Čo urobia politickí snaživci, keď sa im minú nápady? Ľahké: Vyzývajú na „dialóg“. V think-tankoch, moderných to pokračovateľoch starých parížskych salónov, kde sa filtrujú idey, každý je za dialóg.
Amir Taheri
Vplyvný iránsky publicista žijúci na Západe Amir Taheri sa hnevá a ironizuje: „Nikto by nemal byť prekvapený najnovším prepuknutím dialogitídy smerujúcej na Irán. Európania viedli monológ o dialógu s Iránom celých 25 rokov, pretože nikdy neprišli na to, čo iného by sa dalo robiť. Rusi zasa presadzujú svoju verziu dialógu podpisovaním mastných kontraktov s mulláhmi. Teraz je rad na Američanoch, ktorí tiež nevedia, čo robiť, aby začali dumať nad dialógom.“ Ironizuje i hnevá sa predovšetkým na európskych politikov, ale už aj na Američanov – vzhľadom na doteraz známe plody predchádzajúcich „dialógov“ s ajatolláhmi – právom. I keď súčasná americká ochota prijať európsku hru na dialóg s Teheránom môže byť vykalkulovanou súčasťou snahy druhej Bushovej administratívy vyžehliť akosi vzťahy s reflexívne antiamerickou európskou politickou triedou aj za cenu predstierania, že veria v možný úspech tohto naivného podujatia. Iránski ajatolláhovia sú, mierne povedané, neveľmi receptívnymi partnermi v akomkoľvek dialógu. Presnejšie povedané, zväčša vôbec dialóg ako formu riešenia zásadných sporov, notabene s neveriacimi, neuznávajú. Neznamená to, prirodzene, že si nikdy nesadnú za stôl, aby dialóg predstierali. V týchto týždňoch ide o ďalšiu reprízu nukleárneho dialógu s iránskymi ajatolláhmi.
.dialogické sebaklamy (1)
Ten prvý spočíva v presvedčení dialogistov, že v dialógu možno presvedčiť ajatolláhov, aby prestali robiť to, čo Západ vníma ako neplechu, prípadne ako porušenia medzinárodných pravidiel a dohôd, respektíve priamo ako zločiny. I keď slovo zločin je pre dialogistov, pochopiteľne, tabu.
Neplechy, ktoré iránsky režim napáchal doma i v zahraničí od zvrhnutia iránskeho šacha v roku 1979, tvoria naozaj pestrý zoznam. Ajatolláhovia sa pokúšali a podchvíľou pokúšajú vyexportovať svoju revolúciu do susedných krajín – naposledy všemožným zasahovaním do diania v Iraku. Súčasťou celkom oficiálnej agendy režimu počas tohto obdobia bolo vysielanie vrahov zabíjajúcich iránskych disidentov žijúcich v exile a organizovanie teroristických útokov po svete. Za všetky jeden naozaj reprezentatívny: argentínska spravodajská služba SIDE dospela po šiestich rokoch vyšetrovania bombového atentátu z 18. júla 1994 na židovské centrum AMIA v Buenos Aires, pri ktorom bolo zabitých 85 ľudí, k zaujímavým záverom. Bombový útok síce uskutočnila tzv. „jednotka zámorských operácií“ libanonskej teroristickej organizácie Hizballáh, ale nariadil to vtedajší iránsky minister spravodajských služieb Alí Fallahján a rozhodla o tom už v roku 1993 Najvyššia rada národnej bezpečnosti v Teheráne, pričom sa na útoku zhodli najvyšší duchovný vodca Iránu Chameneí, prezident Rafsandžání, minister zahraničia Velájatí, šéf iránskej rozviedky Hidžází a ďalší. Celú akciu vykonal člen libanonského Hizballáhu Ibrahím Hasín Berú, ale podarilo sa mu to len vďaka rozsiahlemu organizačnému zabezpečeniu vytvorenému dôstojníkmi iránskej rozviedky. Alí Chameneí je ešte stále najvyšším duchovným vodcom v Iráne a všetci zvyšní činitelia režimu, ktorí naplánovali ten odporný atentát, sú ešte stále vplyvní v jeho oficiálnych štruktúrach.
Mimochodom, Hizballáh: libanonskú stranu Hizballáh (strana Boha) tvoria šiitskí moslimovia a založila ju v roku 1982 skupina asi 2000 Iráncov vyslaných do Libanonu s cieľom bojovať za zničenie Izraela a za vytvorenie teokratického štátu na spôsob Iránu. Irán dodnes organizáciu Hizballáh v Libanone financuje a zásobuje všetkým možným, vrátane zbraní. Organizácia Hizballáh je presvedčená, že západná civilizácia ohrozuje jedinú správnu spoločnosť – islamskú, a že Izrael je plodom západného imperializmu a „Veľkého satana“, Spojených štátov amerických. Izrael bol podľa Hizballáhu splodený na potlačenie islamu a ožobračovanie moslimov. Hizballáh je zodpovedný za samovražedné útoky na americkú ambasádu v Bejrúte a na americké a francúzske vojenské kasárne, pri ktorých zahynulo viac ako 300 vojakov. Okrem útokov a bombových atentátov na Izrael uskutočnil aj celý rad únosov a vrážd Američanov a Európanov. Irán platí, vyzbrojuje, organizuje a pomáha cvičiť nielen Hizballáh, ale aj palestínsky Islamský džihád a Hamas. Zatiaľ ho nijaký dialóg neprinútil k tomu, aby s tým prestal. V Libanone teraz možno svitá na demokraciu a Hizballáh je, ako inak, v prvom šíku jej odporcov.
Všetkých európskych dialogistov, nielen tých britských, nesmierne potešil úspech v podobe papiera podpísaného iránskym ministrom zahraničných vecí Kamalom Charrázím. Teherán sa v texte dištancuje od dávnej výzvy ajatolláha Chomejního na zabitie britského spisovateľa Salmana Rushdieho. Vo februári tohto roku však už spomínaný „Najvyšší vodca“ Veľký ajatolláh Alí Chameneí pripomenul všetkým, že si stále praje, aby bol Rushdie za svoje rúhanie a odpadlíctvo zavraždený.
Amir Taheri je presvedčený, že kedykoľvek teheránsky režim s niektorou zo svojich početných nepliech prestal, nebolo to vďaka úspešnému dialógu s ním, ale preto, lebo dosiahol svoj cieľ. Dialogisti dosiahli iba to, že zaplatili ajatolláhom nemalý obolus za to, že prestanú robiť niečo, s čím ani nemali začať. K väčšine nepliech sa po krátkej prestávke zvyčajne vracajú. Budovanie kapacít na výrobu nukleárnych zbraní je presne takýmto prípadom. Vedenie dialógu s teheránskym režimom (úplne analogicky ako so severokórejským režimom) je drahá záležitosť. Ajatolláhovia uvažujúci čisto obchodne si dajú za každý fiktívny ústupok zaplatiť. Iné ako fiktívne ústupky totiž zatiaľ nespravili, peňazí a technológií však dostali už, predovšetkým z Európy, naozaj veľa. Významný stúpenec dialogickej diplomatickej školy Javier Solana, de facto minister zahraničia Európskej únie, nabádal americkú vládu, aby ponúkla Teheránu ešte viac materiálnych „pohnútok“ výmenou za iránsky prísľub nebudovať nukleárne zbrane. To je naozaj zvláštne obchodné myslenie, ak zvážime, že Irán je signatárskou krajinou Zmluvy o nerozširovaní nukleárnych zbraní, ktorá mu i tak vývoj nukleárnych zbraní zakazuje. S podobnými radami prichádza aj Brent Scowcroft, bývalý poradca staršieho prezidenta Busha. Prístup oboch veľmi plasticky ilustruje natoľko rozšírený dialogický sebaklam o ochote ajatolláhov a podobných vládcov viesť skutočný dialóg a dohodnúť sa. Je pritom takmer jedno, či dialogisti ponúkajú ajatolláhom materiálne statky, alebo hrozia bezzubými sankciami, účinok nemá ani jedno, ani druhé. Podľa Taheriho sú „tasmim-girandegan“ (tí, ktorí skutočne rozhodujú, „decision- makers“ v Teheráne) zvyknutí žiť so sankciami v nietzscheovskom duchu: čo ma nezabije, to ma posilní. Sankcie, hoci ubližujú obyčajným Iráncom, neoslabujú príliš režim ajatolláhov.
.dialogické sebaklamy (2)
Druhý významný sebaklam v dialógu s teheránskym režimom spočíva v nedorozumení ohľadne toho, kto v Iráne naozaj rozhoduje. Jack Straw, britský minister zahraničných vecí a veľký stúpenec dialógu s Teheránom, sa poponáhľal, v reakcii na prihlásenie sa „duchovného vodcu“ Iránu Alího Chameneího k fatwe prikazujúcej zavraždiť Salmana Rushdieho, vydať stanovisko. Píše sa v ňom, že britská vláda považuje podpísanú dohodu s „vládou Iránu“ za záväznú, a že „duchovný vodca“ Chameneí môže hovoriť, čo chce. To je však naozaj zásadný omyl – to práve takzvaný minister zahraničia Iránu môže podpisovať, čo chce a nemusí to byť záväzné.
Amir Taheri poznamenáva, že podľa Ústavy islamskej republiky z roku 1979 „je Chameneí štátom ešte väčšmi, než ako to o sebe tvrdil vo svojej dobe Ľudovít XIV. Akákoľvek dohoda uzavretá bez výslovného súhlasu Wali Fakiha (Strážcu teológa) je nulitná a neplatná. Preto je podstatné, aby pri akomkoľvek dialógu, ak má vyzerať aspoň seriózne, iránsku stranu reprezentovali ,tasmimgirandegan‘ (tí, ktorí skutočne robia rozhodnutia), a predovšetkým Chameneí.“ Navyše, aj v prípade, že sa za zmluvu postaví sám Chameneí, nič nie je naozaj záväzné. Ako veci chápe islam, nie je žiaden moslimský vládca viazaný akoukoľvek dohodou, ak ju podpísal s mocnosťou „neveriacich“, a ak tá dohoda už viac neslúži záujmom islamu. Niekto by mohol cynicky namietnuť, že tak je to predsa aj so zmluvami medzi západnými štátmi – tiež sa zvykli dodržiavať, len ak pretrvávali záujmy, ktoré k nim viedli. To je síce pravda, ale iba islam poskytuje na to a priori rozhrešenie a rozlišuje striktne, či je druhou časťou dohody iná islamská krajina, alebo či bola uzavretá s „neveriacimi“.
Bývalý európsky komisár pre zahraničné vzťahy Chris Patten, zrejme bystrejší pozorovateľ ako iní, si v tomto kontexte všimol (a povedal to), že Iránci, s ktorými za tie roky rokoval, boli, obrazne povedané, iba hercami, ktorí hrali úlohu prezidenta, ministra zahraničných vecí a podobne.
Nikto nechce povedať, že s krajinami, kde je dominujúcim náboženstvom islam, nie je možné viesť dialóg. Konkrétne Irán má však, pokiaľ ide o jeho spôsobilosť viesť dialóg, dve fatálne obmedzenia. Prvé je všeobecné a týka sa poznatku, že s diktatúrami sú možnosti dialógu iba obmedzené. Irán je, napriek opakovaným voľbám, de facto diktatúrou. Druhé obmedzenie súvisí s tým, že Irán je, podľa už spomínanej Ústavy islamskej republiky, teokraciou. Sám Alí Chameneí povedal opakovane, že islamskí duchovní (teda tí, ktorí fakticky v Iráne vládnu) nemôžu jednať s „neveriacimi“, a najmä nie s „nepriateľskými uctievačmi kríža“ (kresťanmi), ako so seberovnými. (To je však predpoklad každého dialógu.) Ani mier v európskom slova zmysle nemôžu s nimi dohovoriť – iba akési prímerie nazývané v islamskej terminológii „hudna“. Taheri píše, že problém Iránu je jednoduchý: vládne v ňom režim, ktorý považuje každú inú vládu pod slnkom, vrátane vlád v moslimských krajinách, za nelegitímnu, ak nie priamo satanskú: „Takýto režim nemôže postaviť sekulárne zákony, ktorými sa riadi medzinárodný priestor od druhej svetovej vojny, nad svoje zákony, ktoré považuje za božie.“ Ajatolláh Imami Kašani, jeden z tasmin-girandegan, povedal: „Hrozivo na nás mávajú medzinárodnými zákonmi! Ale my máme len jeden zákon: Boží zákon, a učenie nášho imáma (to jest Chameneíniho)! Každý zákon, ktorý nie je v súlade s naším zákonom, je nulitný a neplatný!“ Jednoznačnejšie to už ani nemožno vysloviť – a presne tak sa treba pozerať na otázku, do akej miery považuje Teherán svoj podpis pod Zmluvou o nešírení nukleárnych zbraní za záväzný. Respektíve na akýkoľvek výsledok nekonečnej diplomatickej telenovely zvanej dialóg s režimom v Teheráne.
.irán je (takmer) nukleárny
Každý pokus o dialóg s režimom ajatolláhov nukleárne vyzbrojenie Iránu v najlepšom prípade iba odsunul. Najdôležitejšie časti programu, ako napríklad nákup a zostavovanie plynových centrifúg slúžiacich na obohacovanie uránu, prebiehali nerušene počas všetkých dialógov aj ich prerušení. V októbri roku 2003 si všetci dialogisti začali navzájom potriasať pravicami, lebo európski ministri zahraničných vecí dosiahli v Teheráne dohodu, že Irán zastaví program obohacovania uránu. Už vtedy však Muhammad Ruhání, šéf iránskej Najvyššej bezpečnostnej rady, povedal, že nevie, či prerušenie programu potrvá deň alebo rok. Dodal, že jeho prerušenie potrvá, kým bude pre Irán výhodné.
Dnes je jasné, že európski ministri zahraničia nedosiahli vtedy prakticky nič. Teda nič, čo by malo dlhší život. Irán je vo svojom programe o poznanie ďalej, ako bol ku koncu roku 2003. Rusi neustúpili od svojho programu predaja nukleárnych technológií teheránskemu režimu ani o piaď a najdôležitejší iránsky reaktor v Bušíre, ktorý Rusi pomáhajú stavať, je pred dokončením. Vladimír Putin vraví, že Rusko poistilo dodržiavanie Zmluvy o nešírení tak, že zaviazalo Irán vyviezť všetky vyhorené palivové články z reaktora naspäť do Ruska. Je to naozaj slabá útecha, ak zvážime, že Irán sa momentálne snaží o svoj vlastný kompletný nukleárny cyklus – teda o program vrátane ťažby vlastnej uránovej rudy a jej spracovania. Podľa údajov spravodajských služieb prebiehajú náhlivé zemné a stavebné práce v kritickej oblasti, ktoré môžu znamenať snahu ochrániť materiál a technologické vybavenie pred vzdušným útokom. Irán jednoducho nesúhlasil s ukončením svojho vyše dvadsaťročného úsilia získať vlastné nukleárne zbrane. Irán tiež odmietol zastaviť stavbu zariadenia na separáciu plutónia, čo je alternatívna cesta na získanie štiepneho materiálu do atómových bômb. Spravodajské pramene tiež uvádzajú, že možnosť zaútočiť účinne na iránske nukleárne zariadenia zrejme končí v apríli 2005. Po tomto termíne bude podľa niektorých prameňov mať Irán zrejme k dispozícii atómovú bombu. Iné pramene tvrdia, že nie tak skoro, všetky sa však zhodujú na horizonte maximálne niekoľkých rokov. Je tiež veľmi pravdepodobné, že len čo bude Irán naozaj vlastniť nukleárne zbrane, jednoducho vypovie Zmluvu o nešírení – presne tak, ako to urobila Severná Kórea.
.dva dôležité testy
Tým prvým bol opakovaný test iránskej rakety Šahab 3, ktorá má mať dolet až 2000 kilometrov. Irán investoval do vývoja balistických rakiet obrovské prostriedky a spolupracoval na tom najmä so Severnou Kóreou aČínou. Zo Severnej Kórey pochádza technologický základ iránskych rakiet Šahab. Z Číny zasa navigačný systém (zrejme na systéme GPS), ktorý veľmi zvýšil presnosť rakiet.
Vývoj a výroba rakiet ako Šahab 3 sú natoľko drahé, že nemá zmysel podniknúť to kvôli konvenčným bojovým hlaviciam. Jediný dôvod na stavbu takýchto rakiet sú nekonvenčné hlavice – nukleárne, prípadne chemické. Test balistickej rakety vo vykalkulovanom čase je vždy demonštráciou. V tomto prípade možno varovaním.
Druhým testom bolo izraelské vojenské cvičenie v júli 2004 simulujúce vzdušný útok proti niekoľkým iránskym nukleárnym zariadeniam naraz. Izrael nepochybne dokáže leteckým úderom zničiť kľúčové iránske nukleárne zariadenia, hoci by to bola úloha neporovnateľne komplikovanejšia ako v roku 1981, keď letka izraelských F-16, letiaca nízko nad púšťou, zničila novopostavený iracký reaktor Osirak. Otázkou je, či to môže Izrael vôbec v dnešnej medzinárodnej konštelácii urobiť. Napríklad aj kvôli (zatiaľ iba teoretickej) možnosti, že Irán už nukleárnu hlavicu má. Je jasné, a ajatolláhovia to hovoria celkom otvorene, že Izrael je primárnym cieľom iránskych atómových zbraní. Zaútočí Izrael v snahe zabrániť v poslednom okamihu tomu, aby mal Irán atómovú bombu? Ťažko predvídať, v tejto chvíli skôr nie. Ale vyskúšal si to.
.problém má meno
Tým menom je teokratický režim ajatolláhov, a nie nukleárny program. Nukleárny Irán pod vládou ajatolláhov je predo dvermi a zrejme bude nočnou morou nie iba pre Izrael. Irán, hoci aj nukleárny, ale demokratický, by takou nočnou morou nemusel byť. Chvíľu to v Iráne vyzeralo sľubne a bola nádej na demokratickú revolúciu. Potom režim pritvrdil, prišli brutálne zmanipulované voľby a nádej pohasla, i keď nezhasla úplne.
Koniec koncov, zdá sa, že demokracia môže byť aj na Strednom východe „infekčná“. Asi sa však treba pripraviť na to, že Irán bude v najbližšej dobe javiskom i hráčom vo veľkej (aj nukleárnej) dráme.
Autor je zahraničnopolitický analytik, redaktor týždenníka .týždeň a spolupracovník Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 14/2005 dňa 4. apríla 2005.
