Zvyknite si. Hoci je po voľbách a i po referende s mnohými jeho nereferendovými otázkami, koncesionárske poplatky ostávajú v platnosti naďalej nielen do konca tohto, ale minimálne do konca budúceho roka. A za ten čas v STV uteká deň po dni, každý je šedivý. Ako inak, keď z obrazovky tzv. verejnoprávnej televízie sa na nás dennodenne valia reprízy programov z dôb, keď mrzká lúza v jej dnešnom vedení špinila verejný priestor vo vtedajšom komunistickom spravodajstve. Tak ako vtedy, i počas Ficovej vlády bolo spravodajstvo pod dozorom cenzorov a poplatné jednej strane. Apropo, keď už sme pri tom spravodajstve, hoci je dlhé roky zúfalo úbohé, spolu s dámskymi magazínmi či podvečernou (tiež verejnoprávnou?) telenovelou, patrí v súčasnosti v nejeden deň aspoň k tým pár programom, ktoré STV dokáže vysielať na svojom hlavnom okruhu v premiére.
Neverili by ste, ale prevádzkovanie tejto úbohosti, a to aj z našich peňazí, či už nám ich kradnú cez koncesionárske poplatky alebo cez dodatočné dotácie pre STV zo štátneho rozpočtu, stojí ročne takmer 100 miliónov eur. A neverili by ste, ale medzi najvyššie nákladové položky verejnoprávnej chamrade patria výdavky na mzdy. Chápete? To naozaj treba platiť ročne 13 miliónov eur stovkám ľudí na to, aby nám na Dvojke z archívu z roku 1985 púšťali posedenia s pracovníkmi JRD Svornosť a miestnou dychovkou? „Vtipnejší vyhráva,“ povedali si zjavne Štefan a jeho červená družina, keď v štýle tridsať rokov starej „zábavy,“ reprízovanej aktuálne na Jednotke v pracovné dni, rozhodli, že ani nie dvojročnú slávu športovej Trojky posunú na vyššiu úroveň: nielen väčšinu noci (ako na Dvojke, keď nezasadá parlament), ale i väčšinu dňa tam v súčasnosti platíme za monoskop. A to veru doslovne, keďže i to je prenos signálu, za ktorého šírenie sa platí, a to je ďalších 13 miliónov eur ročne do luftu len tak. „Spravilo sa to samo! Ja nie, to finančná kríza,“ háji sa Štefan, keď sa ozývajú hlasy proti jeho šafáreniu a topeniu televízie do ešte hlbších miliónových dlhov. Rada STV to však asi vidí inak, keďže mu za jeho vlaňajšiu prácu schválila absurdne nevhodnú odmenu vo výške viac ako 12 tisíc eur.
Keďže niet veľa takých bláznov, ktorí by za zmienené „služby“ dobrovoľne platili, pospolitému ľudu bolo vyrubené výpalné vo forme koncesionárskych poplatkov – vraj za úhrady za služby verejnosti. „Stačilo už tejto zlodejiny,“ povedali si mnohí nútení koncesionári, a prestali výpalné platiť. Kontra stratovej STV nenechala na seba čakať. „Úhrady za služby verejnosti poskytované Slovenskou televíziou a Slovenským rozhlasom, takzvané koncesionárske poplatky, zatiaľ neboli zrušené. Zákon o úhrade je platný a účinný. Platením poplatkov plníte svoju povinnosť a vytvárate predpoklady na zvyšovanie kvality vysielaných programov vo verejnom záujme. Ďakujeme. Vaša Slovenská televízia, váš Slovenský rozhlas,“ znie v týchto dňoch z rozhlasových a televíznych prijímačov v tých domácnostiach, kde si verejnoprávne médiá vôbec naladia. Ozaj, a neviete, kde do čerta sa prepadli tí „umelci,“ čo za verejnoprávnosť tak hlučne brojili v čase generála Rybníčka?
A čo dodať na záver? Snáď len tie tri slová, obyčajné slová: zrušte Slovenskú televíziu! Nech už konečne zhasne a viac už nikdy nezasvieti žiadny z monoskopov tej úbohej reprízie. Netreba nám ju. Nestojí to za to a nikdy to inak nebude.
Autor je analytik KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 09/2010.
