Náklady a riziká udržiavania eurozóny sú už teraz vysoké a stúpajú. Je možné odísť? Nemalo by byť odstúpenie od eura rovnako ľahké ako jeho prijatie? Vystúpiť z klubu sa môže javiť ako anulovanie predošlého vstupu.
Mnohí rozoberajú perspektívy vystúpenia Grécka alebo Nemecka z eurozóny. Iní argumentujú, že s vystúpením sú späté problémy. Aké sú tie údajné problémy?
Problém práva a realizačné náklady
Maastrichtská zmluva nepozná mechanizmus vystúpenia z Európskej menovej únie (EMÚ). A tak niektorí tvrdia, že odchod z eurozóny by znamenal porušenie dohôd. Keďže Lisabonská zmluva umožňuje vystúpenie z EÚ, tento akt by bol jediným spôsobom ako sa zbaviť eura. Riešením by teda mohlo byť vystúpenie z EÚ (a tým pádom aj z EMÚ) s okamžitým opätovným vstúpením do EÚ (ale už nie aj do EMÚ).
Odkaz na Maastrichtskú zmluvu pri rozoberaní zákonnej možnosti odchodu je očarujúci, lebo táto zmluva, najmä jej článok „o žiadnych bailoutoch“, bol porušený bailoutmi pre Grécko, Írsko a Portugalsko a euroval účinne slúži ako ručenie za dlhy iných krajín, nehovoriac o plánoch na zavedenie eurobondov. Európska centrálna banka (ECB) porušila ducha Maastrichtskej zmluvy tým, že nakúpila dlh problémových krajín. Zdá sa, že odchod z eurozóny je po všetkých tých porušeniach pravidiel nielen ospravedlniteľný, je priam povinnosťou. Nemecký ústavný súd v roku 1993 rozhodol, že Nemecko môže odstúpiť od eura, ak ciele menovej stability nebudú dodržiavané. Ďalší právny problém vyplýva z možnej zmeny denominácie zmlúv v dôsledku odstúpenia od eura.
Odstúpenie od eura môže znamenať emisiu novej národnej meny a súvisiace náklady na tlač nových bankoviek, razenie nových mincí, výmenu predajných automatov a pod. Patria sem aj logistické náklady na výmenu novej meny za starú. Predpokladajme, že tieto náklady nie sú vyššie ako náklady zavedenia eura.
Koniec menového prerozdeľovania
Niekedy sa argumentuje, že krajiny periférie by mohli euro opustiť a tým si vyriešiť problémy. Grécko trpí príliš vysokými mzdami hlavne preto, že nemá slobodný trh práce. Odbory sú zodpovedné za nafúknuté mzdy a následnú nezamestnanosť vláda tlmila deficitnými výdavkami a rastom dlhu, ktoré eurozóna umožňovala. Grécka vláda zamestnávala ľudí za vysoké platy, platila dávky v nezamestnanosti a vysoké dôchodky ľuďom, ktorí odišli do predčasného dôchodku. Ak sú odbory silné, môžu požadovať nárast miezd, aby kompenzovali vyššie dovozné ceny. Takýto nárast miezd by eliminoval výhody devalvácie. Vystúpenie by preto malo byť spojené s reformou pracovného trhu. Po vystúpení z EMÚ by už grécka vláda viac nemohla využívať menové prerozdeľovanie EMÚ a deficitné míňanie na umelý rast miezd.
Niektoré krajiny profitujú z nastavenia EMÚ a platia nižšie úroky za svoje dlhy. Ak krajina ako Grécko opustí euro a preplatí svoje dlhy v novej devalvovanej menej, bude musieť platiť za svoje dlhy vyššie sadzby. Krajiny ako Grécko by už nemohli profitovať z menového prerozdeľovania. Grécka vláda, a nepriamo aj časť gréckeho obyvateľstva, profituje z vysokých gréckych schodkov a toku nových peňazí do krajiny. Tento proces umožnil Grékom financovať životnú úroveň, ktorú by inak nedosiahli.
Obchodné straty a politické náklady
Niektorí tvrdia, že v dôsledku opustenia eura by v EÚ skolaboval obchod a vznikli by obchodné bariéry. Nepredpokladáme to za pravdepodobné z niekoľkých dôvodov. Po prvé, takéto bariéry by boli ekonomickou katastrofou pre všetky dotknuté strany a viedli by k rozsiahlej a dlhej kríze a zníženiu životnej úrovne. Po druhé, čistí prispievatelia do rozpočtu EÚ (napr. Nemecko) by stále mohli využiť svoje príspevky ako vyjednávací tromf, ktorý by zabránil vzniku takých bariér. Po tretie, obchodné bariéry sú flagrantným porušením zmlúv EÚ. Po štvrté, clá by spôsobili veľké napätie medzi krajinami, ktoré by možno viedli k vojne.
Rozpad EMÚ by mohol ohroziť vývoj k federálnemu euroštátu. Znamenalo by to koniec EÚ ako ju poznáme dnes. Politici vystupujúcej krajiny by stratili vplyv na politiku iných krajín EMÚ. Z pohľadu zástancov zóny voľného obchodu by tieto politické náklady boli prínosom.
Kapitálové toky
Ak sa hovorí o možnosti opustenia eura, najväčším problémom sú kapitálové toky. Takáto diskusia si v demokraciách vyžaduje čas. Počas nej môžu nastať významné kapitálové vstupy a výstupy.
Ak budú grécki politici vážne hovoriť o opustení eura, Grékov bude čakať devalvácia novej drachmy. Grécki občania prevedú svoje eurá z gréckych bánk na účty v iných krajinách EMÚ. Môžu tiež nakúpiť iné meny – švajčiarske franky, americké doláre alebo zlato – aby sa chránili pred devalváciou. Grécky bankový systém sa môže dostať do problémov s likviditou a solventnosťou.
Opačná argumentácia platí, keď sa o vystúpení z eurozóny hovorí v solventnejších krajinách, napr. v prípade Nemecka. Ak budú ľudia očakávať posilnenie novej meny, tak do Nemecka bude kapitál prichádzať. Peňažná zásoba eur v Nemecku, ktorá by sa neskôr zmenila na novú menu, by vzrástla.
Kríza bankovníctva
Očakávať sa dá i negatívna spätná väzba pre bankovníctvo, keďže by došlo k stratám domácich i zahraničných bánk. Ak Grécko opustí euro a vyplatí svoje štátne dlhopisy v devalvovanej novej mene alebo vyhlási neschopnosť platiť dlh, bude to pre európske banky strata, ktorá by mohla spôsobiť ich problémy so solventnosťou. Podobne, ak euro opustí Nemecko, zaniknú implicitné záruky a podpora eurozóny. Výsledkom môže byť banková kríza. Tá by však mohla negatívne ovplyvniť aj nemecké banky a vzhľadom na možné rekapitalizácie bánk tiež verejné financie krajín. Krajiny by mohli byť vnímané ako možní neplatiči alebo kandidáti na vystúpenie, čo by viedlo k vyšším úrokovým sadzbám na verejný dlh. Kríza finančného systému by bola pravdepodobná. Problém podkapitalizovania bánk a zlých aktív (najmä dlhopisov štátov z periférie) už v EMÚ existuje a bude sa zhoršovať. Je takmer nemožné opustiť euro bez kolapsu už teraz nestabilných štruktúr.
Moje odporúčania na riešenie bankovej krízy sú nasledovné: 1. Bankám s nereálnymi podnikateľskými modelmi by sa mal umožniť krach, aby sa tak uvoľnil kapitál a zdroje pre iné podnikateľské projekty; 2. Mnohé banky môže ozdraviť kapitalizácia ich dlhu; 3. Banky môžu akumulovať súkromný kapitál vydávaním akcií.
Taká trhová reforma by mala významné výhody: 1. Nepostihuje daňovníkov; 2. Neudržateľné bankové projekty sú eliminované. Keďže bankový sektor je predimenzovaný, zmenšil by sa na zdravšiu a udržateľnú úroveň; 3. Na podporu bankového systému sa nepoužijú žiadne proinflačné stratégie; 4. Zabráni sa morálnemu hazardu. Banky nedostanú vládnu pomoc.
Vyviazanie ECB
Eurosystém pozostáva z ECB a národných centrálnych bánk. Národné centrálne banky disponujú vlastnými rezervami a súvahami, čím sa vyviazanie uľahčí. Niektorí tvrdia, že toto nastavenie mohlo byť úmyselné – krajiny si chceli ponechať možnosť opustiť euro v prípade potreby. V prípade vystúpenia musí byť dohodnuté vrátenie príspevku ku kapitálu ECB ako aj zahraničné aktíva prevedené do eurosystému.
Intelektuálna poctivosť nás núti pripustiť, že odstúpenie od eura si vyžiada významné náklady. Avšak tieto náklady je možné zmierniť reformami a rozumným konaním. Niektoré z údajných nákladov – napr. politické náklady alebo uvoľnenie kapitálových tokov – sú z hľadiska slobody vlastne prínosmi. Banková kríza, ktorá by sa využila na reformu finančného systému a jeho zakotvenie na zdravom základe, môže byť vnímaná ako príležitosť. Náklady na opustenie eura treba porovnávať s obrovskými nákladmi súčasného systému, vrátane možnosti jeho kolapsu. Opustenie eurozóny znamená prestať byť súčasťou proinflačného samozničujúceho menového systému s bujnejúcimi sociálnymi štátmi, upadajúcou konkurencieschopnosťou, štátnou pomocou, dotáciami, transfermi, morálnym hazardom, konfliktmi medzi národmi, centralizáciou a stratou slobody.
Autor je profesor ekonómie na Univerzite kráľa Juana Carlosa v Madride.
V júni 2011 prednášal na pozvanie KI na Slovensku v rámci cyklu CEQLS (viac o jeho prednáške nájdete tu). Je autorom knihy Tragédia eura, ktorá v slovenskom preklade vyšla v roku 2011.
Pôvodne uverejnené na mises.org dňa 23. apríla 2012, neskrátenú verziu nájdete tu.
Preložil Svetozár Gavora, spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 06/2012.
