Týmito pesimistickými slovami zakončil 27. apríla 2005 svoju správu o radikalizácii mladých moslimov v Európe pred zahraničným výborom amerického Kongresu Claude Moniquet, generálny riaditeľ Centra európskeho strategického spravodajstva a bezpečnosti. On už videl varovný nápis na stene.
.útok je nevyhnutný
Vražedný teroristický útok v Londýne sa odohral presne o desať týždňov a zrejme prišiel skôr, ako ho tento kompetentný muž očakával vo svojich najčiernejších prognózach. V predtuche prichádzajúcej tragédie však nebol osamelý. Už 9. decembra 2004 oznámil vtedy najvyššie postavený londýnsky policajt sir John Stevens, že polícia práve zmarila teroristický útok na Londýn, ktorý mal mať rozsah bombových útokov na Madrid. Podľa všetkého sa pri tomto či pri niektorom z predchádzajúcich úspešných zásahov polícii podarilo zabrániť chemickému útoku. Potom dodal, že riziko útoku na Londýn nepominulo, a že ho považuje dokonca za „nevyhnutný“ (použil slovo inevitable). V britských médiách si za to vyslúžil posmešky za šírenie zbytočnej paniky, hoci rovnaký názor mali už vtedy takmer bez výnimky všetci britskí bezpečnostní analytici.
Tragická predtucha sira Johna Stevensa vychádzala z informácií o radikalizácii početnej moslimskej komunity vo Veľkej Británii a z poznania, že také obrovské mesto, akým je Londýn, nemožno nikdy celkom ochrániť. Mesto sa môže pripravovať, robiť nesmierne veľa bezpečnostných opatrení, predsa však zostane voči premysleným a dobre pripraveným teroristickým útokom zúfalo zraniteľné.
Takými sú všetky moderné veľké mestá sveta. A Londýn investoval do svojej bezpečnosti naozaj veľa. V systéme metra bolo inštalovaných až 6-tisíc bezpečnostných kamier. 56 miliónov libier Británia investovala do kapacít na dekontamináciu (v prípade chemického útoku) a ďalších 132 miliónov libier do zlepšenia požiarnej a záchrannej služby. Táto investícia sa, mimochodom, naozaj vyplatila, lebo záchranná služba a požiarnici zareagovali na teroristický útok bleskurýchlo a efektívne. Príprava a obrana však majú svoje limity. V čase dopravnej špičky, keď si teroristi naplánovali útok, cestovalo dopravou v Londýne viac ako milión ľudí. Každý deň prichádza do stredu Londýna 500-tisíc ľudí autobusmi a viac ako dva milióny ich cestujú metrom. Taký systém nie je možné ochrániť dokonale. Tri bomby vybuchli v londýnskom metre ráno, v čase medzi 8.51 a 9.17, ďalšia zničila horné poschodie londýnskeho „doubledeckera“ o polhodinu neskôr. Zahynulo najmenej 50 ľudí, ďalšie stovky boli ťažšie či ľahšie zranené.
.kto vraždil v Londýne?
Všetky vonkajšie znaky útoku ukazujú na islamistických teroristov a špecificky na niektorú subštruktúru teroristickej siete al- Káida. Hovorí pre to viac faktorov, z ktorých asi najmenej významný je ten, že sa k atentátu promptne prihlásila neznáma „Tajná organizácia džihádu a al-Káidy v Európe“. Urobila tak na islamistickej webovej stránke qal3ah.com, odborníci však upozorňujú, že použitá arabčina je menej dokonalá ako býva u al-Káidy zvykom, a tiež „nevyhnutný“ citát z Koránu je obsahovo menej relevantný. Tí istí odborníci však vravia, že al-Káida funguje stále viac ako „franchise“, teda poskytuje len ideológiu, akési základné posvätenie a nie nevyhnutne aj finančnú či logistickú podporu a ľudí. To znamená, že jednotlivé skupiny nemusia disponovať dokonalým jazykom a znalosťou Koránu „otcov zakladateľov“, môžu byť afiliované len voľne, dokonca môžu vzniknúť a konať bez faktického spojenia s „bázou“ (to je význam slova al- Káida).
Britskí lídri nezopakovali chybu Josého Mariu Aznara a neukázali hneď prstom na domáci teror Írskej republikánskej armády. Páchateľstvo jej odštiepeneckej radikálnej odnože Real IRA je nepravdepodobné aj preto, lebo IRA zvykne spravidla pred útokmi na verejné ciele varovať a umožniť tak evakuáciu ľudí. Zabíjať bez varovania je rukopis islamistického teroru.
Najsilnejšie však ukazuje smerom na al-Káidu (či s ňou spojenú skupinu) logistika útoku, voľba cieľov a voľba času. Čas bol v tomto prípade pre teroristov dôležitý. Zaútočili v okamihu, keď sa beztak celá pozornosť sveta koncentrovala na Veľkú Britániu, kde sa konal summit krajín G8. Boli tam v tom okamihu prítomní najmocnejší svetoví lídri a všetky televízne štáby. Pre al-Káidu je práve symbolická hodnota útokov kľúčová, lebo tá má najsilnejšiu citovú odozvu. V prípade New Yorku a Washingtonu to boli symboly moci a v prípade Madridu čas volieb. Okrem zvoleného času však ukazuje na al-Káidu aj organizačná logistika teroristického útoku.
.logistika terorizmu
Teroristická operácia, akou bola najnovší londýnsky útok, ale aj ten madridský a newyorský, si vyžaduje omnoho sofistikovanejšie organizačné zázemie, logistiku a plánovanie, ako sa väčšina laikov domnieva. Tajné služby, pravda, vedia svoje – v prípade útokov typu al-Káidy nikdy nemajú dočinenia so samostatne konajúcim fanatikom, ktorý si zaobstará na čiernom trhu výbušninu, zdrôtuje ju s primitívnym spúšťacím „budíkom“ a zanechá niekde na stanici metra.
Koordinovaný útok s cieľom spôsobiť čo najväčší chaos a zabiť čo najviac ľudí si vyžaduje plánovanie hodné generálneho štábu armády. Vyžaduje si opatrný výber, indoktrináciu a postupnú prípravu útočníkov. Jediný zle vybraný človek ohrozí celú akciu. Útok potrebuje finančné zabezpečenie cez často komplikované finančné toky a jediná finančná transakcia, ktorá pritiahne pozornosť stále ostražitejších spravodajských služieb, tiež znamená koniec. Okrem tých, ktorí priamo útoky realizujú či umiestnia bomby a vzdialia sa, sú potrební aj školení experti, ktorí pripravia spoľahlivé a účinné nálože. Na tie treba zabezpečiť často málo prístupný a rizikový materiál. Pri volení cieľov i času útokov treba zohľadňovať množstvo faktorov. Napríklad pri útoku na dvojičky v New Yorku a Pentagon 11. septembra 2001 museli organizátori nielen dlho vopred vycvičiť pilotov, ale myslieť aj na to, na aký konkrétny typ dopravného lietadla sa majú školiť. Celej operácii musela teda predchádzať podrobná analýza letových plánov vnútroštátnych amerických transkontinentálnych letov. Vnútroštátnych preto, lebo medzinárodné lety už boli omnoho prísnejšie strážené. Navyše, keďže ciele boli na východnom pobreží Spojených štátov, bolo treba uniesť štyri konkrétne lietadlá, ktoré vzlietali približne v rovnakom čase na transkontinentálny let naprieč Amerikou z východu na západ. Bolo totiž dôležité, aby boli v čase nárazu do budov ich nádrže ešte plné výbušného kerozínu a aby bolo vylúčené varovanie posádok pred tým, ako sa únoscovia zmocnili všetkých lietadiel. Podobne zložitá bola aj logistika útoku na vlaky a železničné stanice v Madride 11. marca 2004. A súčasťou muselo byť, prirodzene, aj dokonalé utajenie celého projektu.
Je známe, že pred útokmi 11. septembra 2001 operatívci al- Káidy najprv dlhodobo testovali reakcie bezpečnostných zložiek USA na fingované správy o pripravovaných útokoch, ktoré „vypúšťali“ cez rôzne nič netušiace kanály a podsúvali ich americkým spravodajským službám. To všetko naznačuje, že londýnsky útok tiež nebol dielom niekoľkých fanatických amatérov. Je jasné, že príprava takýchto útokov netrvá týždne, ale skôr mesiace a roky. Preto ukazuje všetko na al-Káidu. Mimochodom, španielske vyšetrovanie ukázalo, že útok v Madride sa začal plánovať a pripravovať už v rokoch 2000 a 2001, teda v čase, keď ešte nik v Španielsku o vojne v Iraku neuvažoval a neboli tam ani žiadni španielski vojaci.
.útoky, ktoré sa nestali
Od 11. septembra 2001 sa podarilo bezpečnostným zložkám v Európe zmariť najmenej 15 veľkých teroristických útokov. Tvrdí to nórska bezpečnostná výskumná inštitúcia FFI, fungujúca v spolupráci s nórskym ministerstvom obrany. Vo všetkých prípadoch išlo o útoky, zamerané na masové straty na životoch. Glenn Schoen z americkej bezpečnostnej firmy Transecur tvrdí, že ich bolo viac – 20 až 30. Vyrátal, že vo Francúzsku aj v Španielsku zabránili bezpečnostné zložky až piatim takýmto útokom, trom útokom zabránili v Británii a v Nemecku, a po jednom vBelgicku, Taliansku a Holandsku. Samotní Holanďania však uvádzajú až tri zmarené teroristické akcie. Všetky zmarené útoky v európskych krajinách išli na vrub islamistických skupín. V Holandsku zabránili veľkému útoku rozložením skupiny, ktorej člen zavraždil režiséra Thea van Gogha. Bezpečnostné zložky to zistili až po zatknutí jej členov. Agentúra AP oznámila 17. februára tohto roku, že francúzske úrady rozbili teroristickú bunku, ktorá plánovala útoky na Eiffelovu vežu, na parížske nákupné stredisko Les Halles, izraelské ciele a policajné stanice, a plánovali aj chemický útok na ruské ciele v Paríži (napríklad veľvyslanectvo).
V Španielsku zasa úrady zmarili útok na španielsky najvyšší súd, ktorý bol plánovaný v čase, keď boli španielski vojaci pôsobiaci v Iraku už dávno doma. Tento fakt, spolu so zmarenými útokmi vo Francúzsku, Holandsku, Nemecku aBelgicku, dokazuje, že Irak je iba vhodná zámienka a nie pravá príčina útokov islamistických teroristických skupín. Ani jedna z týchto krajín nemá v Iraku vojakov a Francúzsko, Nemecko a Belgicko vystúpili proti útoku na Irak zvlášť vehementne.
Počet zmarených útokov v Európe naznačuje, že problém je celoplošný a koncentrovaný najmä tam, kde žijú veľké moslimské komunity. Londýnska tragédia zasa ukazuje, že ani najlepšie bezpečnostné opatrenia nemôžu úspešný teroristický útok celkom vylúčiť.
.britské korene teroru
Vo Veľkej Británii žijú dva milióny moslimov. V posledných rokoch, najmä pod vplyvom niektorých islamských duchovných, sa moslimská komunita radikalizuje a stále viac odmieta tradičné zákony a kultúrne normy krajiny. Z Veľkej Británie odchádzalo do výcvikových táborov al-Káidy v Afganistane množstvo mladých rozhnevaných mužov, rozpálených fanatickými kázňami v britských mešitách. Dnes sú zväčša späť a pripravení bojovať. Kazatelia ako Abu Hamza al- Masri hovoria celkom verejne a po anglicky: „Hľadajte cestu smrti. Vyhľadávajte akcie, ktoré vás vystavia smrti, lebo budete milovať, keď sa stretnete s Bohom… Je to kultúra, na ktorú sme hrdí,“ hovorí al-Masri, „náš milovaný Prorok povedal, že ak ochraňujete svoju vieru, ste martýrmi, ak zomriete, aby ste ochránili svoju česť, ste martýrmi. Tak zomrite čestne. Nezomierajte ponížení!“
Iný radikálny londýnsky islamský duchovný Omar Bakri Mohammad káže, že „ak ktorýkoľvek moslim vstúpi do britskej armády, polície či parlamentu, stane sa kacírom. Okrem Boha niet žiadneho zákonodarcu. Preto nenasledujem, neposlúcham a nepodrobujem sa nikomu, iba všemocnému Alahovi.“ Bakriho otvoreným cieľom je premeniť Veľkú Britániu na islamský štát na spôsob Talibanu a netají sa tým, že na životoch nezáleží. Tonymu Blairovi odkázal: „Možno ste ministerským predsedom, v mojich očiach ste však kuffar – neveriaci a nemoslim.“
Zmienení dvaja duchovní (v Británii iba dvaja z mnohých s rovnakou agendou) kontrolovali londýnsku mešitu vo Finsbury Park až do okamihu, keď ju v januári 2003 zavreli po policajnej razii. Veľká Británia je ohrozená radikálnymi elementmi predovšetkým z vlastnej moslimskej komunity. Je vysoko pravdepodobné, že ak zatknú páchateľov teroristickej masovej vraždy v Londýne, zistí sa, že majú britské pasy.
.korene – európska situácia
Hoci sa islamistický teror rozšíril do sveta predovšetkým z Blízkeho východu a jeho otcami sú predovšetkým Arabi pochádzajúci zo Saudskej Arábie, Egypta a ďalších krajín tej oblasti, dnes sú zdrojom hrozby terorizmu v Európe najmä obrovské moslimské komunity v niektorých európskych krajinách. Sú dokonca vážnejšou hrozbou, pretože jej nositelia majú európske pasy, môžu cestovať, kam sa im zachce a poznajú dokonale prostredie, v ktorom sa narodili a vyrástli (a ktoré chcú zničiť či potrestať).
Iba vo Francúzsku sa počet moslimov odhaduje až na 6 miliónov, v každom prípade viac ako 10 percent populácie. Každé tretie dieťa sa dnes vo Francúzsku narodí moslimskej matke. Novonarodené deti sú už treťou či štvrtou generáciou moslimov a majú neružové životné vyhliadky. Tá prvá generácia európskych moslimov prišla predovšetkým za prácou a lepším životom. Dnes je to generácia 60- a viacročných. Druhá generácia, ich deti, už zažila hospodársku recesiu a často nemožnosť integrovať sa do spoločnosti – či už vďaka rasizmu stimulovanému nezamestnanosťou obyvateľstva, alebo vďaka nekompatibilite vlastných kultúrnych vzorcov správania so správaním domácej väčšiny. Tretia generácia, ktorá má dnes menej ako 30 rokov, spravidla však iba 20 amenej, je už voči európskemu prostrediu výrazne nepriateľská. Mnoho čerstvých džihádistov, ktorí boli napríklad naverbovaní a poslaní do Iraku, malo v čase útokov na New York a Washington menej ako 15 rokov.
Claude Moniquet uviedol vo svojej správe pred americkým Kongresom, že počas uplynulých troch až piatich rokov vysiela tretia generácia moslimov v Európe veľmi negatívne signály. Patrí medzi ne napríklad násilie na školách či odmietanie „európskych hodnôt“, ako sú rovnosť pohlaví, sloboda vierovyznania či sloboda prejavu. Čoraz viac moslimských dievčat v Európe chodí zahalených – čiastočne pod vplyvom islamskej indoktrinácie, ale najmä pod nátlakom mužských príbuzných. Množia sa prípady znásilnení a vrážd mladých žien rukami vlastných príbuzných – trest za údajné nemravné správanie. Radikálne a teroristické islamské organizácie ako Moslimské bratstvo, Hamas, Islamský džihád či Hizballáh majú stále viac podporných buniek i rozsiahlych organizačných štruktúr medzi moslimskými študentmi na európskych univerzitách. Počet mladých európskych moslimských radikálov, ktorí by sa mohli stať teroristami, sa z pochopiteľných príčin odhaduje veľmi ťažko. Pokúsila sa o to francúzska spravodajská služba Les Renseignements Généraux, ktorá sa snažila nájsť vzorec pre takýto výpočet. Na základe extenzívneho skúmania francúzskej moslimskej populácie zistili toto: zvyčajne v danej moslimskej populácii nájdeme asi 5 percent náboženských fundamentalistov. Z tých piatich percent možno považovať 3 percentá za nebezpečné. To znamená, že z asi 6 miliónov francúzskych moslimov je 300-tisíc fundamentalistov a z nich 9-tisíc je potenciálne nebezpečných. Je to naozaj hrozivé číslo (významne väčšie ako počet bielych fašistických radikálov), ale viacerí experti sa obávajú, že skutočný počet potenciálne nebezpečných moslimských radikálov je v Európe rádovo vyšší a stále rastie – najmä vďaka indoktrinácii v nespočetných európskych mešitách, financovaných a prevádzkovaných zo Saudskej Arábie. Káže sa v nich spravidla wahhábizmus – najnepriateľskejšia, najradikálnejšia a najnásilnejšia interpretácia islamu. Džihádisti už nemusia byť skúsení „harcovníci“ z afganských bojov proti Rusom. Môžu to byť sotva dospelí chlapci, ktorí vyrástli na predmestiach Londýna, Madridu, Amsterdamu, Paríža, Milána či Bruselu.
.statoční Londýnčania a lekcia
Londýnčania sú obdivuhodní ľudia. Ak teroristi dúfali, že ich zachváti ničivá panika, prerátali sa. Ak obyvatelia Londýna naozaj niečo dokážu, tak je to zachovať si dôstojnosť a pokoj aj v tom najväčšom ohrození. Hrdo si kráčali do práce a snažili sa žiť svoje normálne životy aj v časoch, keď nemecké bombardovanie Londýna zabilo až 60-tisíc ľudí.
Londýn sa aj tentoraz zotavil a vrátil k (takmer) normálnemu životu neuveriteľne rýchlo. Britský týždenník The Economist napísal, že obrovské mestá ako Londýn sú veľmi zraniteľné, zároveň však neuveriteľne odolné a schopné regenerácie. Ťažko povedať, či to naozaj platí všeobecne, no o Londýne určite.
Londýnske teroristické zverstvo prináša aj (opakovanú) lekciu o tom, kto je vlastne nepriateľ a čo chce. Nie je to iný nepriateľ ako ten z New Yorku, Bali či Madridu. Tam útočili iba agentúry toho istého nepriateľa. Nie je to nepriateľ, s ktorým sa dá dohodnúť, ktorého si možno natrvalo kúpiť úplatkami a ústupkami – jedine ak by všetci v hrôze pred ním konvertovali na islam. To si praje. Možno pripúšťa aj podrobenie sa bez konvertovania, ale potom chce daň z hlavy.
Lekcia je však širšia. Medzi britskými občanmi, ktorých chytili Američania ako bojovníkov al- Káidy počas operácií v Afganistane a držali na základni vGuantanamo Bay, boli niektorí, ktorí patrili podľa názoru vyšetrovateľov medzi najnebezpečnejších teroristov. Veľká Británia trvala veľmi dôrazne (a úspešne) na ich návrate do vlasti. Väčšina sa takmer okamžite dostala na slobodu. Až príliš často sú v Británii, a všeobecne v Európe, predmetom priam obsedantnej starostlivosti skôr ľudské práva vrahov než ľudské práva tých, ktorých vraždia. Príliš často je doktrinárska politická korektnosť priamou pomocou teroristom. Príliš často je vypätá tolerancia voči náboženským nárokom iných jednoducho slepotou, ktorá nechce vidieť zdvihnutý meč. Už pár hodín po útoku sa istý expert prezentoval na obrazovke televízie BBC so štandardnou hlúposťou, že proti terorizmu treba bojovať odstraňovaním jeho príčin, akými sú chudoba a vykorisťovanie. Ak tomu všetci uveria, bude to samovražedné nedorozumenie.
Ešte jednu lekciu si možno z Londýna vziať: prídu aj ďalšie útoky. Stačí parafrázovať sira Johna Stevensa: otázkou nie je „či“, ale „kde“ a „kedy“. Má zmysel snažiť sa tomu predchádzať.
Autor je redaktorom týždenníka .týždeň a spolupracovníkom KI
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 28/2005 dňa 11. júla 2005.
