Tak nám páni ministri konečne schválili stratégiu, na základe ktorej by sme na Slovensku mali v rokoch 2007 – 2013 minúť vyše 400 miliárd korún z eurofondov.
Niektorí podnikatelia vyjadrujú nevôľu, keďže vláda nechce naďalej pokračovať v doterajšej praxi, keď bolo cez eurofondy možné selektívne podporiť vybrané aktivity súkromného sektoru. Znamená to stop ďalšiemu narúšaniu trhu. A je to správna vec. Neznamená to však, že by sa podnikateľom z eurofondov neušlo. Ich miesto v systéme sa však zmení. Z postu možného konečného prijímateľa europeňazí sa súkromníci presunú do pozície dodávateľa prác a služieb pre verejný sektor – teda pre štát, jeho príspevkové a rozpočtové organizácie, ale i obecnú a krajskú samosprávu a organizácie v ich zriaďovateľskej pôsobnosti. V tejto oblasti sa súkromný sektor s tým verejným prostredníctvom procesu verejného obstarávania stretáva pravidelne už i dnes. O každodennom klientelizme a korupcii pri prerozdeľovaní eurofondov a ostatných verejných financií by vedeli obe strany rozprávať dlho. Až na ojedinelé výkriky do tmy však počujeme len ťaživo dunivé ticho. A tak si domýšlame. A rečníme o potrebe väčšej transparentnosti.
Základná príčina, prečo vláda o stratégii prerozdeľovania eurofondov rozhodla až po niekoľko týždňov trvajúcich ťahaniciach medzi SDKÚ a SMK, je spor, ktorý ministri viedli o počet operačných programov. Prečo? Lebo takmer každé ministerstvo chcelo riadiť ten „svoj“ operačný program a prerozdeľovať eurofondy na tie „svoje“ priority. Namiesto siedmich programov, pôvodne navrhovaných ministrom Gyurovszkym (SMK), bude nakoniec na nátlak ministerského tandemu SDKÚ v zložení Mikloš–Radičová operačných programov spolu až desať. Namiesto piatich ministerstiev, na ktorých by sa rozhodovalo v ďalšej sedemročnici o smerovaní eurofondov, sa nakoniec budú koneční prijímatelia so žiadosťami o podporu projektov unúvať priamo až na sedem ministerstiev. A nakoniec, už v súčasnosti pracuje na ministerstvách vyše 500 úradníkov, ktorí majú v popise práce dbať na vyhlasovanie výziev, následný výber a schvaľovanie projektov, a tiež vyplácanie platieb z eurofondov pre konečných prijímateľov. Podľa stratégie schválenej vládou by sa počet byrokratov zaoberajúcich sa eurofondami na ministerstvách mal zvýšiť počas budúceho roka na neuveriteľných vyše 2000. Ak predpokladáme, že hrubé mesačné personálne náklady (mzda, daň a povinné odvody) na jedného štátneho zamestnanca budú reálne tvoriť približne 50 000 korún, tak nám vychádza, že štát ročne len za týchto byrokratov minie z našich daní vyše jednej miliardy korún.
Brian M. Riedl, expert vplyvného amerického konzervatívneho think-tanku Heritage Foundation, o prerozdeľovaní verejných financií vládami tvrdí: „Mnohé verejné programy škodia ekonomike, pretože prinášajú centralizáciu kompetencií v rukách politikov a byrokratov na úkor podnikateľov a rodín. Aktéri s osobitnými záujmami získavajú pomocou vlády výhody, ktoré by inak od jednotlivcov a firiem nezískali.“ Je najvyšší čas zamyslieť sa nad úlohou vlády a štátu v ekonomike a spoločnosti. Alternatíva k našej opäť čoraz moletnejšej vláde a všade zasahujúcej štátnej chobotnici tkvie v redukovaní úlohy verejného sektora a rozširovaní priestoru pre slobodné a zodpovedné rozhodovanie jednotlivcov a firiem.
Ruka v ruke so znižovaním daní a odvodov by sa mali znižovať i vládne výdavky. Tak by malo znieť i jedno zo základných „prikázaní“ pravicových strán. Neplatí to však pre našu vládnucu pravicu, ktorá akosi prirýchlo stihla napáchnuť európskou ideológiou prerozdeľovania v mene prázdnych hesiel. Eurofondy sú toho snáď najlepším príkladom. Spôsobujú totiž bujnenie štátu a rast verejných výdavkov len podporujú. Nuž a na dôsledky pôsobenia všeobjímajúceho štátu sa stačí pozrieť na čoraz častejšie horiace predmestia a demonštráciami zaplnené ulice Paríža.
Článok bol v skrátenej podobe publikovaný v denníku Hospodárske noviny dňa 2. júna 2006.
