Nielen na Slovensku, či vo Francúzsku, ale čoraz viac aj v Británii a USA sa šíria opakujúce sa ekonomické mýty a omyly. Vyvracajú ich pritom univerzálne platné a realitou overené ekonomické princípy.
Časť politikov aintelektuálov šíri napríklad predstavu o darčekoch bez nákladov niekoho, teda Miltonom Friedmanom sformulovaný mýtus obeda zadarmo. Príkladmi sú obedy a vlaky „zadarmo“, garantovanie pracovných miest a univerzálneho základného príjmu, či vládne výdavky z deficitu a tlačenie peňazí. Ignorujú dôležitý koncept v živote ľudí: vzácnosť. Potvrdzujú sa slová Thomasa Sowella, že „prvou lekciou ekonómie je vzácnosť, zatiaľ čo prvou lekciou politiky je nerešpektovať túto prvú lekciu ekonómie“.
Tak ako obed, tak ani nijaký vládny program nie je zadarmo. Nezaplatí ho vláda a priamo jeho užívatelia, ale všetci z daní, aj vo vyšších cenách (napríklad pri zdaňovaní obchodov a podnikov). Používanie „niečoho za nič“, o to viac poskytovaného z cudzích peňazí, deformuje pohľad na ekonomickú hodnotu statku a spôsobuje nižšiu zodpovednosť jeho užívateľov, väčšie plytvanie, neefektívnosť, nižšiu kvalitu a dodatočné náklady. „Zadarmo“ je drahšie, ako niečo priamo platené. Vládne programy pod hlavičkou všetkým „zadarmo“ a „garantovanie nárokov“ znásobujú ekonomicky perverzné motivácie – garantovaný nepodmienený príjem by napríklad potlačil pracovnú či podnikateľskú aktivitu a osobnú finančnú zodpovednosť.
Dnes sú populárne i „sociálne spravodlivé riešenia“, vychádzajúce z mýtu vnímania trhu ako „hry s nulovým súčtom“, kde jedna strana výmeny získava a druhá tým stráca. Jeho predpokladom je statická predstava bohatstva ako fixného koláča, z ktorého napríklad bohatí bohatnú na úkor chudobných. Stoja na ňom politiky protekcionizmu, ekonomickej sebestačnosti a aktuálne návrhy na enormné zdanenie bohatých. Odporuje ekonomickému princípu a realite dynamickej podstaty trhu a tvorby bohatstva: trhových aktivít ľudí ako „hry s pozitívnym súčtom“ s obojstrannou prospešnosťou a s prínosmi aj pre ostatných. Obe strany získavajú z dobrovoľnej výmeny. Každý vymieňa pre neho niečo menej hodnotné za hodnotnejšie.
Koláč bohatstva v skutočnosti neustále zväčšujú realizované myšlienky v slobodných výmenách s deľbou práce a produkciou pre spotrebiteľov, nie spotreba, peniaze, prírodné zdroje či vládne programy. Potvrdením je obrovský nárast bohatstva pri podobnom náraste populácie vo svete za ostatných 200 rokov, pričom len od roku 1990 sa vyše 1,2 miliardy ľudí dostalo z absolútnej chudoby. A bohatnú všetky skupiny. Regulovanie bohatstva najbohatších by naopak obmedzilo pracovné miesta, mzdy, či produkty, tým znížilo aj životnú úroveň strednej a najnižšej vrstvy. Práve intervencionizmus je „hra s negatívnym súčtom“, ktorý dnes prehlbuje príjmové nerovnosti.
Spoločným menovateľom ekonomických mýtov, intervenčných politík a kolektivizmu je omyl zámerného usmerňovania a manažovania ekonomiky a spoločnosti. Opiera sa o nedôveru v ľudí a ich spoluprácu, vieru v účinnosť centrálnej autority, teda o nepochopenie fungovania civilizovanej spoločnosti na princípe spontánneho usporiadania. To stojí na trhovej spolupráci jednotlivcov využívajúcich rozptýlené a decentralizované poznatky a na abstraktných pravidlách viažucich sa k vlastníctvu, dohodám, či nedonucovaniu.
Politikmi a intelektuálmi šírené ekonomické mýty a omyly sú prejavom sociálneho inžinierstva a ekonomického ignoranstva alebo nepochopenia a ich rastúca popularita je hrozbou pre slobodu a prosperitu. Je preto dôležité čo najrozšírenejšie porozumenie základných ekonomických princípov rešpektujúcich individualitu ľudí, realitu ľudského konania a princípy slobodnej spoločnosti.
Autor je riaditeľ a ekonóm Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.
Článok bol pôvodne publikovaný v týždenníku .týždeň dňa 25. januára 2019.
