Predvolebná viera niektorých neľavicových intelektuálov v zázrak príchodu ako tak racionálne sa správajúcej vlády na čele so SMER-om sa v praxi rozpúšťa ako „cukor v čaji“. Dnešná národne a socialisticky orientovaná vládna moc prechádza v ekonomickej a sociálnej oblasti „konzistentne“ od slov k činom. Dočkali sme sa napríklad zrušenia symbolických poplatkov v zdravotníctve, zrušenia privatizácie bratislavského letiska, rozhodnutia o vyplatení vianočného príspevku dôchodcom, návrhu na zníženie a zrušenie nezdaniteľného minima pre ľudí s vyššími príjmami, zámeru odškodniť klientov nebankových subjektov a zvažovania obmedziť súkromné dôchodkové sporenie. Vládni sociálni inžinieri aktuálne sľubujú aj napríklad zvýšenie regulácie trhu práce. Vládne strany, najmä SMER-SD, „filozoficky“ ukotvujú tieto kroky myšlienkami tzv. štátu blahobytu (napríklad švédskeho sociálneho modelu) a emóciami nabitou kritikou trhu. Robia tak vraj preto, že je to lepšie pre ľudí a je to sociálnejšie. Dovolím si tvrdiť, že ani jedno ani druhé nie je pravda. Naopak. Takáto politika, postavená na kritike trhu (de facto nedôvere voči ľuďom), je prinajmenšom z dlhodobejšieho pohľadu pre ľudí škodlivejšia. Falošnosť a škodlivosť protitrhovej hospodárskej politiky akejkoľvek vlády odhaľuje a potvrdzuje nastavenie „zrkadiel“ ekonomických a nielen ekonomických princípov, ktoré sú historicky overené, prirodzené ľudskej podstate a platné aj v každodennom živote ľudí. Dokumentovať to môžeme aj napríklad na niektorých príkladoch prijatých a uvažovaných krokov súčasnej vlády. Rozhodnutie poskytnúť a každoročne poskytovať vianočný príspevok dôchodcom a zámer odškodniť klientov nebankových subjektov napríklad nerešpektujú jeden z kľúčových princípov ekonómie, ktorý vychádza z odkazov predstaviteľov klasického liberalizmu Frédérica Bastiata a Henryho Hazlitta: princíp skúmania aj toho, čo nie je vidieť alebo inak povedané „schopnosť skúmať aj dlhodobejšie a nepriame dôsledky opatrenia“. Obidva populistické kroky môžu byť prínosné pre cieľové skupiny (dôchodcov a klientov nebankových subjektov) v súčasnosti, nie však pre iných dnes a všetkých v budúcnosti. Prenášajú finančnú záťaž (aj) na iných – daňových poplatníkov. Absurdnosť vianočného príspevku dôchodcom je navyše daná jeho štedrosťou, keďže nárok naň majú dôchodcovia s dôchodkom nižším ako 60% priemernej hrubej mzdy (čo zodpovedá 10 365 Sk). Prejavom takéhoto „bohumilého vládneho skutku“ môže byť aj to, že šička Jana prispeje dôchodkyni Marte, ktorá má vyšší dôchodok ako má Jana čistú mzdu. Vianočný príspevok dôchodcom spolu s napríklad zámerom zvýšenia daní (nakoniec navrhnutým v podobe zníženia a zrušenia nezdaniteľného minima) pre ľudí s vyššími príjmami sú príklady opatrení, ktoré sú nasmerované proti základnému prvku ľudskej prirodzenosti: princípu rôznosti. Vláda s vedúcou úlohou SMER-u ich zdôvodňuje tým, že chce zvýšiť mieru solidarity v spoločnosti. Preložené do ľudskej reči to znamená, že vláda chce znižovať príjmové rozdiely medzi ľuďmi, a to jánošíkovsky: bohatším brať a chudobnejším dávať. Nevadí jej, že rozdiely medzi ľuďmi, aj príjmové, sú prirodzené, dôležité a štandardne spôsobené rozdielnymi schopnosťami a zručnosťami jednotlivcov. Je absurdné vopred uvažovať s neštandardne (neeticky, či protizákonne) vzniknutými rozdielmi v príjmoch. Také je potrebné dokázať. Dôsledkom snáh o rovnosť, ako aj o vyrovnávanie rozdielov, býva navyše obmedzenie osobnej slobody, vlastníctva a spriemerovávanie nie tým, že sa pomôže „chráneným“ (často naopak), ale trestaním schopnejších a aktívnejších. Odškodnenie klientov nebankových subjektov by zase išlo aj proti ďalšiemu kľúčovému ekonomickému princípu, ktorým je princíp individuality (resp. individualizmu) v ľudskom konaní, vrátane nesenia rizika za svoje činy. Bez uvedomovania si rizika a nesenia aj prípadných negatív z neho plynúcich v praxi nemôžu ľudia konať čo najviac racionálne a zodpovedne. Nemôžu sa správať dostatočne ekonomicky a eticky. Riziko jednotlivca by nikdy nemalo byť umelo znižované, či prenášané na iných. Práve takouto snahou je však návrh ministerstva financií prispieť z našich daní klientom nebankových subjektov za to, že prišli o svoje peniaze po ich dobrovoľnom investovaní do takýchto inštitúcií. Odškodnenie bude škodlivé pre všetkých obyvateľov. Poškodí nielen neklientov nebankových subjektov ktorí tiež zaplatia za stratu zlého investovania iných, ale poškodí aj samotných klientov nebankových subjektov, keďže nepocítia dôsledky svojho konania v plnej miere na vlastnej koži. Tým sa vytvára predpoklad, že sa nemusia poučiť a racionálnejšie investovať svoje peniaze v budúcnosti. Neekonomický a neetický signál – „pri potenciálnej strate z finančného investovania sa spoliehajte aj na iných“ – sa pritom vyšle celej verejnosti. Ďalší krok vlády – jej odstúpenie od privatizácie bratislavského letiska – a zámer (i keď nateraz nezrealizovaný) obmedziť váhu súkromného dôchodkového sporenia sú rôznymi príkladmi, ktoré zapadajú do vládneho spochybňovania princípu vlastníctva a vlastníckych práv, základného princípu nevyhnutného pre fungovanie trhu a pre čo najvyššiu mieru osobnej slobody ľudí. Aby ale nedošlo k omylu, tak pripomeňme slovami profesora Ludwiga von Misesa, že „pod pojmom vlastníctvo sa myslí súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov“. Zaužívanému pseudo-pojmu „verejné vlastníctvo“ je vhodné skôr priraďovať slovné spojenia typu „správa zdrojov iných“ a podobne. Súčasná vláda však má pocit (de facto ilúziu), že „štát“ by mohol lepšie hospodáriť s cudzím majetkom ako súkromný subjekt so svojím vlastníctvom, v tomto prípade letiskom. Zdá sa jej tiež, že ľudia, ktorí si sporia (aj keď povinne) na svojich účtoch by sa mali vzdať časti svojho očakávaného vlastníctva v prospech štátneho dôchodkového piliera (peňazí z povinných odvodov na dôchodky v Sociálnej poisťovni). V obidvoch prípadoch vláda ide alebo mohla by ísť nielen proti princípu vlastníctva, ale aj proti dohodám vlády (aj keď prijatými predchádzajúcou vládou) s inými subjektmi. V jednom prípade zastavila proces privatizácie napriek tomu, že bol uskutočnený tender na ňu a bol známy jeho víťaz. V druhom prípade uvažuje o zmenení podmienok pre sporiteľov v súčasnom súkromnom pilieri dôchodkového zabezpečenia. V oboch prípadoch tým prinajmenšom porušuje neformálne pravidlá v spoločnosti, vytvára nebezpečné precedensy a vyvoláva nedôveru doma, ako aj zahraničí. Ak súčasná vláda v tak krátkom čase stihla priamo a konkrétne naraziť do podstatných pro-trhových princípov, je len otázkou času, kedy narazí do ďalších: princípu maximalizácie úžitku a čistých výhod (ktoré však nejdú na úkor, či proti ostatným v spoločnosti), princípu dobrovoľnosti, princípu neobmedzovanej konkurencie a princípu hodnoty (vyjadrujúceho, že nič nie je zadarmo), tým aj do princípu neviditeľnej ruky trhu. Kľúčový problém „filozofickej kotvy“ a ekonomických a sociálnych opatrení slovenskej vlády tak spočíva v tom, že jej predstavitelia a ich poradcovia nechápu alebo nechcú akceptovať, čo vlastne trh je. Trh berú ako čosi imaginárne, nie ako odraz činností ľudí, teda ako súhrn individuálnych rozhodovaní nás ľudí, ktoré vedú k dobrovoľnej výmene medzi ponúkajúcimi a dopytujúcimi za určitú hodnotu. Ak predstavitelia vlády, či iní ľudia, spochybňujú trh a nedôverujú trhu, tak nedôverujú ľuďom, že sa dokážu efektívne, racionálne a eticky správať v procese výmen. Kritika trhu, princípov na ktorých stojí trh a konkrétna politika vlády, idú preto proti tomu, čo je prirodzené pre ľudí, proti osobnej slobode a prinajmenšom z dlhodobejšieho pohľadu aj proti vyššiemu blahobytu ľudí. A to je nielen neekonomické, ale aj neetické a nesociálne! Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 09/2006.
Neetická a nesociálna kritika trhu
