Jednou z hlavných výhod ekonomickej slobody je to, že decentralizuje negatívne dôsledky, ktoré môžu vyplynúť z ľudského omylu. A platí, že je oveľa pravdepodobnejšie, že omyly, ktorých sa dopustili centrálni plánovači, ovplyvnia ekonomiku ako celok.
Centralizované zlyhania týkajúce sa použitia zdrojov alebo rozhodnutí o produkcii ovplyvňujú každý zo sektorov ekonomiky. V nijakom z vládou kontrolovaných odvetví sa nič nestane nezávisle od rozhodnutia plánovačov, ktorí sa budú snažiť napraviť svoje chyby. Každý priamo pociťuje dôsledky zlých rozhodnutí plánovačov a musí čakať, kým títo plánovači nevymyslia a neuskutočnia plán, ako spôsobený problém napraviť.
Monetárne centrálne plánovanie
Rovnako to platí o monetárnom centrálnom plánovaní, kde zmeny ponuky peňazí vychádzajú z jedného centrálneho zdroja. Sú určované rozhodovaním centrálnych plánovačov a ich predstavou o monetárnej koncepcii ohľadom „optimálneho“ či želateľného množstva peňazí, ktoré by malo byť v ekonomike k dispozícii. Ich rozhodnutie môže nepriamo ovplyvniť štruktúru úrokových sadzieb a trhovú štruktúru relatívnych cien. Nevyhnutne to so sebou nesie zmeny vo všeobecnej hodnote alebo kúpnej sile peňažnej jednotky. Politiky menových centrálnych plánovačov pôsobia naprieč ekonomikou. Môžu byť príčinou inflačnej špirály, všeobecného ekonomického poklesu alebo dokonca depresie.
Oponenti centrálneho plánovania argumentujú, že výskyt takýchto omylov by bol menej častý a rýchlejšie odhaliteľný v systéme konkurenčného slobodného bankovníctva. Každá banka, ktorá by svoju menu podrobila nadmernej emisii, by čoskoro objavila svoju chybu prostredníctvom spätnej väzby vo forme straty zlata alebo iných rezerv a výberu peňazí od svojich vkladateľov. Banka by sa snažila vyhnúť riziku straty dôvery svojich klientov.
Efekt expanzívnej menovej politiky súkromnej banky by bol lokalizovaný tým, že iba ich bankovky a šeky by zvyšovali ponuku peňazí z dôvodu dodatočného míňania tých, ktorým banka poskytla ďalšie úvery. Nemôže sa tak vyvolať monetárna expanzia naprieč celým bankovým systémom ani vytvoriť celoekonomický cenovo inflačný efekt. Akékoľvek negatívne dôsledky, hoc samozrejme nešťastné, by boli limitované na relatívne úzky okruh trhových rozhodnutí a transakcií.
Výhody trhovej súťaže
Na trhu majú jednotlivci slobodu kreatívne meniť existujúce štruktúry produkcie a spotreby spôsobmi, o ktorých si myslia, že uskutočnia život lepším a menej nákladným pre nich samotných a aj pre ostatných členov spoločnosti.
Kdekoľvek existuje legalizovaný monopol, privilegovaný producent je chránený pred možnými konkurentmi a ich alternatívnou ponukou, ktorú by spotrebitelia mohli uprednostniť. V takto politicky chránenom sektore ekonomiky je inovácii buď bránené alebo jej rozvíjanie je spomaľované.
Tento všeobecný argument v prospech trhovej ekonomiky a proti politicky určenému (administratívnemu) monopolu je platný aj v oblasti peňazí a bankovníctva. Výhoda trhovo zvolených peňazí je tá, že reflektuje preferencie a použitie výmeny samotných účastníkov. Oni sami na trhu určia, ktoré komodity ponúkajú tie kvality a charakteristiky najužitočnejšie a najvhodnejšie pre to, aby boli prostriedkom výmeny. Ako presvedčivo demonštrovali ekonómovia rakúskej školy na čele s F. A. von Hayekom, kým sú peniaze jedným z tých spoločenských inštitútov, ktoré sú „výsledkom ľudských konaní, nie zámerných plánov“, zostávajú spontánne zloženým výsledkom viacerých individuálnych volieb vykonaných slobodne s cieľom predať a kúpiť na trhu.
Program pre menovú slobodu
Aké kroky by mali byť vykonané k posunutiu nielen americkej ekonomiky smerom k režimu menovej slobody? Minimálne by mali obsahovať nasledovné:
1. odstránenie každej legislatívy centrálneho bankovníctva poskytujúcej vláde a jej agentúram právomoc a kontrolu nad menovým a bankovým systémom,
2. zrušenie legislatívnych noriem vymedzujúcich zákonné platidlo, ktoré vláde dávajú právomoc špecifikovať prostredníctvom akého výmenného prostriedku majú byť hradené všetky dlhy a iné finančné záväzky. Jednotlivci si na základe zmluvy vedia určiť, aký spôsob platby je pre nich najviac uspokojujúci s cieľom uspokojenia všetkých finančných záväzkov a povinností, ku ktorým sa zaviazali,
3. zrušenie všetkých obmedzení a regulácií slobodného vstupu do podnikania v bankovníctve,
4. zrušenie všetkých obmedzení týkajúcich sa práva súkromných bánk na vydanie vlastných bankoviek a otvorenia účtov v cudzích menách, v zlate či striebre,
5. odstránenie všetkých vládnych pravidiel, zákonov a regulácií týkajúcich sa bankových rezerv, úrokových sadzieb a kapitálovej primeranosti,
6. odstránenie všetkých vládou stanovených požiadaviek na bankové poistenie vkladov. Akékoľvek podmienky a dohody ohľadom poistenia vkladov medzi bankami a ich klientmi a medzi asociáciami bánk majú byť súkromné, dobrovoľné a na základe trhových podmienok.
Pri neexistencii vládnych regulácií a kontroly monopolov by sme mali slobodný menový a bankový systém, ktorý nie je potrebné vytvoriť, naplánovať, navrhnúť ani podporovať. Trhovo konformný systém by vznikol prirodzene. Systém menovej slobody by bol zároveň dôležitou súčasťou pre vytvorenie skutočnej spoločnosti slobodného trhu.
Autor je profesor ekonómie na Northwood University (USA).
Na pozvanie KI prednáša dňa 11. marca 2013 v Banskej Bystrici a dňa 12. marca 2013 v Bratislave v rámci cyklu CEQLS. Viac o prednáške nájdete tu.
Preložil Ľuboš Mikuška, spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 02/2013.
