Niektorí pozornejší študenti práva si možno všimli, že medzi tým, ako vzťah občana a štátu vnímajú ústavné právo a správne právo, existuje istý drobný rozdiel. No dobre, povedzme, že nie až taký úplne drobný.
Teoreticky – z hľadiska ústavnoprávnej teórie – by v tomto vzťahu mal byť tým dôležitejším subjektom občan. Teda, pokiaľ hovoríme o moderných demokratických štátoch súčasného sveta. Štát je tu predsa pre občanov! Aj slovenská ústava v tom má úplne jasno: „Štátna moc pochádza od občanov. Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Každý občan môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.“
Pohľad správneho práva, ktoré sa na vzťah štátu a občana pozerá optikou fungovania úradov, je však odlišný. Kým v súkromnoprávnych vzťahoch v rámci občianskeho, či obchodného práva platí zásada rovnosti subjektov, vzťah štátu, resp. štátnych úradov a občana je asymetrický a za kratší koniec ťahá – pochopiteľne – občan. Štát rozhoduje, občan to musí rešpektovať.
Na úrovni teórie sú oba prístupy, samozrejme, zladiteľné a nemusíme ich nutne vnímať ako navzájom rozporné. Keď sa však z teoretických výšin znesieme do reálneho života, zistíme, že správne právo víťazí nad ústavným. A neraz je to úplné K.O.
Pozri, čo to žiadajú
Aj veľmi nepozorní živnostníci si v minulosti museli všimnúť, že koncom júna sa v pobočkách Sociálnej poisťovne pri okienkach pre samostatne zárobkovo činné osoby tvorili podobné rady ako na daňových úradoch koncom marca. Zákon o sociálnom poistení totiž samostatne zárobkovo činným osobám ukladal povinnosť „predložiť príslušnej pobočke do 30. júna kalendárneho roka výpis z daňového priznania vrátane výpisu z opravného daňového priznania za predchádzajúci kalendárny rok“.
Na prvý pohľad sa táto povinnosť mohla zdať logická. Vymeriavací základ pre platenie poistného samostatne zárobkovo činnými osobami sa odvíja od ich príjmu za predchádzajúci kalendárny rok. A Sociálna poisťovňa sa k informácii o príjmoch poistencov predsa musí nejako dostať. Záhadou však ostáva, prečo jej túto informáciu mali poskytovať poistenci, nie daňový úrad, ktorému tí poistenci tri mesiace predtým ako daňovníci podali daňové priznanie. Situácia, keď jedna verejná inštitúcia (v tomto prípade Sociálna poisťovňa) vyžaduje od občana informáciu, ktorou disponuje iná verejná inštitúcia (v tomto prípade daňový úrad), miesto toho, aby si ju od tej druhej inštitúcie získala sama, je chorá a zvrátená. Mohla by snáď mať nejaké ospravedlnenie v časoch, keď neexistovali počítače, elektronické informačné systémy a internet, ale dnes?
Dokonalé Kocúrkovo
Čerešničkou na torte tejto zvrátenosti bol fakt, že živnostníci a ďalšie samostatne zárobkovo činné osoby podávali výpis z daňového priznania, ktorý nebol potvrdený daňovým úradom. A tak v duchu (nielen v časoch ľavicových vlád uplatňovanej) logiky, že všetci živnostníci sú potenciálni podvodníci, si Sociálna poisťovňa pre istotu overovala živnostníkmi poskytnuté informácie na daňových úradoch. Čiže úrad nielenže buzeroval ľudí tým, že od nich žiadal informáciu, ktorú si mohol sám získať od iného úradu, v skutočnosti to bolo ešte absurdnejšie – štát nútil občanov, aby jednému úradu dodávali informáciu, ktorú ten úrad vôbec nepotreboval, lebo si ju okrem toho, že mu ju doniesol chudák občan, aj tak zisťoval u druhého úradu.
Toto sociálne poistené Kocúrkovo skončilo až minulý rok, odkedy bola táto absurdná povinnosť konečne zrušená. Analogické Kocúrkovo týkajúce sa zdravotného poistenia prežilo ešte o rok dlhšie, keďže ročné zúčtovanie zdravotného poistenia budú prvýkrát robiť zdravotné poisťovne, nie samotní poistenci, až tento rok.
Bolo by asi nespravodlivé tvrdiť, že sa v tejto veci vôbec nič nemení. Napríklad keď chcete ohlásiť živnosť, nemusíte už nosiť výpis z registra trestov, živnostenský úrad si ho z registra trestov vyžiada sám. Naďalej však existuje množstvo situácii, keď úrady žiadajú od ľudí potvrdenia, doklady a informácie, ktoré im ľudia musia doniesť z iných úradov.
Štyri dni a štyri minúty
Priam majstrovsky prepracovaným kúskom sú rôzne dotačné schémy vládnych inštitúcií. Ak už štát nejaké dotácie vôbec poskytuje, je prirodzené, že ich neposkytuje hocikomu, ale iba subjektom, ktoré majú voči nemu vysporiadané povinnosti. Teda nemajú dlhy na daniach, na sociálnom, či zdravotnom poistení, neporušujú zákony týkajúce sa zamestnávania, nie sú v konkurze a podobne. Ako sa k týmto informáciám môže úrad rozhodujúci o poskytnutí štátnej dotácie dostať? Zistiť si tie informácie na iných úradoch? To rozhodne nie. Jednoducho prikáže žiadateľom o dotácie, aby si oni príslušné potvrdenia na iných úradoch získali a pripojili ich k žiadosti o dotáciu.
Potvrdenia musia byť aktuálne. A tak potenciálny žiadateľ musí najprv obehať (alebo oboslať) takmer desiatku rôznych inštitúcií. A to zaplať pánboh, že sa počet zdravotných poisťovní znížil na tri, inak by tých potvrdení bolo treba ešte viac. Aj na tomto prípade možno pekne ilustrovať efektivitu súkromného a verejného sektora. V oboch súkromných zdravotných poisťovniach vám potvrdenie, že nemáte nedoplatky na zdravotnom poistení, vystavia na počkanie. Verejná Všeobecná zdravotná poisťovňa na to potrebuje päť pracovných dní. Ak sa milo usmejete na pani úradníčku a pekne poprosíte, tak to pôjde aj za štyri pracovné dni. To isté, čo v takej istej inštitúcii (akurát súkromnej), trvá štyri minúty. Úplne automaticky a bez potreby akéhokoľvek doprosovania sa.
Aj tie najrýchlejšie verejné inštitúcie sú vám schopné požadované potvrdenie poskytnúť najskôr na druhý deň po podaní žiadosti. A to ešte môžete krochkať blahom, lebo sú aj úrady, kde cesta žiadosti z podateľne na stôl príslušného pracovníka, ktorý ju má vybaviť, trvá minimálne tri pracovné dni. Aj keď je fakt, že podateľňa je na prízemí, kým príslušná kancelária až na štvrtom poschodí.
Tony papiera a miliarda eur
No a pokojne sa vám môže stať aj to, že prepasiete termín, lebo sú aj úrady, ktoré vám potvrdenie sú schopné vydať najskôr po dvoch týždňoch. Ak sa veľmi nástojčivo doprosujete, pochopiteľne. A trochu paradoxne ide o úrad, ktorý má potvrdiť samotnú existenciu žiadateľa, teda to, že je organizácia riadne zaregistrovaná. Akoby všetky ostatné potvrdenia mohla získať neexistujúca organizácia. A pozor – teraz príde zlatý klinec – register, z ktorého vám príslušný registračný úrad nevie urobiť výpis skôr ako za dva týždne (lebo má toho strašne veľa), tak tento register je presne týmto registračným úradom zverejnený na internete. Ale úrad, ktorý poskytuje dotáciu, sa neuspokojí s informáciou, ktorú registračný úrad zverejnil na internete. Potrebuje ju pekne na papieri a s pečiatkou.
Takto zle nastavené pravidlá však nie sú len zdrojom absurdných zážitkov, ale majú aj svoje praktické dopady. Obrovské množstvo úplne neproduktívne a zbytočne stráveného pracovného času (pracovníkov žiadateľa pripravujúcich a vybavujúcich žiadosti o potvrdenia, aj pracovníkov dotknutých úradov, ktorí tie potvrdenia vystavujú). Tony zbytočne popísaného papiera. Peniaze vyhodené na správne poplatky, poštovné, či prepravu. A rovnako je to všade tam, kde si jeden úrad žiada od občanov akúkoľvek informáciu, ktorú má k dispozícii iný úrad.
Pritom by stačila úplná maličkosť. Prepojiť informačné systémy verejných inštitúcií a prestať ľudí v tejto krajine obťažovať vyžadovaním dokladovania skutočností, o ktorých má verejný sektor sám vedomosť. Iste, túto maličkosť nie je možné urobiť úplne zadarmo, ale na čo, ak nie na takéto veci, má byť použitá tá takmer miliarda eur určená na informatizáciu spoločnosti v rámci eurofondov?
Autor je nepozorný živnostník a pozorný študent práva.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 04/2012.
