Nočnou morou mnohých reformátorov je nepriateľ, ktorý sa zakopal prakticky vo všetkých úradoch a inštitúciách štátu. Bráni ich s urputnosťou vlastenca brániaceho rodnú hrudu. Nikdy sa nevzdáva a má mnoho životov. Dokáže vstať z mŕtvych a vyštverať sa z hrobu.
Reč je, prirodzene, o úradníkoch a byrokracii, ale nie o jednotlivcoch. Jednotliví úradníci môžu byť (a často bývajú) milí, kompetentní a nápomocní ľudia. Ale úradníci ako trieda tvoria spolu druh konajúci v inštinktívnej zhode. V tej zhode inak osobne často milých ľudí ide o množstvo reflexných pohybov a skutkov, ktoré menia úradníctvo samo osebe na nepreniknuteľné opevnenie proti zmene a reformám. Ale pozor, nie je to len akési statické, nehybné opevnenie typu kamenných hradieb. Na kamennú hradbu sa úradníci menia iba zoči-voči reformátorom, ktorých silu podceňujú. Nehybnosť je ich spôsobom, ako vyjadriť pohŕdanie reformátorovi trochu slabému v kolenách. Proti plachým a nerozhodným reformátorom postačí blahosklonné vysvetlenie, prečo to či ono nepôjde, nie je možné a je vylúčené. Plachý reformátor uvidí múr a rezignuje. A niektorý uverí zdanlivo nepriestrelnej argumentácii úradníctva, zverejní svoju novonadobudnutú múdrosť a pridá sa na jeho stranu. Je to koniec koncov lepšie, ako byť reformátorom, ktorý zlyhal a nesplnil verejné sľuby. Keď sa však zjaví na všetko odhodlaný reformátor, ktorý začne decimovať priamo paragrafovanú ochranu úradníctva a sekať jeho stohlavé právomoci, premení sa nehybný kamenný múr úradníckeho pohŕdania na tekutú pascu úradníckej ochoty. Taký reformátor je spravidla politik, ktorý vkročí na pôdu svojho nového úradu, povedzme miniterstva, s odkrytým priezorom, s mečom v hrsti a hnaný čistými úmyslami. Tam je zrazu obkolesený úslužnými pomocníkmi, ktorí mu ochotne ponúknu svoje umenie prepísať reformné zámery od reči vyhlášok a paragrafov (to politik nevie a podanú pomocnú ruku vďačne prijme). Tie sa potom omotajú reformám okolo nôh, zakryjú im oči a uši a premenia ich na neškodné skameneliny. Na každom ministerstve ich majú hrdo vystavené vo vitrínach v podobe rôznych zbierok nariadení a zákonov. Ich veľká časť sú vo formalíne utopené reformy.
.zrod a dospelosť
Trieda úradníkov, byrokracia, nie je pritom kategória akýchsi odľudov, ktorí by sypali piesok do kolies prirodzených ľudských činností s vedomým úmyslom škodiť. A nie je to ani trieda, ktorá by vznikla celkom proti vôli ľudí. A dokonca to nie je ani trieda, ktorá by si uvedomovala zvláštnu negatívnu koreláciu medzi svojou vlastnou činnosťou a prosperitou spoločnosti. Naopak, byrokracia vznikla z potreby mať triedu ľudí, ktorí majú vedomosti a kompetenciu postarať sa o správu verejných vecí.
Potreba mať byrokraciu vznikla v situácii, keď množstvo ľudí v skupine prekročilo počet, pri ktorom sa dalo spoľahnúť na akúsi spontánnu schopnosť samoorganizácie. Rudimenty byrokracie tu boli možno aj predtým, napríklad v mestských štátoch starého Grécka, ale vznik väčších útvarov, akými boli väčšie štáty a ríše, znamenal jej definitívny zrod. Panovníci ani iné vládnuce elity sa nemôžu obracať so všetkým na každého člena mnohotisícových komunít priamo – a vice versa. Byrokracia teda vznikla preto, lebo bola potrebná. Zvláštnu potrebu byrokracie vytvorili, pochopiteľne, dane, ktoré musel niekto vyberať, ale boli tu aj iné nevyhnutné funkcie. Súbežne so správou daní vznikala, prirodzene, aj korupcia a súbežne s právomocami čosi povoľovať či zakazovať spolu s korupciou aj pocit moci a vlastného významu, vyhradený pôvodne iba panovníkovi. To všetko malo však opäť iba rudimentárnu podobu, ktorá mohla nadobudnúť súčasné absurdné rozmery až s príchodom moderných čias a moderného štátu. Absurdným formám byrokracie sa, celkom prirodzene, darí v prostredí autoritárnych štátov – v nich sa v podstate vyformovala. Ale demokracia, paradoxne, nepriniesla ich zánik či významnú redukciu vplyvu. Byrokracia v demokracii stratila (väčšinou, sú aj výnimky) svoju imperiálnu pompéznosť a bohorovnosť, ale takmer nič zo svojej životaschopnosti a sklonu rásť a rozširovať svoje teritórium.
.sebecký gén
Byrokracia má sklon rásť a multiplikovať sa, lebo medzi jej hlavné funkcie patrí redistribúcia verejných zdrojov. Nič nemožno zdôvodniť ľahšie ako potrebu hospodáriť s verejnými zdrojmi, teda peniazmi všetkých, čo najspravodlivejšie a podľa čo najprísnejších pravidiel. To si vyžaduje, logicky, stále viac kritérií, stále viac regulácií a pravidiel, stále presnejšiu a rozsiahlejšiu evidenciu a administratívu. To si zase vyžaduje, logicky, stále viac papierových a iných podkladov a ľudských síl. Inými slovami, viac úradníkov s rozsiahlejšími právomocami. Viac úradníkov znamená aj väčšiu časť verejných prostriedkov minutých na ich administrovanie a menej prostriedkov k dispozícii na čokoľvek iné. Nuž ale z pohľadu rastúcej byrokratickej triedy sú to dobre, transparentne a spravodlivo minuté peniaze. Absurdne rozbujnená byrokracia v Peru v osemdesiatych rokoch uplynulého storočia, ktorú opísal Bill Baker v predchádzajúcom článku .kritickej prílohy, nie je na svete nijaká výnimočná. Biológ Richard Dawkins prišiel s konceptom „sebeckého génu“, podľa ktorého „všetky živé bytosti, ktoré dnes vidíme, možno najlepšie pochopiť na úrovni génov – živé organizmy a ich telá možno najlepšie opísať ako stroje naprogramované génmi tak, aby sa šírili tie isté gény. V tomto slova zmysle sme stroje na prežitie génov.“ (R. Dawkins v televíznom rozhovore s Margaret Wertheimovou.) Byrokratická trieda sa správa analogicky – inštinktívne podriaďuje svoje konanie prežitiu vlastného sebeckého génu (to je iba podobenstvo – gén byrokracie, pochopiteľne, neexistuje). Nemá to však byť znevažujúca poznámka, platí to ako metafora pre skrytú motiváciu konania väčšiny ľudských skupín. Potreba všetko regulovať a vytvoriť čo najviac mechanizmov rozhodovania a schvaľovania však súvisí aj s inou potrebou – hladom po moci. Moc je síce aj cestou k materiálnemu prospechu a korumpuje, ale benefit z nej môže byť aj čisto psychologický. Moc rozhodnúť o iných zvyšuje vedomie vlastného statusu a ukája tak jednu z najsilnejších ľudských potrieb. Byrokrati si preto strážia svoju moc nad pečiatkami, súhlasmi a licenciami podobne ako vladári alebo aj zvieratá svoje teritórium. Pečiatka je týmto podivným spôsobom aj zhmotneným biologickým atavizmom, ktorý značkuje teritórium rovnako účinne ako šelma svojím močom. Opäť to nemyslím pejoratívne, lebo veľká časť nášho správania, vrátane altruizmu, je zakorenená kdesi hlboko v biologickej histórii nášho druhu.
.sociálne opiáty
Takmer všetky známe drogy a narkotiká účinkujú preto, lebo sa im darí oklamať bunkové receptory v nervovom systéme a predstierať, že sú čímsi iným – najmä neurotransmitermi, čiže látkami vlastnými telu a slúžiacimi na konkrétny účel – prevod vzruchu. Najznámejším a prvým objaveným mechanizmom tohto druhu je pôsobenie opiátov, napríklad heroínu. Ten tvarom svojej molekuly zapadá ako dobrý pakľúč do bunkových receptorov nervových buniek určených pre endorfíny. Endorfíny sú neurotransmitery, ktoré slúžia v nervových obvodoch regulujúcich napríklad vnímanie bolesti. Opiáty ich nahradia, vytlačia a spôsobia zničujúcu závislosť. Spomínam to preto, lebo aj byrokracia dostala k dispozícii mocné drogy, ktoré majú schopnosť vytlačiť z ľudského vnímania normálne podnety, zaujať ich miesto a spôsobiť závislosť, ktorá môže byť vo svojich dôsledkoch rovnako zničujúca. Prirodzene, že reč je opäť o peniazoch, tentoraz v podobe rôznych podpôr, fondov a subvencií. Tie majú silu nahradiť ako objekty novej túžby prirodzené zdroje obživy i prosperity. Vytlačia tiež prirodzené schémy správania ako napríklad kreativitu v práci a nahradia ich aktivitami zameranými primárne na ich získanie. A vytvárajú zničujúcu závislosť od seba, sprevádzanú deštrukciou normálnych schém správania. Ľudia a ľudské skupiny, ktoré si vytvorili závislosť od týchto drog distribuovaných byrokraciou, majú pri ich náhlom nedostatku, obrazne povedané, analogický abstinenčný syndróm ako drogovo závislí.
Distribútori sociálnych opiátov, teda byrokrati, si možno uvedomujú, že aj oni sú od tých, ktorým prostriedky rozdeľujú, podobne závislí. Tí závislí sú totiž jediným dôvodom existencie ich úradníckych postov a platov. I to je, prirodzene, iba metafora, ale nie je to tak celkom žart. Falošné neurotransmitery, skutočné drogy, sú umelým substitútom, ktorý narúša prirodzenú rovnováhu vecí v organizme a vyvoláva smrtiacu závislosť. Substitučné zdroje obživy a prosperity ako podpory, fondy a subvencie tiež narúšajú prirodzený chod vecí, ničia prirodzenú schopnosť prežiť a vyvolávajú likvidačnú závislosť.
.nové teritóriá
Moderný svet Západu si vytvoril nové inštitúcie, tie si vytvorili nové úrady a v nich vznikla úplne nová trieda medzinárodnej byrokracie, ktorá má všetky sebecké gény tých národných byrokracií, len je takmer exponenciálne vplyvnejšia, bohatšia a anonymnejšia. Klasická byrokracia je kultúrne i jazykovo zviazaná s národom a národu patrí i jej základná lojalita. Nová, nadnárodná byrokracia je lojálna predovšetkým voči sebe, ale tiež voči sociálnoinžinierskym politickým projektom, ktoré umožnili jej vznik.
Rozširuje svoje pomyselné teritóriá najmä v inštitúciách Európskej únie, ale aj v OSN a v množstve jej odvodených a afiliovaných agentúr, značkuje si svoje nové zvrchované teritóriá výberovými komisiami a mechanizmami a oplocuje ich normami a direktívami. Distribuuje sociálne opiáty fondov a subvencií v kvantách, pri ktorých by zbledol hociktorý medelínsky drogový kartel. Už nie iba jednotlivci a firmy, ale obce, regióny, odvetvia výroby a celé štáty sa správajú ako narkomani podpôr, subvencií a fondov a zabúdajú na prirodzené zdroje prosperity. Nič v zlom, ale existuje slobodná vôľa a aj biológii sa dá vzoprieť. Dokonca aj Dawkins si to myslí.
Autor je redaktor týždenníka .týždeň.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 12/2006 dňa 20. marca 2006.
