Za čias Jeľcina bolo všeličo v Rusku naozaj zlé. Rusko sa napríklad ocitlo na pokraji hospodárskej priepasti. Voči susedom, Európe, Amerike i svetu sa však po rokoch imperiálnej sovietskej konfrontácie začalo správať ako strategický partner, dokonca potenciálny spojenec. Západ vtedy platil za tú úľavu peniazmi a prižmurovaním očí nad prešľapmi, ktoré nakoniec doviedli Rusko tam, kde je dnes.
Dnes sú susedia Ruska vystavení nátlaku, ktorý pripomína správanie sa hrubokrkých „podnikateľov“ ponúkajúcich „ochranu“ menším i väčším podnikateľom a firmám v podmienkach priekopníckeho kapitalizmu na Slovensku.
Na historicky nadobudnutú nedôveru Poliakov voči Rusom odpovedá Rusko zákazom dovozu poľského mäsa (ktorému dala certifikát zdravotnej neškodlivosti Európska únia). To Rusko, ktoré bolo donedávna zvyknuté, že predavači balia muchami „skontrolované“ mäso do novinového papiera. Rusko vedie aj ropnú vojnu proti Litve a diplomatickú ofenzívu spojenú s vyhrážkami proti Estónsku, ktoré premiestnilo pamätník a pozostatky ruských vojakov na vojenský cintorín. Zároveň sa počítačové servery, zrejme spojené s Kremľom, angažujú v kybervojenských útokoch na Estónsko, čo je pre krajinu takú internetizovanú a závislú od e-obchodu problém. Podobné maniere si Rusko už vyskúšalo na väčšine svojich bezprostredných susedov, spravidla krajín, ktoré patrili do bývalého Sovietskeho zväzu.
Vladimír Putin verejne vyhlásil, že zánik Sovietskeho zväzu „bol najväčšou geopolitickou katastrofou“ 20. storočia. To, čo považujú západní Európania, Američania i Stredoeurópania z bývalých komunistických štátov za najväčší úspech – integráciu týchto štátov do inštitúcií Západu, považuje Putinovo Rusko za nešťastie. Keby staré imperiálne reflexy nekalili pohľad ruských vládcov, nebol by na takýto pohľad nijaký dôvod. Ale ruský zrak je zakalený. Tí, ktorí radi čítajú v symboloch, vyčítajú určite niečo aj z toho, že Putinovo Rusko začalo znovu používať hymnu zo Stalinových čias (so zmeneným textom), že kánonizuje svojho posledného cára a zároveň naďalej vystavuje v mauzóleu na Červenom námestí jeho vysušeného vraha.
Vo svojej reči, ktorá zaznela 9. mája pri príležitosti Dňa víťazstva nad fašizmom, prirovnal Vladimír Putin Ameriku k Hitlerovej tretej ríši. Ruská štátna televízia dodala, že „víťazstvo bude opäť patriť nám“, ako keby boli Amerika a Rusko vo vojne. Americká ministerka zahraničných vecí Condoleeza Rice sa síce pred pár dňami s Vladimírom Putinom dohodla na utlmení slovného nepriateľstva, ale v iných veciach neprišlo k nijakej dohode. Navyše je príznačné, že v rečiach sa majú mierniť obe strany, hoci ten hlúpo urážlivý a agresívny tón zaznel iba zo strany Putina. V amerických médiách môže zaznievať proti Rusku aj ostrejší tón, ale tie, i keď sa to bude zdať Putinovej družine nepochopiteľné, nie sú riadené americkou vládou.
.stredná Európa, Európa a Rusko
Zdá sa, že Rusko prezidenta Putina sa vrátilo o dvadsať rokov späť. Opäť verí paranoidnej predstave, že je podvádzané, ohrozované a ponižované mocným a dobre zorganizovaným Západom, ktorý vedie po moci bažiaca Amerika (The Economist). Po útoku z 11. septembra 2001 bol Vladimír Putin prvý, kto telefonoval prezidentovi Bushovi a ponúkol solidaritu i pomoc. Odvtedy sa však mnohé zmenilo – najmä po útoku Ameriky a jej spojencov na Irak, čo bol do istej miery aj útok na ruské hospodárske záujmy spojené práve so Saddámom. Chvíľu to vyzeralo, že zhoršujúce sa vzťahy s Amerikou bude Rusko kompenzovať bližšími vzťahmi s Európskou úniou, ale ani to už nie je pravda. Najlepšie to vidno na vývoji vzťahov Putinovho Ruska s krajinami strednej Európy. Putin vie veľmi dobre, že Rusko svoje bývalé „kolónie“ už naspäť nezíska. Robí však všetko pre to, aby ako noví členovia Európskej únie zostali iba okrajovými hráčmi a o bezpečnosti Európy sa rozhodovalo bez nich, ponad ich hlavy, často na ich účet. To si myslí napríklad Jonathan Lear, riaditeľ oddelenia bezpečnostných štúdií londýnskeho kráľovského United Services Institute. Píše, že teoreticky sú obavy Moskvy zo Stredoeurópanov pochopiteľné. Individuálne nie je síce žiadna z týchto krajín zvlášť mocná ani vplyvná, všetky však zdieľajú hlboký pocit odporu k svojmu bývalému koloniálnemu pánovi a časom tak môžu zmeniť celú Úniu na protiruský blok. Pri nátlakových sankciách proti Poľsku a Litve však Putin vôbec nezvážil, že ide o plnoprávnych (zrejme v týchto intenciách nedokáže myslieť) členov EÚ a Poľsko aj Litva budú tvrdo vetovať akékoľvek rozhovory o novom partnerstve EÚ s Ruskom, pokiaľ sú vystavené takémuto nátlaku. Dalo by sa tomu ľahko zabrániť, keby bol Putin schopný pristupovať k týmto krajinám s rešpektom. Lear píše, že smerom k Poľsku by určite pomohlo aj také gesto, ako pokľaknúť pri hrobe obetí NKVD v Katyni. A Boris Berezovský zase napísal v britskom Daily Mirror, že by veľmi pomohlo, keby si Rusko v spore s Estónskom o pomník svojich vojakov uvedomilo, že sovietski vojaci Estónsko od Nemcov z pohľadu Estóncov neoslobodili, iba znovu okupovali, a že to potom viedlo k vyvražďovaniu estónskej elity a k polstoročnému otroctvu. Putin však nemieni urobiť nič podobné, dokonca ani priznať, že v roku 1968 sovietske vojská spáchali na Československu zločin okupácie.
Časy sebareflexie sú preč, Rusko sa opäť správa k strednej Európe s dešpektom. Putin sa už o Stredoeurópanoch vyjadril ako o „parazitoch“ a snaží sa na severe i na juhu vybudovať trasy ropy i plynu tak, aby ich úplne obišiel a urobil ich tak ešte zraniteľnejšími, neistejšími a vydierateľnejšími. K tomu sa pridávajú už neskrývané vojenské hrozby v súvislosti s plánovanými zariadeniami na obranu proti balistickým raketám v Česku a Poľsku.
Je príznačné, že ak by sa Rusko správalo spôsobom, ktorý predvádza v prípade Poľska, Estónska či Litvy proti ktorémukoľvek starému členovi EÚ, oheň by bol okamžite na streche. Takto sa však Európska komisia pokúša situáciu ignorovať… Ruský postoj vyjadril s kremeľskou úprimnosťou bezpečnostný expert Sergej Karaganov, ktorý sa vyjadril, že Stredoeurópanov „možno úplne ignorovať, lebo nie sú nezávislí“. Našťastie, európski lídri a Angela Merkel ukázali na summite v Samare Putinovi skôr jednotu a tvrdú tvár. Len tomu Putin rozumie.
Celkom nedávno sa Putinovi podarilo dosiahnuť zásadnú, aj keď zatiaľ iba provizórnu dohodu s Kazachstanom a Turkmenistanom o tom, že budú svoj plyn do Európy transportovať cez Rusko, a nie juhom, ako to plánovala Európska únia. Koketoval aj s vyhliadkami na spoluprácu s Alžírskom, Katarom, navštívil aj Saudskú Arábiu. Rozhovory s kráľom Abdullahom boli tajné, ale špekuluje sa, že mu išlo o vytvorenie „plynového kartelu“ s producentmi v Zálive, čo by stabilizovalo vysoké ceny plynu. To všetko dovedna znamená jediné – Putin sa snaží mať prostredníctvom ropy i plynu strednú a čiastočne aj celú Európu pod kontrolou a tlakom. Putinovo Rusko sa jednoducho naučilo využívať svoje obrovské prírodné rezervy ako nástroj moci.
.putinov svet
Aj vnútropoliticky sa Rusko za vlády Putina zmenilo. Moc sa centralizovala. V Kremli sa rozhoduje nielen o tom, kto bude Putinovým nástupcom, ale aj o tom, ktoré strany zasadnú v ruskom parlamente. Aj to, kto budú gubernátori jednotlivých oblastí, určuje Kremeľ.
Putinovo Rusko je v mnohom špecifické. Demograficky je v kríze – rodí sa málo detí. Teraz má asi 149 miliónov obyvateľov. Ak potrvá terajší vývoj, v roku 2050 ich bude mať o tretinu menej. Nadpolovičnú väčšinu strednej triedy, ktorá by mohla byť zdrojom politického tlaku na demokratické reformy, tvoria zamestnanci štátu. Tí zdrojom tlaku nebudú, sú krotkí a plachí. Rusko zažíva malý hospodársky zázrak, má dostatok rozpočtových zdrojov, ale z väčšej časti ich netvorí práca a kreativita ruských podnikateľov a inžinierov, ale vysoké ceny ropy, plynu a nerastov a štátne či pološtátne kolosy typu Gazprom. Keby zostala cena barelu ropy na úrovni z konca Jeľcinovho prezidentovania, čiže asi 10 dolárov za barel, zázrak by sa nekonal, a Rusko by sa nepokúšalo rozťahovať svoje imperiálne krídla. Energetické suroviny sa však stali najdôležitejším zdrojom i najdôležitejšou mocenskou pákou Ruska v zahraničnej politike. Fakt, že Rusko nepoužíva zdroje, ktoré doslova spadli z neba, na modernizačný, vzdelanostný a infraštrukturálny rozvoj, sa však raz prejaví ako katastrofa. V Rusku už politicky nevládnu oligarchovia, ale „siloviki“, čo je eufemizmus pre Putinových kamarátov z bývalej KGB. Naozaj je ťažké vybrať si. Aviezer Tucker z austrálskej Queen´s Univerzity o spoločnostiach ruského typu napísal: „Všetky nepolitické elity boli eliminované. A tak v týchto spoločnostiach naďalej vládnu nomenklatúry, najmä ich staré siete tajnej polície, ktoré sa zmocnia majetku štátu. Ale namiesto toho, aby ho manažovali na kapitalistický spôsob (na to nemajú schopnosti), postupne spotrebúvajú ten majetok na svoj vlastný ekonomický prospech a politickú moc. V takej spoločnosti niet vlády zákona, nie sú bezpečné vlastnícke práva a skutočný kapitalistický rozvoj.“ A dodal: „Nové bohatstvo Ruska leží pod zemou. Vydolovať to bohatstvo, exportovať ho a schváliť ten proces si vyžaduje politickú moc… To boli príčiny, pre ktoré ruská bezpečnostná elita potrebovala politickú moc – Putinovu reštauráciu.“ A John O´Sullivan v článku „Putin´s cold war“ v National Review Online k tomu dodáva: „V domácej politike tá reštaurácia znamená olúpenie ruského ľudu zmanipulovanými privatizáciami. Ekonomicky to teraz znamená presvedčiť zahraničných investorov, aby vytvorili nové bohatstvo na rozkradnutie. A strategicky to znamená použiť všetko to bohatstvo na zastrašovanie a utláčanie každého, kto vyzerá buď zraniteľne, alebo konkurencieschopne. Ale čo sa stane, keď ceny ropy padnú a bohatstvo sa minie?“
Nie je to hypotetická otázka. Tá situácia určite príde – možno aj preto, lebo kreatívny a vynachádzavý Západ, donútený vydieraním arabských, ruských a ďalších (Hugo Chávez) producentov ropy, príde s technologickými a surovinovými alternatívami, vďaka ktorým sa ropné kartely ocitnú na plytčine. Ak však tá situácia príde, bolo by naivné čakať, že Rusko skrotne. Skôr naopak.
Autor je redaktor týždenníka .týždeň a spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 22/2007 dňa 28. mája 2007.
