17. november považujem za najdôležitejší historický dátum u nás a za dôvod na oslavu. Dnes však tiež s obavami o slobodu a prosperitu sledujem nárast prvkov socializmu a pokles váhy kapitalizmu. Prejavuje sa to v rôznych politických zafarbeniach a prestrojeniach, nielen u tých, ktorí uctievajú masového komunistického vraha Che Guevaru. Ich spoločným menovateľom je viera v zámerné usmerňovanie a manažovanie ekonomiky a spoločnosti.
Najväčšou súčasnou hrozbou je „národne a sociálne“ orientovaná vláda. Tá oprašuje patinu socializmu v hlavách a vezie sa na vlne autoritárskeho populizmu. Rozpútala daňový hon na podnikateľské subjekty, prehlbuje reguláciu cien a ziskov, oslabuje právny a posilňuje policajný štát a avizuje obmedzenia „Sorošovských“ mimovládok. Osobitným nebezpečenstvom je jej otvorená náruč k autoritatívnym režimom, dokonca aj k Putinovskému Rusku. „Čerešničkami na jej socialistickej torte“ sú rozhodnutia ministerstva vnútra o zmieri s bývalým agentom Štb Andrejom Babišom a o oprave kosákov a kladív na pomníkoch z našich daní.
Menej viditeľné riziká do budúcnosti sa vynárajú zo snáh neautoritatívnych politikov a intelektuálov, ktorí chcú predizajnovať spoločnosť, napríklad s cieľmi riešení „sociálnej spravodlivosti“ a environmentálnych problémov.
Kľúčovým problémom sú kolektivistické postoje a nedôvera v dnešnú spoločnosť s trhovou ekonomikou u veľkej časti verejnosti. Napríklad podľa prieskumu agentúry FOCUS z roku 2018 si 68 % ľudí myslí, že štát by mal zabezpečiť každému prácu a slušnú životnú úroveň a podľa jej prieskumu z roku 2022 hodnotí Nežnú revolúciu pozitívne len 48 % (najmenej od roku 2009).
Veľa ľudí verí v životaschopnosť socialistickej myšlienky a volá po väčšej úlohe štátu. Opierajú sa pritom o rôzne mýty a omyly, napríklad o omyl, že socializmus je dobrá myšlienka, ktorá bola len chybne realizovaná.
Preto je aj dnes dôležité faktami pripomínať podstatu a reálnu tvár socializmu. Príkladom môže byť Československo, ktoré v rokoch 1948 – 1989 realizovalo socialistické inštitucionálne črty: centrálne plánovanie a riadenie ekonomiky a znemožnenie ľuďom vlastniť kapitálové statky.
Ekonomické zlyhanie socializmu a prepad životnej úrovne oproti Západu
Oficiálne aktivity v ekonomike tak boli podriadené politickému rozhodovaniu komunistickej strany a ľudia nesmeli vlastniť nič, s čím by sa dalo podnikať. Strana „od stola“ určovala podnikom a družstvám, čo a koľko majú vyrobiť, vypestovať, doviezť a vyviezť a obchodom za akú cenu predávať. Ceny neboli reálne (trhové). Komunistická strana ich stanovovala rovnaké v celej krajine, dotovala a regulovala ich. Aj cenu práce určovala a regulovala a plnú zamestnanosť udržiavala aj pod hrozbou väznenia. Politické riadenie ekonomiky spôsobovalo neefektívnosť, plytvanie, neinvestovanie na úkor budúcnosti, nedostatkovosť a nízku kvalitu. Hospodárstvo bolo zamerané na uspokojenie politických požiadaviek, plnenie centrálnych plánov a udržanie vlastného chodu, nie na uspokojovanie dopytu, reálnych potrieb ľudí.
Výsledkom bolo čoraz väčšie zaostávanie socialistického Československa za Západom, napríklad za Rakúskom. Kým v roku 1948 bola ekonomická výkonnosť podľa HDP na obyvateľa v Československu vyššia ako vo vojnou zdecimovanom Rakúsku (na úrovni 112 %), tak do roku 1989 sa aj podľa oficiálne nadhodnotených údajov prepadla na približne polovičnú úroveň (54 %).
Dôležitejšia je životná úroveň a kvalita života ľudí. Napríklad mierne rastúce a po zohľadnení inflácie z tieňovej ekonomiky pravdepodobne klesajúce reálne mzdy v socialistickom Československu výrazne zaostávali za rakúskymi v 70-tyh a 80-tych rokoch. Podobne Československo čoraz viac zaostávalo za Rakúskom napríklad v počte rádioprijímačov, televízorov či pripojených telefónov na obyvateľa. A počet áut na obyvateľa bol v Československu v roku 1989 polovičný oproti Rakúsku. Ich kvalita (tak ako všade inde) bola podstatne nižšia ako na Západe. Aj na autá pritom poradovníky, znamenajúce aj niekoľkoročné čakanie.
Dôležitým ukazovateľom životnej úrovne je stredná dĺžka života. Zatiaľ čo v roku 1960 bola na Slovensku vyššia ako v Rakúsku (u žien o 1 rok a u mužov o 2,5 roka), tak v roku 1989 bola už nás výrazne nižšia (u žien o 3,3 roka a u mužov až o 5,5 roka).
Nesloboda, represia a morálne zlyhanie socializmu
Kľúčovým obmedzením kvality života ľudí v socializme však bola nesloboda. Politická nesloboda a represívnosť v praxi pritom vyplynula z jeho podstaty. Centrálne riadenie ekonomiky a znemožnenie individuálneho vlastníctva výrobných prostriedkov a podnikania totiž znamenajú, že ľudia nemôžu sledovať svoje ciele aj v mimoekonomickej sfére a že sú ponechaní na svojvôľu politickej moci. Na to upozornil napríklad Friedrich Hayek, keď varoval: „Ekonomická kontrola je riadenie, ktoré ovláda prostriedky, bez ktorých nedosiahneme nijaký náš cieľ. Strata ekonomickej slobody nutne vedie k strate ostatných slobôd“.
Udržiavať socializmus v praxi bolo možné len autoritatívnym a represívnym režimom s koncentrovanou mocou vládnej straníckej elity nad občanmi, ktorá rozhodovala o dianí v ekonomike, spoločnosti a o osudoch a životoch ľudí. Režim sa podobal na ľudskú ZOO alebo spoločenskú klietku. Ak chcel z nej niekto odísť na Západ, tak bol na hranici s ostnatým drôtmi chytený a prípadne zavraždený. V socialistickom Československu bolo takto režimom zavraždených 276 ľudí. A za názory či z vykonštruovaných dôvodov bolo popravených vyše 247 a uväznených takmer 300 000 občanov.
Kľúčovým dôsledkom bola podriadenosť ľudí politickej moci, ich nesloboda. Režim si vynucoval poslušnosť od ľudí, vyvolával v nich strach, závisť, nenávisť a podnecoval ich k nemorálnemu správaniu. Potlačil v nich zodpovednosť a úctu k vlastníctvu a dohodám.
Socializmus ako chybná a proticivilizačná myšlienka
Zlyhanie socializmu a jeho neslobodný a represívny charakter vyplynuli z jeho genetického kódu, nie z chybnej realizácie myšlienky. Každý spoločenský experiment so spoločným vlastníctvom výrobných prostriedkov a riadením ekonomiky skrachoval (aj nemecký) a každý ďalší je odsúdený na podobný výsledok.
Socializmus je totiž vo svojej podstate antihumánny a proticivilizačný. Privoláva prekonané inštinkty kmeňových spoločenstiev ako spoločné ciele, bráni ľuďom slobodne konať a spolupracovať s inými v spoločnosti a konštruktivisticky pretvára ľudí a morálku dnešnej civilizovanej spoločnosti. Odporuje pritom jej nutným inštitucionálnym predpokladom ako osobná sloboda a zodpovednosť, trh a obchod, individuálne vlastníctvo a rešpekt k nemu, podnikanie, konkurencia, zisk či strata, peniaze, dodržiavanie dohôd, individualita a univerzálna ľudská dôstojnosť a panstvo práva.
Protirečí tak aj ekonomickým zákonitostiam. V centrálnej ekonomike bez súkromného vlastníctva kapitálu nevznikajú reálne ceny a nie je možná racionálna ekonomická kalkulácia, tvorba a efektívne využívanie znalostí a spoločenská spolupráca jednotlivcov. Centrum ani nemôže poznať relevantné informácie a namiesto jednotlivých ľudí rozhoduje svojvoľne. Znalosti sú totiž v spoločnosti rozptýlené, decentralizované, využiteľné iba jednotlivcami a môžu byť objavované a tvorené len v podmienkach slobody a konkurencie.
Socializmu v praxi vždy chýbajú nutné civilizačné inštitúcie, ktoré sú aj zdrojom bohatstva, keďže dávajú ľuďom podnety a spätné väzby na zlepšovanie. Aj preto vždy upadá.
Kapitalistický odkaz Novembra
Na rozdiel od neho kapitalizmus stojí na slobodných rozhodnutiach slobodných ľudí a na spoločenských inštitúciách ako trh s cenami, konkurencia, individuálne vlastníctvo či zisky/straty. A na rozdiel od neho je nutným predpokladom fungovania a prosperity dnešnej spoločnosti. Ako povedal Ludwig Mises, socializmus je takou alternatívou kapitalizmu ako je cyankáli alternatívou vody. Dôležitosť spoločenských inštitúcií potvrdzujú výsledky v rozdelenom Nemecku a Kórei.
Odmietajme preto ďalšie experimenty socializmu v spoločnosti a všetky jeho prvky a podoby a namiesto toho šírme, bráňme a kultivujme étos, princípy a inštitúcie civilizovanej spoločnosti s trhovým kapitalizmom a univerzálnymi pravidlami slobodnej spoločnosti.
Odkazom Novembra tak je aj to, aby sme sa zasadzovali za menej socializmu a neslobody s garantovanými istotami a za viac kapitalizmu a slobody so zodpovednosťou.
Autor je riaditeľ a ekonóm Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika, spolueditor publikácie Socializmus: realita namiesto mýtov (2020) a vedúci projektu „Búranie mýtov o socializme a sociálnom štáte“.
Článok bol publikovaný na spravodajskom portáli aktuality.sk dňa 15. novembra 2024.
