O Košiciach a Šípkovej Ruženke

Dóm sv. Alžbety, Košice

Po schválení v parlamente a očakávanom podpísaní prezidentom sa v Zbierke zákonov čoskoro ocitne novela zákona o meste Košice. Vravíte, že ste ani netušili, že aj takýto zákon máme? Nuž máme, a to už od roku 1990.

Pýtate sa, či by sa i to vaše mesto samostatným zákonom pýšiť nemohlo? Nuž, ak nežijete v sídle, ktoré vrátane vás nemá aspoň 200-tisíc obyvateľov, tak nemohlo. Tak hovorí dikcia zákona o obecnom zriadení. Krútite hlavou a nechápete, prečo by niektoré mestá vôbec mali mať toto privilégium a prečo práve hranica 200-tisíc? Nuž zrejme preto, aby aj obyvatelia nášho druhého najľudnatejšieho “városa” mali ten pocit výnimočnosti občanov vyššej kategórie, ktorý požívajú Bratislavčania. Tým totiž samostatný zákon o hlavnom meste zoslali sami “otcovia zakladatelia” prostredníctvom ústavy. A aby sme nezabudli, takým zvláštnym zákonom sa ako “centrum národnej kultúry Slovákov” hrdí i mesto Martin.

Ale teraz už vážnejšie. Košice (a rovnako aj Bratislava) sa od iných slovenských miest a mestečiek líšia i tým, že je ich správa organizovaná dvojstupňovo. Teda okrem poslancov mestského zastupiteľstva a primátora si ich obyvatelia ešte navyše volia na úrovni mestských častí i miestnych poslancov a starostov. Mestské časti tak fungujú akoby obce v meste. Bratislava má takýchto častí sedemnásť, a keďže Košičania nemôžu predsa zaostávať a regionálne rozdiely treba odstraňovať, naša metropola východu sa hrdí mestskými časťami v počte dvadsaťdva. Dôvod, prečo sa samospráva našich veľkomiest riadi špeciálnymi zákonmi, je v podstate najmä v stanovení spôsobu prerozdelenia kompetencií medzi mesto a jeho časti. Môžeme polemizovať, čo bolo skôr – potreba upratať vzťahy v rámci týchto miest, alebo potreba rozdeliť mestá na nižšie správne jednotky?

Vráťme sa však k zákonu o Košiciach. Aké sú dôsledky existencie dvoch úrovní územnej samosprávy v meste nad Hornádom? Takže: Ak sčítame počet mestských poslancov a počet miestnych poslancov všetkých 22 častí, prídeme dnes k závratnému číslu 494 priamo volených duší. A ak zrátame príslušné výdavky na chod magistrátu a chod 22 miestnych úradov vrátane odmien pánom poslancom, tak len táto samotná správa spravovania územia v roku 2004 predložila Košičanom účet v súhrnnej výške 340 miliónov korún.

Platíme, dámy a páni, a to takmer 1500 korún na obyvateľa (vrátane batoliat) rok čo rok. Takto “zodpovedne” míňa mesto, ktorého dlh je dnes asi 1,3 miliardy korún. Pardon, máte pravdu, nejde ani tak o dlh Košíc, ako najmä o dlh exprimátora Schustera, ktorý svojho času kolónku výdavkov, nazvime ju “skrášľovanie mesta za akúkoľvek cenu”, nepripisoval na svoj osobný účet, ale na účet mesta. No a na účet nás všetkých potom zavítal na päť rokov do záhrady Grassalkovichovho paláca sadiť stromky, ale to už je iná téma.

A čo teda mieni zmeniť novela zákona o Košiciach? Znížiť by sa mal počet mestských poslancov zo súčasných 80 na 50. Taktiež by malo dôjsť k redukcii počtu poslancov jednotlivých miestnych zastupiteľstiev o 24 až 42 percent. Zákon je však benevolentný a toto rozhodnutie necháva “demokraticky” na rozhodnutí miestnych zastupiteľstiev samotných. S napätím budeme očakávať, o koľko stoličiek “oberú” páni poslanci sami seba. Či svoje počty znížia na dolnú hranicu 288, či sa skôr nebudú blížiť tej hornej rovnajúcej sa 376 poslancom. Podľa analýzy denníka Korzár tieto zmeny vyústia do redukcie nákladov mesta asi o 5 percent, hoci zástupcovia mesta hlásia očakávanú úsporu na úrovni 30 percent z dnešných 340 miliónov ročne. Pravda bude zrejme niekde uprostred.

Aby sme dobrým úmyslom zákonodarcov až tak nekrivdili, novela prináša aj mechanizmus zníženia počtu mestských častí. Niektoré z nich, menovite časti Džungľa a Lorinčík, neobýva ani len 500 ľudí. Proces ich zlučovania však vôbec nebude jednoduchý. Je to teda zlý signál pre Slovensko, ktoré ako celok potrebuje komunálnu reformu, teda zlučovanie (najmä malých) obcí.

Komunálna reforma naďalej spí ako Šípková Ruženka. A my čakáme spolu s ňou, kedy sa jej prisní sen o tom, že by táto krajina mohla mať lacnejšiu, efektívnejšiu a ľahšie kontrolovateľnú správu vecí verejných na úrovni obcí a miest. Zobuďme ju, prosím!

Článok bol publikovaný v denníku SME dňa 3. apríla 2006.

Navigácia