Nemálo ľudí po správe, že Nobelovu cenu za mier dostal tento rok Al Gore, nechápavo potriasalo hlavou, iní už iba rezignovane mávli rukou. To tí, ktorí si pamätajú, že Nobelova cena za mier prišla o svoju nevinnosť už dávno. Škoda, lebo v jej vyše storočných dejinách boli aj veľké chvíle.
Alfred Nobel nikdy nevyzradil, prečo sa rozhodol, že Nobelovu cenu za mier nebude udeľovať, tak ako zvyšné Nobelove ceny, švédsky, ale nórsky výbor, navyše vyberaný nórskym parlamentom (vieme z vlastnej skúsenosti, aký spoľahlivý je vkus parlamentov a nemáme nijaký dôvod myslieť si, že ten nórsky je určite múdrejší). Niektorí publicisti špekulovali neskôr nad tou otázkou aj tak, že sa Nobel možno chcel vyhnúť manipulácii ceny zo zahraničia, lebo Švédsko a Nórsko vtedy spájala personálna únia (panovník) a Nórsko v tom čase nemalo, na rozdiel od Švédska, nijakú svoju zahraničnú politiku. Ale možno je to jedno – mier by sa ukázal ako veľmi hmlistá a všeobjímajúca kategória v rukách väčšiny výborov, nech by ich vyberal ktokoľvek. A tento voľne interpretovateľný mier si, samozrejme, tiež priamo pýta, aby ho zneužili ľudia s politickou agendou. Už sme tu mali aj Svetovú radu mieru, ktorú si vytvoril v roku 1949 ako svoju mierovú kamufláž komunistický blok. Táto organizácia dostávala až 90 percent svojich zdrojov priamo zo Sovietskeho zväzu a podľa toho sa o mier aj usilovala. A tiež udeľovala Medzinárodnú cenu mieru. Dostali ju napríklad čierny americký spevák Paul Robson, milovaný komunistami na celom svete, či sovietsky spisovateľ Boris Polevoj. Po rozpade Sovietskeho zväzu (ktorý tiež udeľoval svoju vlastnú Leninovu cenu mieru a môžete hádať, kto boli jej laureáti) a komunistického bloku sa táto slávna organizácia s vlastnou interpretáciou mieru kamsi vytratila. Ale jej červená interpretácia mieru má tuhý život. Po niektoré roky sa zdá, že si ju osvojil, pripusťme, že vo forme o niečo noblesnejšej, aj ten nórsky nobelovský výbor – tentoraz vo všetkej počestnosti, bezplatne a z čistého ideologického presvedčenia. Ale to sa pri pohľade zvonka niekedy naozaj nedá odlíšiť od nevedomosti. Niekedy však príde aj záblesk jasnej mysle a odvahy.
.veľké okamihy
Jedným z najväčších okamihov výboru, ktorý udeľuje Nobelove ceny mieru, bol určite rok 1935. V roku 1935 udelil výbor cenu nemeckému novinárovi a pacifistovi Carlovi von Ossietzkemu, ktorý bol v tom čase internovaný v nacistickom koncentračnom tábore a chorý na tuberkulózu. Ossietzky prišiel do konfliktu s nemeckou vládnou mocou ešte pred nástupom Hitlera k moci, keď uverejnil články odhaľujúce tajné nemecké vyzbrojovanie, ktoré bolo porušením Versailleskej zmluvy. Hoci išlo naozaj o jasné porušovanie zmluvy, Ossietzkeho odsúdil nemecký súd za vyzradenie vojenského tajomstva a on strávil v roku 1931 viac než pol roka vo väzení Spandau. Začiatkom roku 1933 vedel Ossietzky, na rozdiel od mnohých svojich kolegov, ktorí odmietali vidieť vážnosť situácie po nástupe Hitlera, veľmi presne, čo čaká Nemecko i ľudí ako on. Odmietol však ponuku emigrovať a povedal, že spoza hraníc hovorí človek prázdnym hlasom. Gestapo ho prišlo zatknúť 28. februára 1933 ráno, deň po požiari Reichstagu. Po udelení Nobelovej ceny za mier tvrdilo Goebbelsovo ministerstvo propagandy, že si ju Ossietzky môže ísť do Nórska prevziať, ale nebola to pravda. Neskôr ho iba premiestnili z koncentračného tábora do nemocnice, kde ho strážili a kde zomrel v máji roku 1938. Tá cena veľmi rozzúrila Hitlera, ale po okupovaní Nórska nemeckou armádou v roku 1940 sa členom nobelovského výboru nič nestalo (traja z nich utiekli do emigrácie). Ich rozhodnutie udeliť cenu práve Carlovi von Ossietzkemu bolo však naozaj odvážne a obdivuhodné. Počas vojny a okupácie výbor ceny neudeľoval.
Výbor mal aj iné záblesky veľkosti, hoci po vojne už jeho členovia nepotrebovali osobné hrdinstvo. Takým okamihom bol rok 1975, keď dostal Nobelovu cenu za mier sovietsky fyzik, disident a bojovník za ľudské práva, Andrej Sacharov. Sovietske politbyro to určite pobúrilo rovnako ako pobúrila Ossietzkeho cena Adolfa Hitlera, ale Andrejovi Sacharovovi svetová sláva spojená s cenou poskytla akúsi krehkú ochranu. Nobelova cena za mier za vyše sto rokov svojej existencie nebola príliš často v lepších rukách než v tých Sacharovových.
Nepochybne odôvodnená bola i cena v roku 1978, ktorú si rozdelili egyptský prezident Anwar al-Sadat a izraelský premiér Menachem Begin. Tí dvaja sa v tom okamihu naozaj zaslúžili o mier medzi oboma krajinami, dovtedy nepravdepodobný, a Anwar al-Sadat za to neskôr zaplatil aj životom. A dobrú chvíľu mal výbor aj v nasledujúcom roku, keď sa rozhodol udeliť Nobelovu cenu za mier Matke Tereze. Alebo v roku 1983, keď dostal cenu Lech Walesa a v roku 1984, keď ju dostal biskup Desmond Tutu či v roku 1986, keď ju dostal Eli Wiesel.
A nobelovský výbor sa nemusí hanbiť ani za svoje rozhodnutia v rokoch 1964, 1989, 1990, 1991, 1993 či 1999, keď cenu dostali postupne Martin Luther King, Dalajláma, Michail Gorbačov a v roku 1991 Aung San Su Ťij. Gorbačov bol síce komunistický politik, ale zároveň muž, ktorý nabral odvahu urobiť niečo nevídané – dostať sa na čelo ríše zla a zrušiť ju z vlastnej vôle. Dnes sedí v Kremli iný muž, ktorý mu to nevie odpustiť. A krásnu krehkú ženu Su Ťij ešte stále väzní vojenská chunta v Barme za múrmi jej domu a pre obyvateľov Barmy má dnes tá cena možno väčší význam ako pred šestnástimi rokmi, keď ju dostala. V roku 1993 dostali cenu za mier Nelson Mandela a Frederick de Klerk, ktorí si podali ruky ponad bariéru apartheidu. Neboli to muži bez chýb, ale urobili veľký skutok. V roku 1999 udelil výbor cenu organizácii Lekári bez hraníc, ktorej zakladateľ Bernard Kouchner je dnes francúzskym ministrom zahraničia. Nie vždy mal nobelovský výbor takú dobrú ruku na organizácie, ktoré ocenil, ako v tom roku.
Dalo by sa ešte kratučko pokračovať, ale veľa tých nespomenutých veľkých okamihov nobelovského výboru by sme v novšej histórii ceny nenašli. Našli by sme však iné, menej veľké.
.okamihy zatemnenia úsudku
Taký bol napríklad rok 1994, keď dostal popri Jicchakovi Rabinovi a Šimonovi Peresovi Nobelovu cenu za mier aj Jásir Arafat. Odhliadnuc od toho, že Arafat nebol hodný nijakej ceny, tobôž nie tej za mier, cena bola na rozdiel od tej, ktorú dostali Sadat s Beginom, všetkým trom udelená za vidinu, nie za skutočnosť. Omyl výboru, ktorý ocenil dohody z Osla, mesta, v ktorom sám sídli, je pochopiteľný, ale poznačený hlbokou neznalosťou izraelsko-palestínskeho konfliktu. Text dohôd ignoroval reálie a jedna strana, teda Arafat, ich i tak nemienila dodržať. Nobelovou cenou ocenená vidina mieru eskalovala do krvavej intifády a teroru a hnutie Hamas, ktoré dnes ovláda časť palestínskej samosprávy vytvorenej dohodami z Osla, sa na nijaký mier ani nechystá. Šimon Peres je dnes izraelským prezidentom, Jicchak Rabin zaplatil za svoj sen o mieri životom rovnako ako Anwar al-Sadat a Jásir Arafat zomrel ako bohatý muž topiaci sa v peniazoch, ktoré nakradol z tých, ktorými zaplavovala jeho „samosprávu“ v nádeji na mier a demokraciu ľahkoverná Európa a Amerika.
Zvláštny bol i rok 1992, keď cenu dostala guatemalská Indiánka Rigoberta Menchú Tum na základe čiastočne nepravdivého či prikrášleného príbehu, ktorý o sebe vyrozprávala antropologičke Elizabeth Burgos. Tá jej rozprávanie zapísala a vydala ako knihu s názvom „Me Ilamo Rigoberta Menchú y así me nació la conciencia“ (Volám sa Rigoberta Menchú a toto je o tom, ako sa zrodilo moje svedomie). Keď antropológ David Stoll neskôr zistil, že jej príbeh nie je zďaleka taký hrdinský ako ten, ktorý vyrozprávala, presnejšie, že si v ňom veľa navymýšľala, viacero autorít vyzývalo nobelovský výbor, aby cenu za to falšovanie skutočnosti odobral. Sekretár výboru to však odmietol s tým, že „cena nebola založená výhradne a primárne na tej autobiografii“. Ťažko povedať, na čom teda bola založená.
V roku 2000 dostal Nobelovu cenu za mier bývalý juhokórejský prezident Kim Dae-džung za svoje úsilie pokonať sa s nepríčetným komunistickým režimom v severnej časti Kórejského polostrova. Jeho ústretová politika voči severokórejskej diktatúre dostala nesmierne poetický názov – politika slnečného svitu. Kimovi sa podarilo usporiadať prvýkrát po polstoročí konfliktu summit, na ktorom si sadli za stôl juhokórejskí a severokórejskí lídri. Ukázalo sa, že to nebolo zadarmo. Neskôr totiž spáchal samovraždu Čung Mon-hun, prezident firmy Hyundai Asan. Kórejské úrady začali vtedy vyšetrovať transfery veľkých objemov peňazí, ktoré smerovali od firmy Hyundai do Severnej Kórey. Obchod a normalizácia vzťahov so Severom boli pôvodne aj snom Čungovho otca, zakladateľa najväčšieho juhokórejského koncernu Hyundai. Syn otcove sny iba uskutočňoval. Ukázalo sa, že z celkovej sumy 500 miliónov dolárov až 100 miliónov smerovalo priamo do vreciek severokórejských lídrov ako platba za súhlas zúčastniť sa spomínaného slávneho summitu. Inými slovami, bola to cena za Kim Dae-džungovu Nobelovu cenu. Sever okrem toho dostal aj miliardu dolárov v hotovosti – formálne za licenciu pre firmu Hyundai, aby podnikala na jeho území. Treba povedať, že Kim Dae-džung sa národu za tie transfery peňazí, ktoré neboli ničím iným ako podplácaním jedného z najzverskejších režimov v dejinách, ospravedlnil, a tiež, že výbor udeľujúci ceny nemohol o tom kšefte vedieť. To na druhej strane nič nemení na tom, že členovia výboru udelili cenu za pochybnú vec a spravili zo seba bláznov. Výsledky „politiky slnečného svitu“ sa dnes, po niekoľkých rokoch, stále rovnajú nule.
V roku 2001 udelil výbor cenu – zrejme zo zúfalstva – OSN a Kofimu Annanovi, v tom čase ponorenom až po uši do najväčšieho korupčného škandálu všetkých čias – do programu Ropa za potraviny. Nepokryte politicky motivované bolo rozhodnutie udeliť Nobelovu cenu mieru za rok 2002 bývalému americkému prezidentovi Jimmymu Carterovi. Jedinou jeho zásluhou v tom i predchádzajúcom roku bolo, že nesúhlasil so zahraničnou politikou prezidenta Busha a nobelovský výbor sa dokonca ani netajil tým, že jeho úmyslom bolo touto cenou udeliť Bushovi lekciu. Alfred Nobel vo svojom závete vyjadril želanie, aby jeho cena poctila „toho, kto počas predchádzajúceho roku priniesol najväčší prospech ľudstvu“. Takmer určite nemal na mysli všetky tie pomýlené naivity, ktoré v tom roku vyslovil Jimmy Carter, ani nič podobné.
Keď v roku 2005 dostala cenu za mier bezmocná Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu a jej šéf Mohamed El Baradei, nikto už ani len nenamietol, že je to presne tá agentúra, ktorá nedokáže plniť svoju funkciu a ktorú už dlhé roky vodí za nos tak komunistický režim v Severnej Kórei, ako aj islamofašistický režim v Iráne.
A prišiel rok 2007 a cena pre Alberta Arnolda Gora juniora a Medzivládny panel pre klimatické zmeny IPCC.
.kto cenu za mier nedostal
Netreba dlho hľadať tých, ktorých ocenenie mnohí čakali – napríklad namiesto Jimmyho Cartera, Jásira Arafata či Rigoberty Menchú. Nobelovu cenu za mier nedostal muž mieru Mahátma Gándhí. Nedostal ju ani pápež Ján XXII., ani pápež Ján Pavol II. – ten v čase, keď cenu dostávali napríklad Kim Dae-džung, Jimmy Carter či Mohamed El Baradei, ešte žil a určite bol i nominovaný, hoci členovia výboru spravidla zoznam nominovaných taja. Gándhí bol pritom nominovaný v rokoch 1937, 1938, 1939, 1947 aj 1948, čo bol rok, v ktorom ho zavraždili.
Nobelovu cenu za mier nedostal ani Sir Nicholas Winton, ktorý zachránil 669 židovských detí z Československa pred smrťou v koncentračných táboroch, a ktorý ešte žije, hoci je práve v nemocnici. Ale uznajme i my – čo je to niekoľko stoviek detí popri záchrane celej planéty, o ktorú sa zaslúžil Al Gore? Redaktori The Wall Street Journal pridali 13. októbra, teda po zverejnení mena Al Gora a IPCC ako laureátov tohtoročnej ceny, svoj zoznam tých, ktorí ju tohto roku mali dostať a nedostali. Na tom zozname sú napríklad tí nekonečne odvážni budhistickí mnísi z Barmy, ktorí sa na uliciach Rangúnu postavili pokojne a nevyzbrojení, ako sa na mníchov patrí, vojakom, žiadali politické slobody a demokraciu pre svojich spoluobčanov a nechali sa zatvárať, biť i zabíjať.
Je tam aj Morgan Tsvangirai, opozičný vodca, ktorý chce iba politické slobody, ktorý sa vzoprel ďalšiemu pomätenému diktátorovi Robertovi Mugabemu, a ktorého zmlátila a zmrzačila Mugabeho polícia.
Je tam šachista Gari Kasparov a niekoľko stoviek ďalších odvážnych Rusov, ktorých pozatýkali a ktorých sústavne obťažujú ruské orgány, lebo sa odvážili verejne vzoprieť proti tomu, že Putin ťahá Rusko opätovne smerom k diktatúre a k vláde jednej strany.
Je tam aj kolumbijský prezident Alvaro Uribe, ktorý neúnavne bojoval, aby ukončil násilie, ktoré vnucujú jeho krajine ľavicové gerily a drogoví baróni. A je tam mnoho ďalších mužov a žien, ktorí a ktoré riskovali svoje životy a živobytie, aby zbavili svet násilia a útlaku. Redaktori končia tým, že dúfajú, že všetci tí skvelí ľudia prežijú aj nastávajúci rok, aby o nich mohol nobelovský výbor uvažovať aspoň pre rok 2008. Asi to zostane iba zbožným prianím. Vždy sa nájde nejaký Al Gore.
.al Gore a filmová pravda
Al Gore sa zaslúžil o mier na zemi v roku 2007 tým, že nakrútil „dokumentárny“ film o apokalypse, ktorú spôsobia ľudia, ak nezastavia globálne otepľovanie , ako aj tým, že usporiadal proti globálnemu otepľovaniu celosvetový megakoncert pop-music. Ten koncert vynikol najmä obrovskou spotrebou energie a opozeranými hviezdami. Niektoré hviezdy, ako napríklad Bono z U2 či Roger Daultry z The Who ho odmietli ako hlúposť. Ten Gorov film sa volá An Inconvenient Truth čiže Nepríjemná (či nepohodlná) pravda, a je plný samých pravdivých vecí, i keď sú údajne niektorým nepríjemné. Film naozaj zaujal, lebo mu americká filmová akadémia udelila aj Oskara a všetky prítomné hviezdy vstali a dlho tlieskali.
Gorov film zaujal aj iných ako celebrity. Napríklad aj britskú labouristickú vládu, ktorá rozhodla, že kópie filmu rozpošle na 3 800 britských škôl, kde ho majú uzrieť všetky deti od 11 do 14 rokov. To aby pochopili, čo hrozí našej planéte a rýchlo s tým niečo urobili. Nepozdávalo sa to však Stewartovi Dimmockovi, vodičovi nákladného auta a členovi málo známej Novej strany z Kentu. Ten dal záležitosť na súd tvrdiac, že jeho synovia, 11- a 14-ročný, nemajú byť vystavení politickej propagande a „vymývaniu mozgu“ priamo v školskej triede. „Prajem si, aby moje deti dostali to najlepšie možné vzdelanie, bez predsudkov a politickej manipulácie, a film pána Gora tieto štandardy nespĺňa,“ vyhlásil pán Dimmock.
Sudca Burton rozhodol, že film prezentuje „partisan political views“ (teda stranícke politické názory), a že ho preto musia doplniť o varovanie tohto druhu. Okrem toho zistil jedenásť vážnych nepresností, inak povedané lží, ktoré film obsahuje, a na ktoré deti tiež musia byť upozornené. Pre ich výnimočný pôvab tie „nepresnosti“ uvediem všetky (súdom vymenované, film ich obsahuje omnoho viac), škoda by bolo čo len jedinú vynechať:
1. Film tvrdí, že topenie sa ľadu a snehu na Kilimandžáre je dôkazom globálneho otepľovania. Vládny expert musel priznať, že to nie je pravda. (Gorov film obhajovali pred súdom vládni experti, lebo pán Dimmock žaloval vládu, ktorá ten film distribuovala na školy. Mimochodom, pravda je taká, že topenie sa snehu na Kilimandžáre súvisí s vyrúbaním lesov na jeho svahoch.)
2. Film naznačuje, že dôkazy z ľadových príkrovov svedčia o tom, že stúpajúce CO2 spôsobuje stúpanie teplôt už viac než 650 000 rokov. Súd konštatoval, že film v tomto zavádza: počas tohto obdobia sa stúpnutia CO2 oneskorovali za stúpnutiami teploty o 800 až 2 000 rokov.
3. Film využíva emotívne zábery hurikánu Katrina a naznačuje, že bol spôsobený globálnym otepľovaním. Vládny expert musel priznať, že „nie je možné“ pripísať anomálnu udalosť globálnemu otepľovaniu.
4. Film ukazuje vysychanie jazera Čad a tvrdí, že je to spôsobené globálnym otepľovaním. Expert vlády musel priznať, že to nie je pravda.
5. Film tvrdí, že štúdia dokázala, že sa polárne medvede topia vďaka miznúcemu arktickému ľadu. Vysvitlo, že pán Gore neporozumel štúdii: v skutočnosti sa utopili štyri polárne medvede a bolo to vinou zvlášť silnej búrky. (Tu sa žiada doplniť, že v roku 1960 žilo už iba 5 000 polárnych medveďov. Dnešná populácia je asi 25 000 – teda pribúdajú, medzi iným aj preto, lebo ich prestali strieľať.)
6. Vo filme je hrozba, že globálne otepľovanie môže zastaviť Golfský prúd, čo by uvrhlo Európu do doby ľadovej. Žalujúca strana dokázala, že je to z vedeckého hľadiska nemožné.
7. Film viní globálne otepľovanie z miznutia živočíšnych druhov vrátane „blednutia“, teda úhynu koralov v koralových bariérach. Vláda nedokázal nájsť pre toto tvrdenie nijaký dôkaz.
8. Film naznačuje, že sa môže roztopiť ľadová pokrývka Grónska, čo spôsobí nebezpečné stúpnutie hladiny morí. Je dokázané, že sa Grónsko neroztopí ešte celé tisícročia.
9. Film naznačuje, že sa topí antarktický ľad, dôkazy však hovoria, že v skutočnosti ho pribúda.
10. Film naznačuje, že by hladiny morí mohli stúpnuť o 7 metrov, a spôsobiť tak vysídlenie miliónov ľudí. V skutočnosti dôkazy hovoria o očakávanom stúpnutí asi o 40 centimetrov za najbližšie storočie, a že teda neexistuje taká hrozba masívnej migrácie ľudí.
11. Film tvrdí, že stúpajúca hladina mora už viedla k evakuácii obyvateľov určitých tichomorských ostrovov na Nový Zéland. Vláda to nebola schopná dokázať a súd zistil, že je to zrejme nepravdivé tvrdenie.
Nuž, ťažko povedať, čo je teda v tom filme pravdivé. Nezdá sa však, že by to uberalo na popularite. Briti majú zákon o vzdelávaní z roku 1996, ktorého odsek 406 hovorí, že miestne školské úrady, riadiace orgány škôl a riaditelia škôl „majú zakázať… prezentovanie straníckych politických názorov pri vyučovaní ktoréhokoľvek predmetu v škole. A keď sa predsa len dostanú do vyučovania politické záležitosti, musia sa autority podľa odseku 407 toho istého zákona postarať o to, aby sa žiaci dostali vyváženú prezentáciu opačných názorov. Preto mohol pán Stewart Dimmock žalovať vládu.
Mimochodom, britský sudca Burton rozhodol, že Al Gore vo svojom filme klame a zavádza, pardon – uvádza nepresnosti – deň pred udelením Nobelovej ceny za ten istý film. Ale nórskemu výboru pre udeľovanie Nobelovej ceny mieru nešlo predsa o vedeckú pravdu, ale o mier, takže sa asi nedá očakávať, že by rozhodnutie súdu výbor zastavilo. Neprekonateľnou Gorovou prednosťou v očiach výboru totiž musí byť, že je natoľko a skutočne a do poslednej nitky drahej košele úplne iný než George W. Bush. Tak dokonale stelesňuje všetko protibushovské. Proti tomuto kladu sú akési drobné lži naozaj zanedbateľnou drobnosťou, dokonca aj keď nevedno, ako to celé súvisí s mierom.
.nebezpečný svet podľa Gora
Al Gore nepovažuje svoje klamanie za hriech, ani za klamanie. Verí, že je to v záujme takej veľkej veci, akou je záchrana klímy na planéte, úplne prípustné. Médiami je považovaný za akéhosi veľvyslanca vedy v mediálnom svete a bez straty kvetinky mu prešiel aj fakt, že jeho luxusné obydlie spotrebuje asi pätnásť či viacnásobok spotreby energie priemernej americkej domácnosti, a že je teda aj v tejto veci pokrytcom. To všetko sú však skôr chybičky krásy, ktoré si všimne bulvár.
John Berlau si na stránkach American Thinker všimol čosi iné, vážnejšie. Pre Alberta Gora Jr. sú podozrivé a nebezpečné technológie a priori (hoci už urobil zo seba blázna vyhlásením, že to on vynašiel internet), a predovšetkým tie, ktoré už priniesli prospech ľudstvu. Opisuje globálne otepľovanie ako „zrážku kategórie 5 medzi našou civilizáciou – ako ju v súčasnosti presadzujeme – a prostredím Zeme.“ Napísal aj knižku Zem v rovnováhe, a Berlau upozorňuje, že v nej nahlas rozmýšľa, či sa isté sľubné lieky proti rakovine majú využívať, ak by to znamenalo vyťatie, podľa jeho názoru, primnohých stromov (z tých stromov sa vyrába chemikália taxol, ktorá by mohla liečiť niektoré formy pľúcnej rakoviny, rakoviny prsníka a ovariálnej rakoviny). Nezíde mu na um, že sa tie stromy dajú aj sadiť, iba uvažuje, či život pacienta s rakovinou má takú cenu, aby sa vyťali až tri stromy. Al Gorovi nevoňajú ani iné veci. Napríklad v roku 1970 dostal Nobelovu cenu Norman Borlaug za niečo, čo dostalo názov „Zelená revolúcia“. Išlo o využitie moderných technológií v poľnohospodárstve a vyriešil sa tým hlad v mnohých častiach rozvojového sveta, napríklad aj v Indii. Gore hovorí o „príliš oslavovanej Zelenej revolúcii“. Vo svojom filme i knihe hovorí Al Gore aj o tom, že globálne otepľovanie spôsobuje nové epidémie malárie, napríklad aj v chladnejších oblastiach Kene. Epidémie malárie tam však boli aj dávno, v 40. rokoch, keď tu nebolo otepľovanie, ale ochladzovanie. Maláriu potom zastavilo používanie DDT a vracia sa, keď sa už DDT (vinou podobne neodôvodnenej paniky) nepoužíva. Mimochodom, za objav DDT dostal v roku 1948 Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu švajčiarsky vedec Paul Herman Müller.
Ale najproblematickejšie je, že nobelovský výbor ocenil cenou, ktorú držal v ruke aj Andrej Sacharov, muža s veľmi nebezpečným politickým pohľadom na svet. Niet tu dostatok priestoru zachádzať naozaj do detailov (podrobne sa tomu venuje Steven F. Hayward v štúdii The Fate of the Earth in Balance: The Metaphysics of Climate Change, ktorú možno nájsť na stránkach American Enterprise Institute). Ide však o to, že pre Al Gora nemá byť najdôležitejším motívom pre politiku ochrana slobôd, ale prostredia, „veľká kauza Zeme“. Má hlboko pesimistický pohľad na človeka a civilizáciu. Je z rodu ľudí, ktorí snívajú o globálnych politických inštitúciách s mocou rozhodovať na grandióznej škále až na úrovni globálnej regulácie klímy. V takých úvahách nemá malichernosť typu individuálnych slobôd nijaké miesto. Hayward píše, že má Gore pravdu, keď tvrdí, že je chybou myslieť si, že prostredie na Zemi je také robustné, že ľudstvo nemôže urobiť nič, čo by ho poškodilo. Ale dodáva: „Je potrebné urobiť aj symetrické zhodnotenie Gorovho metafyzického prístupu k problému, že je totiž rovnako zásadnou chybou predpokladať, že prostredie ľudských slobôd je dostatočne robustné na to, aby ho vážne nepoškodil nijaký politický zásah v prospech životného prostredia, najmä ak je prostredie pozdvihnuté na centrálny organizujúci princíp civilizácie. Implicitným cieľom je zosadiť ľudské slobody ako centrálny organizujúci princíp civilizácie.“ Nechajme teraz bokom IPCC, čo je naozaj doposiaľ nevídaný politicko-vedecký inštitút nezvládnuteľných rozmerov. Nobelova cena pre IPCC sa rozriedi do neškodnej hustoty – ako pri všetkých predchádzajúcich rozhodnutiach podobného druhu. Ale v prípade Al Gora rozhodol nobelovský výbor nielen zle či smiešne, ale aj nebezpečne. Poskytol obrovský morálny kredit mužovi s nebezpečným vzťahom k slobode a k civilizácii.
Autor je redaktor týždenníka .týždeň a spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 43/2007 dňa 22. októbra 2007.
