Dvadsať rokov od konca totalitného režimu v našej krajine, to je čas, v ktorom sú pripomínané udalosti stále v čerstvej pamäti, no predsa je to čas dostatočne dlhý na to, aby sme mohli posudzovať výsledky. Nie je to len možnosť, je to naliehavá potreba.
Naliehavá potreba je to o to viac, že v čase dezilúzie a krízy silnejú pokušenia opustiť nastúpenú cestu slobody. Šíri sa neúcta k inštitúciám, na ktorých stojí slobodná spoločnosť a ktorých existenciu demokratická ústava predpokladá; mnohým sa zdajú neefektívne, mnohým dokonca zbytočné pri riešení prítomných problémov.
.dvadsať rokov: zisky a straty
Aká je skutočná váha dôvodov na dnešnú dezilúziu a ako ďaleko v nej môžeme zájsť, kým nezabudneme na naše pôvodné nádeje a predsavzatia?
Porovnajme náš dnešný stav s podmienkami, v ktorých väčšina obyvateľov musela žiť pred rokom 1989. Mnohé sa, nepochybne, zmenilo a mnohé z toho sa zmenilo natrvalo. Naša krajina už nie je tou krajinou, v ktorej boli disidenti perzekvovaní, v ktorej nemohla existovať legálna opozícia, nezávislosť súdov, v ktorej boli voľby len fraškou zohranou za účelom potvrdenia vlády jednej strany. Naša ústava neobsahuje stranícky monopol. Každý môže slobodne vyznávať svoje náboženstvo alebo nevyznávať žiadne. Podľa zákona môžeme slobodne ekonomicky podnikať. Vo všeobecnosti sa rešpektujú zásady politického pluralizmu, nezávislosti súdov a trhovej ekonomiky. Základy demokratickej ústavy boli položené a dodnes sú v platnosti.
Ale nie všetko sa zmenilo nevyhnutne k lepšiemu. Za úspechom v určitých oblastiach sa neraz skrývajú straty v iných.
Slobodu neraz sprevádza osamelosť; ekonomické výkyvy môžu viesť k narušeniu vzťahov medzi ľuďmi, môžu viesť k subjektívnym pocitom vykorenenosti, úzkosti, straty identity. Tieto javy neslobodno brať na ľahkú váhu – a to tak pre ne samé, ako aj pre dôsledky, ktoré prinášajú. Mnohé problémy nezmizli so zavedením demokracie a nezmiznú ani so zvyšujúcou sa životnou úrovňou, ani s opakovanými slobodnými voľbami. Aj slobodná spoločnosť má svojich nepriateľov, ideologických extrémistov a fanatikov, kriminálne spodné prúdy a pokušenia, voči ktorým nikto z nás nie je dokonale imúnny.
.rezignácia a populizmus
Dnešná spoločenská a politická atmosféra je naozaj preniknutá pocitom odcudzenia, nedôvery, ba – čo je ešte znepokojivejšie – rastúcej nenávisti. Táto atmosféra ostro kontrastuje s družnou a optimistickou atmosférou na prelome rokov 1989-90. Zdá sa, že niektoré pretrvávajúce problémy sa žiadnej ponovembrovej politickej reprezentácii nepodarilo vyriešiť, alebo na to chýbala – a naďalej chýba – vôľa.
Nekultúra prejavujúca sa v politike je aj príznakom, že demokratické inštitúcie prestávajú fungovať, že zlyháva proces výberu politických elít, a signalizuje to aj neúctu k inštitúciám, bez ktorých sú pojmy ako „sloboda“, „demokracia“ alebo „ľudské práva“ len abstraktnými špekuláciami.
Populistické útoky sa stupňujú proti parlamentu aj proti celému systému výberu politickej reprezentácie – nie je to kritika fyzických osôb, ktoré obsadili politické a právne inštitúcie, ale spochybňovanie základného zmyslu demokratických inštitúcií a procedúr.
Problémy sa týkajú aj výkonných zložiek moci. Štátna administratíva kontroluje prostriedky, s ktorými nedokáže prehľadne ani zmysluplne nakladať. Posty v rezortoch sa už neobsadzujú so zreteľom na vecné problémy, ktoré treba riešiť, napríklad v oblasti školstva, zdravotníctva, dopravy alebo vnútornej bezpečnosti; obsadzujú sa na to, aby boli zabezpečené partikulárne záujmy nečitateľných skupín nečitateľným prerozdeľovaním disponibilných zdrojov. Stranícka príslušnosť tu hrá len obmedzenú úlohu a ideologické proklamácie sú len účelovým divadlom.
Určite nie je náhoda ani to, že v tom istom čase zaznamenávame aj morálnu krízu nášho súdnictva a mocenské nabúravanie jeho nezávislosti. To znamená viac než len nahrávanie kriminalite. Znamená to podkopávanie základov právneho štátu, to jest aj našej elementárnej bezpečnosti, aj našich práv a slobôd, spolu s ich nevyhnutnýmu morálnym základom, ktorý sa stráca, len čo mizne istota občanov, že sa môžu spoľahnúť na platnosť a vymožiteľnosť zákona. Stráca sa občianska odvaha, ochota zastať sa slabších, schopnosť združovať sa a vyslovovať svoje potreby a požiadavky. Namiesto toho nastupuje cynizmus, ktorý môže veľmi ľahko vyústiť do volania po „silnej ruke“ a po odmietnutí ústavných princípov, ktorých platnosť sme až doteraz pokladali príliš často za samozrejmú.
.morálka, kultúra a vzdelanie
Rovnako nie je náhoda, že v tom istom období musíme konštatovať zrýchľujúci sa úpadok celej vzdelávacej sústavy – od jej základnej až po elitnú úroveň. Elitná úroveň sama vlastne prestáva či už prestala existovať. Tento úpadok sa v poslednom čase mení na viditeľnú akútnu krízu. Pripravuje sa tak nástup generácie, ktorá bude síce dobre vybavená mobilnými telefónmi a počítačovými technológiami, no po stránke kultúry a morálneho vybavenia na život bude zúfalo podvyživená. Bude to generácia technologicky vybavených barbarov.
Kultúrnu spustnutosť politických reprezentácií môžeme však sledovať už dnes, takpovediac v akcii. Korupcia prestala byť niečím, čo treba skrývať, naopak, v mnohých prípadoch sa prezentuje ako príklad „pragmatizmu“. Počúvame o tom, že politik vraj nesmie byť morálny viac, než je prospešné, pričom zväčša nie je jasné, na čí prospech sa tým myslí. Je treba konštatovať v súlade s pocitom nespočetných poctivých občanov – bez ohľadu na to, či ich sympatie patria k politickej „pravici“, „ľavici“ či „alternatívam“: v našej krajine prestáva existovať zodpovedná politická elita; chrapúnstvo sa stáva normou a odvolanie sa na poctivosť sa pokladá za znak slabosti, nepraktickej povahy, naivity alebo dokonca pokrytectva. Pôvodne nenápadné súvislosti medzi nekultúrnosťou a nemorálnosťou, medzi nedostatkom elementárnej slušnosti a nedostatkom zábran porušovať ústavu a zákony sa tu stávajú čoraz zjavnejšími. Nastupujúca generácia má takýto pochybný vzor u tých istých osôb, ktoré čoskoro začnú pokrytecky bedákať nad „skazenosťou mládeže“ a klásť tú skazenosť za vinu „trhu“, demokracii a údajne príliš širokej slobode.
.sloboda, ekonomika a kríza
Oblasť ekonomických reforiem sa niekedy pokladá, v porovnaní so zmenou právnej kultúry alebo zmýšľania ľudí, za najľahšiu a najúspešnejšiu časť uskutočňovaných zmien. Aj tu je však dôvod na znepokojenie. Niektorí kritici súčasného stavu tvrdia, že „zlyháva trh“, iní tvrdia, že štát príliš zasahuje do spontánneho trhového procesu. Názory sa v tomto bode rôznia, niekedy sa zdá, akoby celý problém spočíval v rozhodovaní medzi „väčšími“ či „menšími“ štátnymi intervenciami do trhovej ekonomiky. Je tu však ešte ďalšia skutočnosť, o ktorej sa už hovorí menej. Sotva by niekto vážne poprel, že štát je inštitúciou, ktorá má garantovať ekonomickým slobodám a podnikateľským aktivitám bezpečné právne prostredie. To sa však v dostatočnej miere nedeje. Dnešné podnikateľské prostredie trpí na nepoctivé podmienky, ustavične nanovo sa vynárajúcu a zo všetkých strán presakujúcu korupciu, ktorá vnucuje každému novému podnikateľskému subjektu svoje vlastné zvrátené pravidlá hry. Trpí na surové vzťahy, často vylučujúce z podnikateľskej činnosti osoby, ktorým chýba dostatočná bezohľadnosť na to, aby na takéto ihrisko dokázali čo i len vstúpiť, nieto ešte na ňom úspešne hrať. Takéto deformované prostredie nie je „nevyhnutnou daňou“ za slobodu. Ide o následky chybnej politiky, zbabelého nedostatku vôle a prispôsobovania sa zodpovedných činiteľov klientelistickým vzorcom správania, ktoré u nás, žiaľ, majú nezanedbateľnú tradíciu. Svojím dielom prispela aj zvrátená ideológia, ktorá svojráznym spôsobom opakuje niekdajšiu komunistickú dogmu o tom, že politika, kultúra aj morálka sú len nadstavbou ekonomiky a projekciou finančných vzťahov. K nej sa pridružuje ďalšia falošná dogma: že rast bohatstva je jediným cieľom demokracie, o ktorom hodno vôbec hovoriť; akoby tento rast sám osebe riešil odveké zlé sklony ľudskej povahy. Čiastočne aj dôsledkom tohto falošného pohľadu je pretrvávajúca korupcia a rozširovanie nečitateľnej „šedej zóny“ medzi súkromným a štátnym sektorom. Ďalším dôsledkom v spoločnosti je šíriaci sa cynizmus a bezohľadný postoj voči starým, slabým alebo bezvládnym ľuďom, voči ekonomicky neúspešným či jednoducho „neproduktívnym“. Fakticky to znamená: voči odchádzajúcej (starým) aj voči nastupujúcej (deťom) generácii, ktorých príslušníci z pochopiteľných dôvodov nemajú plnú možnosť sa k veci vyjadriť.
Podmienky života pre budúce generácie sa ničia v mene krátkodobých záujmov osôb pochybného charakteru, ktorých privilegované postavenie celkom zjavne nie je odmenou za ich cnosti. Namiesto triedy bohatých a úspešných, ktorí si uvedomujú svoje miesto v tkanive spoločenských vzťahov a aj z toho vyplývajúce záväzky a zodpovednosti, nám vyrástla trieda infantilných, primitívnych a nezodpovedných zbohatlíkov. Spôsob, akým tieto kruhy samy seba prezentujú prostredníctvom masmédií a reklamného priemyslu vyvoláva u iných ľudí falošné očakávania, závisť, nenávisť voči princípom trhovej ekonomiky. To ohrozuje našu slobodu aj v iných oblastiach. Súčasná globálna finančná a ekonomická kríza riešenie spomenutých problémov nijako neuľahčuje. Jej celkové dopady dnes ešte nevieme vyhodnotiť. Je možné, že najhorším ekonomickým následkom sa podarí – aspoň v našej časti sveta – nakoniec vyhnúť. Sú tu však aj možné politické dopady krízy. A sú tu globálne súvislosti. Nedá sa pochybovať o tom, že kríza uvedie do pohybu významné zmeny celosvetového dosahu. Hospodárska kríza nemusí viesť vždy a všade k likvidácii demokracie a nástupu totalitných režimov. Ale, ako svedčí aj história veľkej hospodárskej krízy v tridsiatych rokoch 20. storočia, tam, kde sa očakávania, spojené s nadobudnutou slobodou a demokraciou, príliš úzko spájajú s očakávaniami rastu materiálnej úrovne, hrozí, že sklamané ekonomické očakávania sa premietnu do zúfalstva nad demokratickým ústavným poriadkom. Je tu reálna hrozba, že také sklamanie môže viesť k oživeniu a vzostupu hnutí s totalitnými sklonmi.
.občianska spoločnosť
Popri inštitúciach právneho štátu, slobodnej ekonomiky, slobodných volieb a nezávislých súdov musí v slobodnej spoločnosti existovať aj jemné a zložité tkanivo spontánne vznikajúcich iniciatív a združení. Tie sa bežne označujú ako „občianska spoločnosť“. Jedna z chýb, ktorej sa dopustili takmer všetky ponovembrové politické reprezentácie, vyplývala z predstavy, že spoločnosť sa skladá len z „čistých“, izolovaných jednotlivcov a štátnej mašinérie. Z úvahy akosi vypadli všetky zložité sprostredkujúce štruktúry, ktoré stoja medzi jednotlivcom a štátom, prípadne jednotlivcom a veľkými firmami. Len v rámci bohato rozvetvených vzťahov takto chápanej spoločnosti možno očakávať, že „neviditeľná ruka“ trhu bude pôsobiť blahodarne, že komunikácia medzi občanom a štátom bude fungovať, že štát sa bude môcť zriecť pôsobenia v oblastiach, kde to dokážu efektívnejšie robiť svojpomocné občianske iniciatívy, a že ten istý štát bude naopak môcť sústrediť svoje kapacity do oblastí, kde je nenahraditeľný; inými slovami, že štát bude zároveň obmedzený a zároveň efektívny, že bude môcť s autoritou a rozhodnosťou plniť svoje funkcie vo verejnej sfére a umožniť tak ľuďom napĺňať svoje predstavy o šťastí vo sfére súkromnej. Tento moment zostal nedocenený rovnako na politickej pravici aj ľavici. Občianska spoločnosť u nás chradne alebo sa štiepi na bezmocné a izolované skupinky osôb strácajúcich motiváciu a neraz podlieha existenčným problémom či nátlaku záujmových skupín. Aj v prípade, že angažovaní ľudia prekonajú tieto ťažkosti, márne hľadajú spôsob, akým konkurovať kultúre profesionálnych projektových manažérov v profesionálnych aparátoch nadnárodných mimovládnych organizácií, ktorých činnosť nemôže nahradiť aktivity dobrovoľníkov v mestách, dedinách, regiónoch a na uliciach. Devastácia občianskej spoločnosti je ďalším významným faktorom, ktorý ohrozuje našu slobodu dvadsať rokov po tom, čo rodiace sa občianske povedomie odmietlo totalitné zriadenie. Občan – jednotlivec sa cíti osamelý, bezmocný a dezorientovaný. Jeho každodenné rozhodovanie je pod neustálym tlakom úzkosti a strachu z budúcnosti. Viazne komunikácia medzi rôznymi skupinami a spoločenskými vrstvami a falošnou odpoveďou na ten problém sa veľmi ľahko stáva nenávisť prejavujúca sa v politickom extrémizme a populizme. Dôsledok toho je v neposlednom rade aj stúpajúce napätie medzi regiónmi, národnosťami a etnickými skupinami.
.vzťah k zahraničiu
Realizácia dvoch hlavných strategických cieľov našej zahraničnej politiky – integrácie Slovenska do EÚ a NATO – prebehla úspešne. Možno teraz konštatovať, že to pomohlo stabilite našich inštitúcií. Vstup Slovenskej republiky do oboch zoskupení bol potvrdením našej príslušnosti k spoločenstvu vyznávajúcemu princípy, ku ktorým sme sa prihlásili aj my – už v novembri 1989 a opakovane v nasledujúcich rokoch, čo nám pomohlo prekonať niektoré krízové príznaky nového zriadenia. Tým sa však nekončia dejiny ani každodenná politika. A to, či náš demokratický ústavný poriadok dokáže úspešne zvládnuť nové skúšky, zachovať si svoju kritickú otvorenosť a ďalej sa rozvíjať – to záleží opäť v prvom rade na nás, na našej odvahe a vytrvalosti, na našej rozumnej rozvahe. Ak podľahneme pokušeniu úniku k diktátorským praktikám, nič si nenahovárajme: nepomôže nám žiadna medzinárodná organizácia, nóty ani kvóty, ani ďalšie finančné investície. Európska únia je sama štruktúrou, ktorej vývoj nie je zavŕšený, a jej budúca aj súčasná podoba sú nevyhnutne predmetom sporov. Niet pochýb o tom, že spoločné európske prostredie vykazuje mnoho nedoriešených problémov. Ale akákoľvek skepsa voči súčasnému stavu bledne v porovnaní s možnosťou, že by súčasná kríza, ktorá sa zďaleka netýka len našej krajiny, mohla eskalovať do opätovného rozdelenia Európy, hoci aj podľa odlišného kľúča než platil v čase „železnej opony“. Všetky doterajšie spory by sa mohli začať javiť ako malicherné v porovnaní s problémami, ktoré by mohli vyvrieť na povrch, ak by sa Európska únia ocitla v stave radikálnej destabilizácie. Jednou z úloh zodpovednej politiky v Európe a u nás vo veci zvládania dopadov krízy je preto zabrániť rozpadu Európskej únie. Ak by došlo k nejakej verzii takého scenára, mohlo by to znamenať okrem iného aj krach postkomunistickej transformácie rozsiahlych oblastí strednej a východnej Európy so všetkými hrôzu vzbudzujúcimi následkami, ktoré sa dajú domyslieť.
Dnešná mladá a stredná generácia akiste nevyrástli a nežijú v dokonalom svete. Môžu sa však tešiť z lepšej materiálnej úrovne života než ich rodičia. Málokedy si uvedomujeme, že celkovými podmienkami nášho života patríme štatisticky k lepšie situovanej menšine na zemeguli. Mladá ani stredná generácia na tomto území nezažili vojnu. To je často opomínaná a podceňovaná okolnosť. Žiaľ, podceňované sú aj podmienky, za akých možno riešiť konflikty bez krviprelievania. Opäť počúvame starú vtieravú pesničku o tom, že Európa bude bezpečná vtedy, ak nebude odporovať darebákom, ba dokonca odmietne vôbec pripustiť, že existujú. U nás na Slovensku máme navyše zvláštny zlozvyk: pokladáme sa za jediných nevinných v dejinách a prepadávame pomýlenej hrdosti na to, že sme pri všetkých historických katastrofách dokázali uniknúť bolestivým zodpovedným voľbám, dokázali sme jesť a piť, ženiť sa a vydávať, kým iní bojovali a umierali. Okrem toho, že to nie je pravda, napomáha tento postoj aj nekoncepčnú zahraničnú politiku, ktorá sa dosť úspešne maskuje ako „pragmatizmus“. Prejavuje sa pri nadväzovaní kontaktov s predstaviteľmi tyranských režimov a dokonca režimov podozrivých zo zločinov proti ľudskosti, najčastejšie v mene „ekonomických záujmov“. Máme aj dôvod obávať sa, že nadviazané styky sa nekončia pri „čisto pragmatických“ podpisoch obchodných zmlúv. Čoraz ochotnejšie načúvame hlasom, ktoré nás vyzývajú, aby sme sa zbavili údajne zbytočnej príťaže, ktorú pre zahraničnú politiku predstavuje idea šírenia slobody, demokracie a ľudských práv – aj preto, aby sme vraj nedemokratické mocnosti zbytočne nedráždili. K slovu sa dostáva opätovne populisticky výnosná nenávisť voči USA, voči spojenectvu v NATO a tiež propagácia rôznych „perspektívnych modelov“ – diktátorských, polototalitných či populistických systémov, ktoré majú vystriedať vzor údajne „nevyhnutne upadajúcej“ moci USA a Západu. Nechýba obdiv k autoritárskym režimom východnej Ázie, populistom latinskej Ameriky, Castrovmu režimu na Kube, opovržlivo prezieravý postoj k disidentom v Číne ani sentimentálny obdiv k politike dnešného Kremľa. Nie je ťažké objaviť v ich pozadí nenávisť voči demokratickému zriadeniu a ústavne garantovaným slobodám.
Táto nenávisť za dvadsať rokov nepoľavila; ani po tom, čo mnohí z príslušníkov „starých štruktúr“ zbohatli v podnikaní v podmienkach uvoľnenej trhovej ekonomiky a nová demokracia poskytla základné práva a zákonnú ochranu aj pre nich a pre ich aktivity. Krátko po novembri 1989 boli ponížení a mali strach aj preto, lebo sa domnievali, že nové zriadenie s nimi bude účtovať rovnako bezohľadne, ako oni účtovali so svojimi oponentmi. Veľmi skoro sa spamätali, ale ani po dvadsiatich rokoch na poníženie a strach nezabudli. Toto nepriateľstvo prebrali aj ich o generáciu mladší odchovanci a nasledovníci. Neslobodno ich podceňovať. Netreba však mať voči nim komplex menejcennosti ani bezmocnosti. Nezaslúžia si obdiv ani nasledovanie. Slobodná a slušná spoločnosť, koniec koncov, nemá také vratké základy, ako nám nahovárajú jej cynickí kritici a rôzni zvestovatelia nevyhnutného úpadku svetových demokracií. V nedávnej histórii Európy sa viackrát ukázalo, že demokratické zriadenia sú schopné zapustiť korene aj tam, kde sa zdali nenávratne zadusené brutalitou totalitných režimov. A to je významná správa, ktorú obrancovia a profitéri totalitných režimov nikdy nemohli zniesť; a keď ju už nemohli umlčať, aspoň sa ju pokúšali zdiskreditovať a zosmiešniť.
.nájsť stratený zmysel
Je čas zaujať voči podobným trendom a ich nositeľom jasný postoj. Svoj diel a bremeno tu však máme všetci ako občania a ako osoby uvedomujúce si svoju morálnu zodpovednosť. Na rozdiel od doby pred rokom 1989 nám dnes nemôže poslúžiť ako výhovorka hrozba perzekúcií. A pokiaľ ide o riziká, ktoré život v slobodnej spoločnosti nevyhnutne obsahuje, ak ich odmietneme v mene chvíľkového pocitu pohodlnosti, čoskoro môže nastať situácia, keď namiesto bremien slobody budeme musieť opäť niesť bremeno neslobody a odovzdať ho potomkom – na výsmech tým, ktorí nám slobodu vybojovali za cenu osobných obetí. Je veľmi dôležité uvedomiť si dnes, v čase napätia a príznakov krízy, akým nebezpečným nepriateľom našej slobody je malomyseľnosť. Je na čase spomenúť si na princípy, ku ktorým sme sa prihlásili pred dvadsiatimi rokmi, a ktorých základy – na to nezabúdajme – sa v našej krajine napriek všetkým ťažkostiam podarilo postaviť a ochrániť pred snahami o návrat starých poriadkov. Máme na čom stavať a vieme, kam sa máme uberať. To, že naša sloboda a jej základy sú krehké a ohrozené, je dôvod na ostražitosť, v žiadnom prípade však nie na zúfalstvo. Neexistuje krajina a neexistovala doba, kde by sloboda nepotrebovala každodennú nákladnú a prácnu opateru a v kritických okamihoch aj srdnatú odvahu brániť jej základy. Nemôže existovať žiadna „vyspelá demokracia“, v ktorej by boli všetky otázky vyriešené, a v ktorej by neboli žiadne dôvody na nespokojnosť a kritiku.
Čo však dnes môže urobiť bežný občan na to, aby pomáhal predísť historickému osudu tých demokracií, ktoré skĺzli, niekedy náhle, no niekedy postupne a nebadateľne, na cestu tyranie? Netreba vždy nevyhnutne zaujímať stranícky angažovaný postoj. Pre mnohých občanov to ani nie je dostupná či najlepšia možnosť. Spôsoby sú rôzne. V prvom rade si však musíme uvedomiť, že naše dnešné ústavne garantované práva nie sú malé a že ešte stále je možná občianska kontrola moci. Nič z toho sa, samozrejme, nedá robiť bez nevyhnutnej dávky občianskej odvahy a ochoty investovať energiu tam, kde to nemôže ihneď priniesť viditeľné a citeľné pôžitky a výhody. Nič z toho sa nerealizuje bez ochoty začať sa správať slušne a zodpovedne tam, kde sa práve nachádzame – doma, na ulici či v zamestnaní. Nič z toho sa nerealizuje, pokiaľ neodmietneme podvoliť sa, hoci aj jemnému a nenápadne uplatňovanému tlaku drobnej korupcie, každodennej bezohľadnosti a nevšímavosti, tupej rezignácie na veci verejné. Uplynulých dvadsať rokov však prinieslo aj potvrdenie toho, že žiadne darebáctvo nevedie k trvalému úspechu a pravda sa nakoniec presadí, často na nemilé prekvapenie darebákov. Je na každom z nás, na ktorej strane chceme stáť, až táto chvíľa nastane.
Pevná a pokojná viera v princípy slobodného a demokratického zriadenia je dôvodom na to, čo dnes vyhlasujeme a čím sa dnes hlásime k veľkému dejinnému zlomu roku 1989. Ten zlom pokladáme za skutočné, spontánne vystúpenie ľudu a rozhodne odmietame sprisahanecké teórie, ktoré ho zomiešňujú, spochybňujú a špinia monštruóznymi obvineniami jej účastníkov. Táto skutočná revolúcia je zároveň výzvou, ktorá trvá. „Slušná spoločnosť“ nie je výmysel idealistov ani radikálov, hoci predstavuje cieľ, ku ktorému sa môžeme iba neustále približovať. Aj tu platí, že cesta naspäť je nemožná. Žiadna prednovembrová rajská idyla v skutočnosti nikdy neexistovala, to iba nostalgická obrazotvornosť spôsobuje, že sa niektorým z nás tá šedivá a bezútešná komunistická éra môže javiť vo veselých farbách v porovnaní s prítomnými, bezprostredne pociťovanými problémami. V našich silách ani v našej kompetencii nie je privodzovať „svetlé zajtrajšky“, v ktorých následkom správnej mocenskej reorganizácie zmiznú všetky problémy a všetká ľudská zloba. Máme však pred sebou možnosť zmysluplnej budúcnosti v slobodnom svete, kde smieme nahlas hovoriť aj o svojich nádejách aj obavách. V slobodnom svete, kde smieme využiť dostupné možnosti na to, aby sme svoje nádeje napĺňali, aj na to, aby sme pomáhali tým, ktorých sny sa ocitli rozbité pod kolesami bezohľadnej politiky, ekonomických výkyvov alebo tragických životných zvratov.
Cesta slobody teda nie je cestou bez prekážok ani bez omylov, je to však cesta, ktorá má zmysel. Ten zmysel, ktorý sme si vydobyli v roku 1989, musíme znovu nájsť a znovu uskutočniť.
Fedor Gál, František Šebej, Peter Zajac, Tomáš Zálešák a Peter Tatár.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 44/2009 dňa 2. novembra 2009.
