Ide o „zodpovedný a sociálny rozpočet,“ znelo po vládou schválenom rozpočte verejnej správy na ďalšie tri roky z úst dua Kažimír-Fico. Sú to však falošné tóny, ktoré zakrývajú podstatu problému vládneho rozpočtu.
Naplánovanie ďalších troch rozpočtových sekier je nezodpovedné z princípu. O to viac, že nejde o drobné – v roku 2013 sa ráta s deficitom verejných financií vo výške 2,2 mld. eur a v nasledujúcich dvoch rokoch 1,9 resp. 1,6 mld. eur. Spokojnosť nie je namieste ani z pohľadu medziročného porovnávania. Zníženie deficitu na budúci rok o 1,1 mld. eur a v rokoch 2014 a 2015 každoročne iba o približne 0,3 mld. eur je v čase finančne kolabujúcej eurozóny neprimeraný luxus.
Deficity spolu s eurovalovými záväzkami a neochotou vlády privatizovať tlačia na rýchly rast verejného dlhu. Ten podľa ministerstva financií vyskočí v roku 2012 o 25% na 37,4 mld. eur (52,2% HDP). Prispievajú k tomu aj záväzky dočasného eurovalu. Vláda napriek tomu prognózuje ďalšie zvyšovanie vládneho zadlžovania do roku 2015 až na 46,5 mld. eur (56% HDP). A to ministerstvo do verejného dlhu (zatiaľ) nezahrnulo „pomoc“ španielskym bankám, odvolávajúc sa na predbežné stanovisko Eurostatu z apríla 2011. Ak by zahrnulo, tak by verejný dlh bol čo nevidieť na hranici 60% HDP.
Namiesto šetrenia zvyšovanie výdavkov
Znižovanie deficitov je nevyhnutný cieľ. Problémom rozpočtu je zámer dosiahnuť mierne nižšie deficity bez poklesu verejných výdavkov a za cenu významného zvýšenia daní a odvodov. V roku 2013 má byť nižší deficit verejnej správy (o 1,1 mld. eur) dosiahnutý vďaka nárastu verejných príjmov (o vyše 1,8 mld. eur), pričom porastú i verejné výdavky (o 0,7 mld. eur). Takmer celá váha konsolidačných opatrení dua Kažimír-Fico je na príjmovej strane a len zanedbateľná časť na výdavkovej a aj tie sú v rozpočte prekryté nárastom iných výdavkov.
Minister financií deklaruje plošné výdavkové škrty znížením osobných výdavkov o 5% a výdavkov na tovary a služby o 10%. V prípade osobných výdavkov však realita bude iná, keďže päťpercentné viazanie sa netýka všetkých a tieto výdavky v štátnom rozpočte majú klesnúť iba o 0,2% a vo verejnej správe o 0,6%. Predstavuje to zanedbateľnú úsporu vo verejnej správe vo výške 28,5 mil. eur. Paradoxne, počet zamestnancov vo verejnej správe nemá v roku 2013 klesnúť, ale vzrásť až takmer o 7-tisíc. O výdavkových úsporách nemôže byť ani reči, keďže verejné výdavky bez zdrojov EÚ sa majú zvýšiť v roku 2013 o vyše 250 mil. eur, v roku 2014 o 430 mil. eur a v roku 2015 až takmer o 1,3 mld. eur.
Vláda sa spolieha na vyššie príjmy, osobitne daňovo-odvodové (v roku 2013 až o 1,9 mld. eur). Predkladá preto návrhy, ako čo najviac vybrať z vreciek daňovníkov, napríklad zvýšením dane z príjmu právnických osôb na 23% (najvyššiu úroveň z krajín strednej a východnej Európy), zavedením druhej sadzby dane z príjmu fyzických osôb (25%) a obmedzením paušálnych výdavkov SZČO. K tomu ešte otvára druhý pilier a zníži doň odvody. Podlieha ilúzii, že tieto a iné opatrenia prinesú výrazne vyššie príjmy.
Ruka štátu opäť hlbšie v našej peňaženke
Vláda sa v konsolidácii a rozpočte vybrala pre ňu ľahším no pre občanov nebezpečnejším smerom – hlbším siahnutím do ich peňaženiek. Niet pritom ekonomického zdôvodnenia pre to, aby dôsledky plytvania verejnými financiami najmä počas prvej Ficovej vlády boli riešené druhou Ficovou vládou väčším zaťažením a obmedzením tvorcov zdrojov v ekonomike, a nie šetrením na sebe.
Nespochybňujú to ani ministerstvom financií vyťahované „dôvody“ pre vyššie dane, ako je centralisticky chápaná „solidarita“, „nízke“ daňové zaťaženie, či porovnávanie relatívnej účinnosti vyšších daní alebo nižších výdavkov fiškálnymi multiplikátormi. Tie do určitej miery vypovedajú o hypotetickom vplyve zmien daní a verejných výdavkov na celkový dopyt (primárne v krátkodobom horizonte), nehovoria však o dlhodobých vplyvoch na ponuku v ekonomike, na zmeny motivácií a konania ľudí. Viac o tom vypovedá porovnanie zmien daní a verejných výdavkov z ich definičnej podstaty. Vyššie dane vždy negatívne zasiahnu tvorbu bohatstva a prosperitu, lebo nedobrovoľne odčerpajú tvorcom zdrojov viac z ich vlastníctva. Oproti tomu pokles verejných výdavkov, ktoré znamenajú presmerovanie zdrojov vytvorených inými, nemá negatívny vplyv na ekonomiku minimálne v dlhodobejšom horizonte. Príkladom je Hongkong a v strednodobejšom horizonte i pobaltské krajiny so svojimi výdavkovými konsolidáciami.
Konsolidácia a rozpočet mohli byť aj na Slovensku pripravené bez hlbšieho zanorenia sa ruky štátu do peňaženiek daňovníkov. KI v júni predstavil ako odrazový mostík k systémovým reformám výdavkové úspory v objeme 2,6 až 4 mld. eur. Vláda sa však rozhodla pre vyššie dane a odvody. Tie prinesú negatívne dôsledky, napríklad zníženie disponibilných zdrojov, obmedzenie podnikania, ziskov, produktivity, tvorby úspor a investícií, tým nižšiu prosperitu a produktívnu zamestnanosť. Zvýšenie dane z príjmu právnických osôb negatívne neovplyvní iba zamestnávateľov, ale aj zamestnancov. Môže spôsobiť aj odchod časti kapitálu a investícií zo Slovenska (napríklad do Bulharska s 10%-nou daňou).
Vládou schválený rozpočet ide na úkor budúcnosti ľudí na Slovensku a je nielen neúsporný, ale aj nezodpovedný a nesociálny.
Autor je riaditeľ KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 10/2012.
