Keď sa nová nemecká kancelárka Angela Merkelová dala počuť, že tí, ktorí majú nízke dane, teda napríklad Slovensko, musia byť pripravení zriecť sa plnej výšky štrukturálnych eurofondov, nemilo viacerých prekvapila. Pred nástupom do svojej funkcie totiž považovala trend znižovania daní i rovnú daň za nasledovaniahodný.
Realita spoločnej vlády so socialistami zrejme prekričala ekonomický rozum. Dnes sa zdá byť isté, že od Merkelovej vlády sa krívajúce Nemecko odvážnych reforiem nedočká. To je však problém Nemcov. Tým je, koniec koncov, aj ekonomická iracionalita Merkelovej vyjadrenia. Naším problémom je tá druhá, škaredá tvár európskej politickej elity, ktorú cez takéto vyjadrenia spoznávame. Reči o neférovej daňovej súťaži neodhaľujú totiž iba neschopnosť pozrieť sa na skutočné príjmy zo znížených daní. Odhaľujú aj ekonomické a politické sebectvo a zbabelosť tých, ktorí hľadajú cestu z vlastného ekonomického závozu vo vydieraní. Jeho cieľom sú tí, ktorí sa odvážili reformy urobiť, aby sa konečne odrazili z dna, na ktoré ich dostali desaťročia socializmu. Merkelová musí pritom vedieť, že napríklad Írsko sa stalo bohatou krajinou, ktorá dnes nepotrebuje toľko čerpať zo štrukturálnych fondov EÚ, nie vďaka peniazom z tých fondov, ale predovšetkým vďaka svojim nízkym daniam a slobodnejšej hospodárskej politike.
Ak chcete európske (rozumej naše) peniaze, zmrzačte aj vy svoju ekonomiku na našu podobu, aby naše firmy neutekali k vám, hovorí nepriamo Merkelová, kancelárka krajiny, ktorá si vynútila (spolu s ďalšími) politicky i ekonomicky rovnako nezmyselné prechodné obdobie na voľný pohyb osôb pre nové členské krajiny EÚ. Inými slovami, vynútila si to, že my, občania nových členských krajín, budeme – potenciálne až do roku 2011 – v EÚ občanmi druhej kategórie. Je zvláštne, že si na to v tomto kontexte žiadny z premiérov dotknutých krajín nespomenul. Smerom k nemeckej vládnej garnitúre by to bolo možno dobré aj z čisto „didaktických“ dôvodov.
Britský premiér Tony Blair, ktorý pripravuje návrh rozpočtu EÚ na roky 2007 až 2013, naše dane rozumne nespomína. Chce jednoducho rozpočet okresať, čo je chvályhodný zámer, ide však tou ľahšou cestou. Vie, že absurdné agrodotácie, ktoré zožerú až 40 percent rozpočtu EÚ, si Francúzi nedajú, tak chce šetriť práve na štrukturálnych fondoch. Jednotný front nových členských krajín, ktoré by dostali vďaka tomu skutočne menej peňazí, nie je, zdá sa, celkom jednotný. Slovensko i Česko by na to možno aj pristúpili – za istú cenu. Napriek prvoplánovému podmienenému reflexu politikov domáhať sa darovaných peňazí to nie je taká zlá správa. Je určite lepšia, než akou by bola ochota ustúpiť za tie peniaze Merkelovej daňovému vydieraniu. To by bol skutočne mizerný obchod.
V liste premiérov V4 Tonymu Blairovi sa nachádza aj veta: „Očakávame, že nový rozpočet by mal posilniť hospodársky rast a zamestnanosť, zvýšiť konkurencieschopnosť a podporiť štrukturálne reformy…“ To však môže paradoxne zabezpečiť skôr ten skresaný rozpočet, ktorý premiéri nemali určite na mysli. Skúsenosť totiž hovorí, že všetky tie dobré veci nijako nesúvisia s veľkorysým rozdávaním „štrukturálnych“ peňazí EÚ. Tie iba zvyknú rozvinúť psychológiu natrčenej dlane a množiť parazitujúcu byrokraciu. Inak nič. Cesta vedie opačným smerom.
Autor je redaktor týždenníka .týždeň.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 49/2005 dňa 5. decembra 2005.
