Bratia Mašínovci… Téma na historickú štúdiu či napínavý rodokaps. Stačila by i krátka veta či jedno slovo. Jedným i tým druhým. Hrdinovia : vrahovia. Nedá sa písať „sine ira et studio“. Takže píšem s vášňou a zaujatím. Ale nie o hrdinských bratoch Mašínovcoch. Ten prívlastok je tam na to, aby bolo jasné či som jeden alebo druhý. Nepíšem vývar z faktov ani štúdiu o ich živote a dobe, hoci to bude o živote a dobe – no nie o živote a dobe Mašínovcov – ale o ich a našich súčasníkoch – hlavne však o nás. Pokus stanoviť diagnózu. Pacientmi sme my a naši blížni.
Tá diagnóza nie je infaustná, naopak, umožňuje pohodlné prežívanie. Choroba nie je spojená s utrpením, postihnutí samoprodukujú morfium podľa potreby. Nižšie pudy dominujú, vyššie princípy sú v kóme. Za „štátu“ nám bolo dobre, za komunizmu sme žili normálne a mlieko bolo za dve kačky… Česi nemali „dobrý štát“, ale dokázali sa aranžovať („musíme si pomáhat“). Potom ale odvekému nepriateľovi („třista let sme trpěli“) ukázali, „zač je toho loket“. „With a little help“ nebohých vlasovovcov povstali a pri maturite vo voľbách 1946 si, ako absolventi Masarykovho gymnázia (nepochybne najlepšieho v širokom okolí) zvolili tých, ktorí sa, absolvujúc externé štúdium, naučili „zakroutit krkem“. A verní sebe, mnohí kroutili krkem spontánne, i bez doučovania. My, národ holubičí, aby som nezabudol, sme mali slabšie vzdelávacie zázemie a okrem toho i chronicky sklonenú šiju. Ani nebolo treba zakrútiť… Zobuli sme čierne čižmy a obliekli modré zväzácke košele. Z gardistu komunistom. Dedo sa bol utrápil, keď mu vzali komunisti role – a syn vstúpil do rodnej strany. Krst v tretej dedine. Čo je Božie Bohu, čo je Gottwaldovo Gottwaldovi. Človek je trstina vo vetre sa klátiaca. Zohne sa, nezlomí ju. Hádam je to tak dobre – ale hádam si aspoň uvedomujem, ako žijem. Zrejme nie. Svedomie spí. A keď nás doba preberá, svedomie zburcuje svoju imunitu. Nemáme radi disidentov, ktorí si uvedomovali, nemáme radi emigrantov, ktorí nabrali guráž vziať (neistý) osud do vlastných rúk a vzdali sa, na rozdiel od nás, zaopatrujúceho lágra, a veď „všetci sme nemohli odísť, my, hrdinovia sme tu museli ostať a trpieť s mliekom za dve…“ A už vôbec nemáme radi tých (nuž, nebolo ich veľa), čo sa postavili, riskujúc všetko. Súdime ich z príjemne naprdeného tepla, spod periny imunizovaného svedomia. Veď ak by sme nesúdili, tak by sme museli súdiť seba. Veď tí príslušníci ZNB vlastne konali svoju povinnosť… Aj tí velitelia pohraničných útvarov pod Devínom a na Šumave… Aj tí eštébáci pri výsluchoch a bachari v lágroch. A, presne vzaté, aj členovia SS či POHG. To, že si všetci tú službu vlasti zvolili, je zanedbateľná lapália.
Kto je naša národná „demokratická“ ikona? Milada Horáková, Jan Palach či Pavel Wonka? Nedajbože Mašínovci? Nie, našou ikonou je Alexander Dubček. Jeho hviezda stúpala, keď vešali Horákovú, ním „statočne“ podpísaný pelendrekový zákon slúžil socialistickej vlasti a paragánom na Národní tříde v novembri 1989. Ukážkou charakteru elít, ktoré vyšli zo svojho ľudu, bola Gottwaldova a Havlova voľba v roku 1948 a 1989. Jednomyseľne… Tých nejednomyseľných odmietame. Preto pohŕdame Mašínovcami. A Palach bol zrejme blázon. Príliš sa od nás líšili. My, ľudia holubičí, odhlasujeme rasový zákon – jednomyseľne, keby nie tej jednej jedinej „maďarskej fašistickej svine,“ bolo by stádo bez čiernej ovce. A Horthy bol fašista, na rozdiel od našej elity. Židia v Maďarsku museli síce počkať na Szálasiho a nemeckú okupáciu, ale naše svedomie je čisté. A popieranie zločinov fašizmu a komunizmu je útok na slobodu slova. Lebo je to útok na nás. Na slobodu mlčať. Na slobodu nemať postoj. Na slobodu nečinnosti. Ba nie, my sme predsa hrdinsky štrngali kľúčmi. Veď aj veľký Lev Nikolajevič hovoril, že zlu sa nemáme násilne protiviť. Preto nenávidíme Mašínovcov.
Autor je poslanec NR SR a podpredseda OKS.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 07-08/2011.
