S hromadnými pripomienkami občanov je to ako so zeleninou. Politici ich nemajú radi, ale tí rozumní a slušní vedia, že sú zdravé a potrebné. Ukazuje sa, že súčasná vládna koalícia má iné ciele, ako byť rozumnou a slušnou. Ciele, ktoré sa ľahšie „predávajú“. Ciele, kde je možné strihať pásky a biť sa do pŕs.
Hromadné pripomienky sú jej preto proti chuti. Vníma ich ako piesok nasypaný do inak dobre naolejovaného súkolia legislatívnej mašinérie, ktorá má slúžiť jedinému cieľu – realizácii megalomanských plánov a sebaprezentácii vládnych špičiek. Súčasná vládna koalícia a jej ministri sa všetkými silami, často za hranicou dodržiavania pravidiel, snažia eliminovať vplyv inštitútu hromadných pripomienok. Často je tomu podriadený aj celý legislatívny proces, jednotliví ministri sa ale líšia v spôsoboch a typoch obštrukcií, ktoré majú iniciátorom hromadných pripomienok zabrániť vo vyjadrení názoru. Snáď jedine protiústavnosť pripomienkovaných návrhov majú spoločnú.
Obštrukcie
Prvým modelom, ktorý sa takpovediac štandardne uplatňuje najmä na ministerstve dopravy, je bezdôvodné krátenie lehôt pripomienkového konania. Legislatívne pravidlá vlády (LPV) hovoria jasne, že lehota pre pripomienkovanie má byť 15 dní. LPV rovnako stanovujú, v ktorých prípadoch je možné skrátiť ju, avšak ani v jednom prípade neboli splnené dané podmienky. Ide teda o snahu ministerstiev skrátiť na minimum čas, v ktorom by mali občania možnosť vyjadriť sa k návrhu zákona a prípadne sa prostredníctvom hromadnej pripomienky zapojiť do legislatívneho procesu.
Iný spôsob volilo ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja, ktoré najprv návrh zákona týkajúceho sa diaľnic a vyvlastňovania vôbec nepredložilo do štandardného pripomienkového konania s odôvodnením, že pripomienkovanie sa konalo na úrovni expertov. Až na nátlak občanov bol návrh stiahnutý z programu rokovania vlády a predložený nielen neznámym a občanmi nekontrolovateľným úradníkom, ale aj ostatným zainteresovaným stranám, vrátane verejnosti.
Samostatnou kapitolou bola snaha ministra zdravotníctva Ivana Valentoviča odmietnuť hromadnú pripomienku občanov s tým, že požadoval, aby ich podpora bola vyjadrená vlastnoručne. Síce sa zrejme ešte nikomu nepodarilo vlastnoručne podpísať e-mail (podpora hromadnej pripomienke sa vyjadruje elektronicky na stránke www.changenet.sk, odkiaľ je formou e-mailu odoslaná ministerstvu spolu s textom hromadnej pripomienky a menom podporovateľa), minister Valentovič ale trval na tom, že bude akceptovať len vlastnoručné podpisy. Nemajúc nijakú oporu v LPV, aj táto snaha skončila po sťažnosti iniciátorov hromadnej pripomienky na úrade vlády tým, že ministerstvo muselo hromadnú pripomienku uznať a uskutočniť rozporové konanie.
Pre úplnosť treba povedať, že sa našlo i ministerstvo, ktoré presne zachovalo stanovený postup a dodržalo všetky podmienky dané LPV – bolo ním ministerstvo spravodlivosti. Stanovenie rozporového konania na 2. januára a rozoslanie pozvánok naň v čase, kedy je väčšina ľudí na dovolenkách, by sa síce dalo interpretovať ako pokus znemožniť povereným zástupcom dostaviť sa na rozporové konanie, z hľadiska písaných pravidiel to však bol v zásade dodržaný správny postup.
Vo všeobecnosti sa dá povedať, že ministerstvá sa snažia rôznymi spôsobmi blokovať účasť občanov na legislatívnom procese, ale zatiaľ sa tieto snahy, i za pomoci sťažností a tlaku verejnej mienky, darí eliminovať. Otázkou je, dokedy bude úrad vlády akceptovať sťažnosti na konanie jednotlivých ministrov, a či aj tu nedôjde k zmenám, ktoré ďalšie sťažnosti v prípade neštandardných postupov ministerstiev nechajú nevypočuté.
Protiústavnosť a ústavný súd
Prvé hromadné pripomienky k zákonom navrhovaných súčasnou vládou boli smerované proti určitým konkrétnym politickým krokom. Boli teda vyjadrením názoru, s ktorým bolo možné polemizovať. Postupne ale začali prevládať pripomienky, ktoré boli a sú smerované na ochranu ústavnosti.
Ukazuje sa totiž, že ministerstvá pripravujúce návrhy zákonov akoby vôbec nebrali do úvahy Ústavu SR a ňou garantované práva. Ukážkovo sa to dá ilustrovať na ostatnom návrhu zákona z dielne ministerstva dopravy, ktorý má urýchliť prípravu výstavby diaľnic. Nielen podľa názoru iniciátorov hromadnej pripomienky, ale aj podľa názoru viacerých ústavných právnikov, ba dokonca podľa už v minulosti vydaných rozhodnutí Ústavného súdu SR (ÚS SR) je tento zákon protiústavný vo svojej podstate.
Návrh zákona porušuje napr. čl. 12, ods. 2 Ústavy SR tým, že znevýhodňuje v procese vyvlastnenia skupinu vlastníkov, ktorí vlastnia nehnuteľnosti pod presne uvedenými plánovanými úsekmi diaľnic a ciest I. triedy voči iným vlastníkom, ktorých nehnuteľnosť bude predmetom vyvlastnenia, avšak nenachádza sa pod plánovanými úsekmi diaľnic a ciest I. triedy uvedenými v návrhu zákona. Takáto selekcia skupiny vyvlastňovaných vlastníkov nehnuteľností je podľa ústavy neprípustná. Ústava totiž zakazuje znevýhodňovanie jednej skupiny vlastníkov pred druhou len na základe polohy pozemku, ktorý má byť vyvlastnený.
Návrh zákona ďalej porušuje ustanovenie čl. 13 ods. 3 Ústavy SR tým, že jeho ustanovenia nebudú platiť pre všetky prípady vyvlastňovania na území Slovenska, ale len pre konkrétne a v zákone priamo uvedené územia, ich vlastníkov a ich nehnuteľnosti. To je podľa ústavy rovnako neprípustné delenie vlastníkov na dve skupiny s rôznou mierou ústavou garantovaných práv na právnu ochranu súkromného majetku. V náleze Ústavného súdu SR zo dňa 24. 5. 1995 sa uvádza: „Článok 29 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ustanovuje, že každý má právo vlastniť majetok a že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.“ Na ústavnoprávne záruky práva vlastniť majetok a jeho ochranu nadväzuje ustanovenie § 124 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého všetci vlastníci majú rovnaké práva a povinnosti a poskytuje sa im rovnaká právna ochrana. Z citovanej právnej úpravy vyplýva, že všetci majú rovnakú možnosť nadobudnúť veci do vlastníctva (s výnimkou tých, ktoré sú uvedené v čl. 4 ústavy a v § 125 ods. 2 Občianskeho zákonníka), a ďalej, že vlastnícke právo kohokoľvek má rovnakú právnu ochranu. Návrh zákona je v rozpore s vyššie uvedeným výkladom čl. 29 ods. 1 Ústavy SR, ako aj §124 Občianskeho zákonníka, pretože znižuje právnu ochranu určitej presne vymedzenej skupine občanov.
V rozhodnutí ústavného súdu č. PL. ÚS 37/95 z 12. 9. 1996 pojednávajúcom o nerovnosti obmedzenia práv určitých konkrétnych vlastníkov vyvlastňovaných pozemkov sa uvádza: „Podľa čl. 1 prvej vety ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.“
Jednou z požiadaviek, ktoré napĺňajú právny štát, je aj všeobecne uznávaná požiadavka generality právnej normy, preto v rozpore s citovaným článkom ústavy je právna norma, ktorá sa vzťahuje na určité, vopred známe jednotlivé veci. Aj tu je návrh zákona v rozpore s vyššie citovaným článkom ústavy, pretože sa vzťahuje na určité, vopred známe jednotlivé veci.
Hovoríme teda o návrhu zákona, ktorý podľa jednoduchej analýzy porušuje minimálne tri články ústavy a je v rozpore aj so všeobecnou právnou normou (Občiansky zákonník), pričom túto našu analýzu je možné podporiť nielen názorom ústavných právnikov, ale i priamo na základe už vydaných rozhodnutí ústavného súdu. Nie je tej protiústavnosti na jeden návrh zákona akosi priveľa?
Reakcia vládnych úradníkov na podobné námietky je už tradične veľmi jednoduchá – počkáme, čo na to ústavný súd, on jediný môže rozhodnúť. V istom zmysle majú pravdu. Ústavný súd SR je jediný orgán, ktorý môže v tejto krajine vysloviť rozhodnutie o protiústavnosti ktoréhokoľvek zákona. Otázkou potom však je, načo je nám vláda, ktorá už programovo tvorí protiústavnú legislatívu. Načo sú nám úradníci, ktorí pri tvorbe zákonov slepo poslúchajú svojich šéfov, hoci vedia, že nimi tvorené zákony nebudú platiť?
Autor je člen Občianskej konzervatívnej strany a iniciátor viacerých hromadných pripomienok počas roka 2007.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 9/2007.
