Nedávno som hovoril s kolegom z mimovládnej organizácie (MVO), ktorá je v kríze. O dva mesiace im „skončia“ peniaze, z ktorých je financovaný ich súčasný projekt, a ešte stále nemajú peniaze na nový projekt, aby mohli pokračovať vo svojej práci. Dva týždne už strávil vypisovaním žiadostí, návrhov, formulárov, ktoré posiela všade tam, kde by mohol byť pri zabezpečení podpory úspešný. Verí, že nejaké peniaze dostanú: možno z Európskeho sociálneho fondu, Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, či niektorých veľvyslanectiev…
Spýtal som sa ho, či jeho terajší donor vie, že polovicu energie a času musí venovať písaniu projektov pre iných donorov. „Nie, ale všade je to tak…“ Uvedomil som si, ako na Slovensku funguje systém financovania MVO, založený na projektoch. Ľudia píšu veľa projektov a posielajú ich rôznym inštitúciám, disponujúcim peniazmi. Niekedy musia byť projekty napísané v dvoch alebo troch jazykoch. Neraz je „zameranie“ projektov ďaleko od toho, čomu by sa chcela mimovládka skutočne venovať. A nezriedka o tom, ktorý projekt bude podporený, rozhodujú ľudia, ktorí sú od danej problematiky vzdialení. Komunikácia je jednosmerná, písomná. Mnoho dobrých nápadov, napísaných nie presne podľa predstavy „hodnotiteľa“, vyjde nazmar, lebo nie je možnosť diskutovať o probléme a obhájiť si svoju predstavu zoči-voči posudzovateľovi. Počul som už aj to, že jedným z dôvodov neosobnej komunikácie je, že donor nedôveruje svojmu administrátorovi, či by odolal „odmene“ do vrecka.
Najväčšiu šancu získať peniaze má ten, kto má talent presvedčivo písať. A tiež je dôležité vedieť, čo chcú posudzovatelia čítať. Určite neuškodí mať v projekte niekoľkokrát „udržateľný rozvoj“. A občas pomôže, ak máte kohosi v komisii. Vo väčšine prípadov musia návrhy „zaručiť“ okamžité výsledky. Samozrejme, nijaký donor neplatí za čas a energiu venovanú písaniu projektov. A čo má MVO robiť, keď vidí korupciu, zneužívanie peňazí, alebo nakladanie s prostriedkami v rozpore s požiadavkami donora? Jednotlivci, ktorí cítia osobnú zodpovednosť a chcú pomáhať darovaním peňazí zo svojho vrecka (aj keď neveľkými sumami), by mohli byť podstatnou pomocou pre „mimovládky“ a aj pre miestny rozvoj. Žiaľ, na Slovensku sa nevytvorila dostatočne veľká skupina takzvaných „drobných“ donorov. Ich vzťahy s MVO sú pritom intenzívnejšie. Sú založené na osobných vzťahoch a dôvere. Preto ich podpora nebýva väčšinou len jednorazová. Pri takejto podpore „zdola“ je aj lepšia kontrola účelnosti vynaložených prostriedkov. Nezanedbateľným dôsledkom je, že ľudia si začínajú uvedomovať, že riešenie problémov závisí viac od nich samotných než od nejakej veľkej anonymnej spoločnosti. Spoločnosti, ktorá je im cudzia tak, ako sú jej cudzie ich miestne problémy…
Bill Baker
Združenie za sociálnu reformu.
Článok bol uverejnený v rubrike Konzervatívny pohľad týždenníka Domino fórum 24/2004 dňa 16.6.2004.
