sú peniaze a bankovníctvo plne v súkromných rukách a neexistuje nič také ako „národná“ mena, podobne ako nemáme ani „národné“ počítače.
Existuje rozdiel medzi klasickým zlatým štandardom z konca 19. storočia a režimami nekrytých symbolických peňazí z konca 20. storočia. Preto viacerí moderní ekonómovia rakúskej školy a libertariáni nabádajú k návratu k zlatu ako dočasnému riešeniu. Vzhľadom na to, že vlády a centrálne banky v súčasnosti významne zasahujú do peňazí a bankovníctva, by bol podľa mnohých predstaviteľov rakúskej školy návrat k zlatu veľmi rozumným krokom.
Nanešťastie, i keď zástancovia zdravých peňazí sa zhodnú, že skutky Franklina Delano Roosevelta v roku 1933 a Richarda Nixona v roku 1971 boli zavrhnutiahodné, nezhodnú sa už na najlepšom spôsobe zvrátenia týchto katastrof. Predstavme si, že vláda USA naozaj naviaže americký dolár na zlato. Aký výmenný pomer by mala použiť? Súčasnú trhovú cenu? Cenu 35 $ za trójsku uncu z éry Bretton Woods? Cenu 20,67 $ za uncu z čias pred Rooseveltom?
Odporúčanie pre Fed
Navrhujem, aby sa Fed (Federal Reserve System – centrálna banka USA) „vrátil k zlatu“ okamžite zmenou cieľovania svojej politiky zo základnej úrokovej sadzby Fed-u na cenu zlata. Odporúčam, aby boli vládne dlhopisy a ostatné aktíva držané Fed-om v čase splatnosti nahradené reálnym zlatom.
Na otázku, akú cenu určiť ako cieľovú, odpovedám vcelku arbitrárne: 2 000 $ za uncu. Moje zdôvodnenie je nasledovné: Keď Fed začne s masívnym nakupovaním zlata, trhová hodnota zlata v pomere k ostatným tovarom a službám vzrastie, lebo pribudne nový veľký nákupca na trhu so zlatom. Ak by následne Fed fixoval súčasnú trhovú cenu (1 400 $ za uncu v čase písanie tohto článku), tak by si to vyžiadalo cenovú defláciu väčšiny ostatných tovarov a služieb.
Mali by sme sa vyvarovať chyby britskej vlády, ktorá sa v roku 1925 vrátila k zlatu, použijúc paritu spred prvej svetovej vojny. Spôsobila tým dlhotrvajúce problémy britského trhu práce. Dnes by preto bolo rozumné pre Bernankeho Fed určiť cieľovú cenu zlata značne vyššie, než by bola jeho trhová cena v deň oznámenia. Drvivá časť prispôsobenia sa (keď hodnota zlata vo vzťahu k všetkému ostatnému musí vzrásť) by sa tak uskutočnila iba rastom ceny zlata (do výšky 2 000 $ za trójsku uncu).
Existuje niekoľko problémov spätých s realizáciou „návratu k zlatu“. Najzreteľnejším je skutočnosť, že som stanovil 2 000 $ iba tak, arbitrárne. Ďalším problémom je fakt, že neexistuje jednoznačný pomer, koľko zlata treba na krytie zvyšného množstva dolárov. Odporúčam, aby Bernanke a spol. kúpili alebo predali aktíva pre udržanie cieľovej ceny zlata. Existuje však omnoho lepší návrh, než ten môj – a to od Misesa.
Misesov návrh
Ludwig von Mises vo svojej Teórii peňazí a úveru predkladá svoj plán pre navrátenie fiktívnej krajiny (Ruritania) so svojou menou (rur) k zlatému štandardu. Čitateľ musí mať na pamäti, že keď to Mises písal, americký dolár bol stále zameniteľný za zlato v pomere 35 $ za uncu. Mises to videl nasledovne:
„Z pohľadu monetárnej techniky je stabilizácia výmenného kurzu národnej meny voči iným, inflačne menej znehodnoteným menám alebo voči zlatu jednoduchá. Prvotným krokom je zdržanie sa ďalšieho nárastu množstva domácej meny. Toto na začiatku zastaví nárast výmenného kurzu a ceny zlata. Po určitých výkyvoch sa dostaví relatívne stabilný výmenný kurz, ktorého úroveň závisí od parity kúpnej sily.
No táto stabilita nemôže trvať večne. Pokiaľ pokračuje nárast produkcie zlata alebo nárast vo vydávaní dolárov v zahraničí, Ruritania má menu, ktorej množstvo je nepružne obmedzené. Za týchto podmienok už nemôže prevažovať úplná zhoda medzi pohybom cien komodít na trhoch Ruritanie a tých na zahraničných trhoch. Ak ceny vo vzťahu k zlatu a dolárom rastú, tie vo vzťahu k ruru budú zaostávať alebo dokonca klesnú. To znamená, že parita kúpnej sily sa mení. Následne sa ukáže trend smerujúci k posilneniu ceny ruru vyjadrený v zlate alebo v dolároch. Keď sa tento trend stane očividný, nastáva vhodný moment na dovŕšenie menovej reformy. Výmenný kurz, ktorý na trhu prevláda v danom okamihu, bude ohlásený ako nová zákonná parita medzi rurom a buď zlatom alebo dolárom. Neobmedzená vymeniteľnosť pri tomto zákonnom kurze každého papierového ruru voči zlatu alebo doláru a vice versa je odteraz základným princípom.
Reforma teda pozostáva z dvoch opatrení. Prvým je ukončenie inflácie nastavením neprekonateľnej bariéry voči ďalšiemu nárastu ponuky domácich peňazí. Druhým je zamedzenie relatívnej deflácie, ktorú prvé opatrenie po určitom čase prinesie a to vo vzťahu k iným menám, ktorých ponuka nie je v rovnakej miere tak rigidne obmedzená. Hneď po druhom kroku je akékoľvek množstvo rurov možné zameniť na zlato alebo doláre bez akéhokoľvek meškania a akékoľvek množstvo zlata alebo dolárov za rury. Agentúra, ktorej reforma zverí vykonávanie týchto výmenných operácií, potrebuje z technických dôvodov určitú malú rezervu zlata či dolárov. No jej hlavným záujmom je, aspoň v počiatočnom štádiu jej fungovania, poskytovať dostatok rurov potrebných pre výmenu zlata alebo cudzej meny za rury. Aby mohla akákoľvek agentúra vykonávať túto úlohu, musí byť oprávnená emitovať dodatočné rury plne kryté zlatom alebo cudzou menou.“
V tejto krátkej stati Mises ponúka návrh, ktorý zabraňuje problémom spomenutých v mojom návrhu. Neexistuje nastavenie arbitrárnej ceny zlata. Mises necháva trh, aby tak urobil.
Teoreticky i prakticky
Myslel som si, že nastavenie súčasnej trhovej ceny zlata môže viesť k problémom, lebo zvýšený dopyt po získaní zlata centrálnou bankou (prípadne vládnou štátnou pokladnicou) by znamenal nárast relatívnej ceny zlata. Avšak podľa Misesovho návrhu sa vláda na začiatku neusiluje o nárast svojich zásob zlata. Namiesto toho pasívne prijíma vklady zlata od tých, ktorí sa snažia získať novú menu (výmenou za zlato) v oficiálnej výške.
Čo ale s krytím meny zlatom? Myslel som si, že centrálna banka potrebuje zmeniť skladbu jej aktív z dlhopisov na zlato kvôli uisteniu investorov, že nová hodnota bude udržateľná. Aj v tomto prípade má Mises elegantnú odpoveď: od momentu, keď nový systém vstúpi do platnosti, akékoľvek nové vydanie peňazí musí byť kryté 100 percentne zlatom, ktoré je v držbe monetárnej autority (centrálnej banky).
Je pravda, že celkové množstvo peňazí nebude plne kryté zlatom vo vládnych trezoroch. Investori však budú vedieť, že – počnúc dňom reformy – budú všetky prírastky peňazí plne kryté. Toto je veľmi nearbitrárny prístup, ktorý prináša dva žiaduce výsledky. Prvý: vláda nemusí prijať veľkú časť zásob zlata od súkromného sektora hneď na začiatku. Druhý: so zvyšujúcim sa množstvom domácej meny bude čoraz väčší podiel domácej meny krytý zlatom.
Keď vo svete vládnych zásahov hľadáme „druhé najlepšie“ politické odporúčanie, nikdy nenájdeme dokonalosť (už len z definície). Kým však budeme mať centrálny peňažný monopol, tak návrh Ludwiga von Misesa pre návrat k zlatému štandardu je teoreticky elegantným a zároveň pozoruhodne praktickým riešením.
Autor spolupracuje s Ludwig von Mises Institute, v rámci ktorého aktuálne publikoval študijnú príručku k dielu Ludwiga von Misesa Teória peňazí a úveru. Táto príručka je dostupná na mises.org tu.
Na pozvanie KI v dňoch 26. a 27. septembra 2011 prednášal v Bratislave a Banskej Bystrici v rámci cyklu CEQLS.
Článok bol pôvodne uverejnený v Mises Daily dňa 28. júla 2011.
Preložil Ľuboš Mikuška, spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 07-08/2011.
