Ľudská pamäť patrí k najväčším zázrakom života. To, čím sme, je identické s našou pamäťou, ktorá má až neuchopiteľnú hĺbku. Ale nesmie byť poškodená, lebo vtedy je ohrozená aj naša schopnosť prežiť. To všetko platí aj o pamäti národov. Vtipy o patologickej zábudlivosti bývajú smiešne. Skutočné príbehy o ľuďoch s postihnutou pamäťou sú však naplnené smútkom a nekonečnou úzkosťou. Aj nasledujúci príbeh je taký.
.o stratenom námorníkovi
„Ahoj doktor! Krásne ráno! Mám si sadnúť do tohto kresla?“ vysypal zo seba srdečným a veselým tónom Jimmie G. pri svojom prvom stretnutí s doktorom Oliverom Sacksom. Písal sa rok 1975 a doktor Sacks, dnes profesor klinickej neurológie a klinickej psychiatrie na Kolumbijskej univerzite v New Yorku, bol vtedy (a dodnes je) konzultujúcim neurológom v nemocnici Beth Abraham v Bronxe. Jimmie G. bol novoprijatým pacientom oddelenia pre starých a chronicky chorých. V jeho lekárskom sprievodnom liste sa písalo „bezmocný, dementný, zmätený a dezorientovaný“. Jimmie G. mal vtedy takmer päťdesiat, mal prešedivené vlasy, vyzeral zdravo a pôsobil veselo a priateľsky. S doktorom Sacksom bol okamžite ochotný hovoriť veľmi otvorene o svojom živote, o mestečku v štáte Connecticut, kde sa narodil, o svojich priateľoch a svojej láske a schopnostiach pre matematiku a elektroniku, o tom, ako ho v sedemnástich v roku 1943 odviedli k vojnovému námorníctvu, kde sa rýchlo vyškolil za radistu na ponorke, o ponorkách, na ktorých slúžil v 2. svetovej vojne.
Pamätal si ich mená aj bojové misie, pamätal si mená námorníkov, s ktorými slúžil, stále skvelo ovládal morzeovku. Jeho pamäť bola jasná, živá, s autentickými citmi. Medzitým spomenul aj svojho staršieho brata, ktorý je zasnúbený s krásnym dievčaťom z Oregonu a Dr. Sacks spozornel – Jimmie použil prítomný čas. „Ktorý rok sa píše, pán G.?“ opýtal sa akoby od veci Jimmieho. „Štyridsiaty piaty, človeče. Prečo sa pýtate? Vyhrali sme vojnu, FDR je mŕtvy (prezident Roosevelt, poznámka autora), v úrade je Truman. Čakajú nás výborné časy,“ povedal bez zaváhania Jimmie. „A vy, Jimmie, koľko rokov máte?“ pýtal sa ďalej Dr. Sacks. „Prečo? Myslím, že mám devätnásť, doktor. Budem mať dvadsať,“ povedal po kratučkom zaváhaní Jimmie.
Dr. Sacks, vidiac pred sebou toho sivovlasého zrelého muža, impulzívne urobil niečo veľmi kruté, o čom neskôr napísal, že si to nikdy neodpustil – strčil Jimmiemu pred tvár zrkadlo a povedal: „Tu. Pozrite sa do zrkadla a povedzte, čo vidíte. Pozerá sa na vás zo zrkadla devätnásťročný?“ Jimmieho tvár spopolavela a on sa chytil operadiel kresla. „Ježišu Kriste,“ zašeptal. Potom úplne spanikáril: „Kriste, čo sa deje? Čo sa mi to stalo? Je to nejaká nočná mora? Zbláznil som sa? Alebo je to nejaký vtip?“ Dr. Sacks rýchlo odložil zrkadlo a začal Jimmieho upokojovať. Odviedol ho k oknu, ukázal mu tam slnkom zaliaty jarný deň a hrajúce sa deti, a Jimmiemu sa vrátila do tváre farba, začal sa usmievať. Dr. Sacks sa vytratil a o dve minúty sa vrátil do miestnosti. Jimmmie ešte stál pri okne a keď Dr. Sacks vošiel, zvrtol sa a povedal veselo: „Ahoj doktor! Krásne ráno! Chcete so mnou hovoriť – mám si sadnúť do tohto kresla?“ – ani známky toho, že by Dr. Sacksa spoznával. „Nestretli sme sa už?“ opýtal sa Dr. Sacks opatrne. „Nie, nemôžem povedať, že by sme sa stretli. Máte poriadnu bradu. Vás by som nezabudol,“ odpovedal úprimne Jimmie.
Jimmie G. je extrémnym prípadom poruchy, ktorú psychiatri nazvali Korsakovov syndróm či Korsakovova psychóza – po slávnom ruskom psychiatrovi Sergejovi Korsakovovi, ktorý poruchu ako prvý opísal ešte v roku 1887. Oliver Sacks nazval príbeh Jimmieho G. „Stratený námorník“ a je súčasťou jeho známej knižky The man who mistook his wife for a hat (Muž, ktorý si pomýlil svoju ženu s klobúkom). Napriek nákazlivo veselej a pozitívnej povahe Jimmieho G. to nie je zábavný príbeh. Je to, naopak, príbeh až ťaživo smutný. Vždy znovu Jimmieho prekvapil nejaký fakt zo súčasného života, a potom ten fakt opäť zabudol a zabudol aj na svoje prekvapenie – bol odsúdený opakovať si ten zážitok donekonečna. Jeho intelekt bol pritom nedotknutý – v jednoduchých a rýchlych stolných hrách dokázal poraziť Dr. Sacksa hravo, stratil sa však v šachu, ktorý vyžadoval držať informáciu v pamäti dlhšie. Geniálne počítal z hlavy jednoduché aritmetické úlohy, zložitejšie rovnice však boli nad jeho sily, lebo zabudol, ako do istého okamihu postupoval, a nakoniec i samo zadanie. „Je akoby izolovaný v jedinom okamihu bytia, obohnaný priekopou či medzerou zabúdania okolo seba… Je mužom bez minulosti (či budúcnosti), uviaznutý v ustavične sa meniacom bezobsažnom okamihu,“ zapísal si Dr. Sacks do svojich poznámok. Vedel, prirodzene, že u Jimmieho ide o Korsakovov syndróm, ale stále sa musel vracať k otázke, kto a čo a kde je tento úbohý muž, kde je jeho „stratená duša“ a či možno, dokonca, hovoriť o „existencii“ – pri takom absolútnom deficite kontinuity a pamäte.
Niekedy presvitla tragická pravda do Jimmieho vedomia aj takmer úplne nepriehľadnou oponou kontinuálneho zabúdania. „Ste nešťastný?“ opýtal sa jedného dňa Dr. Sacks Jimmieho. „Nemôžem povedať, že áno,“ odvetil Jimmie. „Baví vás život?“ pokračoval Dr. Sacks. „Nemôžem povedať, že áno,“ opakoval Jimmie. Dr. Sacks chvíľu váhal v úzkosti, že ďalšou otázkou môže Jimmieho uvrhnúť do okamihu akéhosi neznesiteľného zúfalstva, ale nakoniec sa predsa opýtal: „Neteší vás život, tak čo vlastne cítite v súvislosti s vaším životom?“ „Nemôžem povedať, že by som vôbec niečo cítil,“ odpovedal Jimmie. „Ale cítite sa živý, nie?“ pokračoval Dr. Sacks. „Cítiť živý? Ani nie. Necítil som sa živý už veľmi dlhý čas,“ povedal Jimmie a Dr. Sacks videl, že jeho tvár mala výraz nekonečného smútku a rezignácie.
.o amnéziách
Pacienta s podobnou poruchou pamäti ako mal Jimmie G. som videl niekedy v roku 1972 aj ja. Bolo to na Neurochirurgickej klinike LFUK, kde som nastúpil po promócii ako začínajúci psychológ. Pacient, o ktorom hovorím, sa podrobil stereotaktickému operačnému zákroku, ktorý mu mal pomôcť od denne sa niekoľkokrát opakujúcich veľkých epileptických záchvatov (grand mal). V hĺbke pravého i v ľavého spánkového laloku mozgu mu chirurgovia elektródou čiastočne deštruovali štruktúru sivej hmoty, ktorá sa volá hipokampus. Veľké epileptické záchvaty skutočne na čas ustali, ale pribudli iné, takzvané malé záchvaty (petit mal). A zjavilo sa i niečo nové – porucha zapamätávania. Dnes je jasné, že hipokampus je kľúčovou štruktúrou pri ukladaní bezprostredných pamäťových stôp do dlhodobej pamäti, v tých časoch však funkcie hipokampu vedci iba mapovali. Od okamihu zákroku si už pacient nič nebol schopný uložiť do dlhodobej pamäte. Uviazol v minulosti presne ako Jimmie G.
Neschopnosť niečo si dlhodobejšie zapamätať sa nazýva anterográdna amnézia. Výpadok pamäte vzťahujúci sa na nejaké udalosti či celé časové úseky minulosti sa volá retrográdna amnézia. Charakteristické pre Korsakovov syndróm sú oba typy amnézie. Sergej Korsakov opísal syndróm, ktorý najčastejšie prepukne u ťažkých chronických alkoholikov (čo, ako zistil Dr. Sacks, bol i prípad Jimmieho G.) a ktorého súčasťou zvyknú byť, popri oboch typoch amnézie, aj konfabulácie – pacient s Korsakovovým syndrómom si mimovoľne vymýšľa do zabudnutých časových úsekov nové veci, nové udalosti. Konfabulácie sú nápadný sprievodný symptóm „Korsakova“, ktorý napríklad Jimmie G. nemal výrazný. U iných pacientov s rovnakou diagnózou je však práve toto „vymýšľanie si“ do časových úsekov, ktoré si pacient nevie vybaviť, veľmi typické. Dnes sa vie, že ide o degeneratívne ochorenie (spôsobené alkoholom, inou intoxikáciou, ťažkou podvýživou a podobne), ktorého symptómy súvisia s nedostatkom vitamínu B1 (Thiamin), respektíve so zníženou schopnosťou ho absorbovať. Nedostatok vitamínu B1 spôsobuje medziiným aj deštrukciu buniek hipokampu, teda časti mozgu, ktorú som už spomenul v súvislosti s tým nešťastným chirurgickým zákrokom.
Ale poruchy pamäti, teda amnézie, majú mnoho foriem, Korsakovov syndróm je iba jednou z ich dramatických, hoci nie príliš častých foriem. Existuje napríklad posttraumatická amnézia, teda strata pamäti po úraze. Po údere do hlavy môže byť amnézia krátkodobá i trvalá, anterográdna i retrográdna. Dokonca aj mierne bičovité švihnutie hlavy pôsobením síl pri náraze auta, inak nie nebezpečnom, môže spôsobiť, že si človek nepamätá chvíľu krátko pred nárazom. No a, samozrejme, medzi amnézie patria aj známe alkoholické „okná“, keď sa človek opije natoľko, že si istý časový úsek vôbec nepamätá. (To však nie je Korsakovov syndróm, iba nepríjemná epizóda.)
Amnézie však môžu mať aj čisto psychologické príčiny, teda nemusia byť spôsobené ani úrazom, ani organickým poškodením či chorobou. Niektoré zlé spomienky môže obranný mechanizmus z našej pamäti vytesniť, nevieme si ich privolať. Existuje napríklad aj posthypnotická amnézia, keď si človek na základ príkazu hypnotizéra nepamätá čo sa dialo, keď bol v hypnóze či dokonca aj inokedy.
Prečo hovorím o amnéziách a Korsakovovom syndróme tak podrobne? Nuž preto, lebo sa mi to javí vo všetkých svojich pestrých podobách ako veľmi zmysluplná analógia toho, čo sa môže diať s kolektívnou pamäťou aj na úrovni veľkých ľudských skupín, národov. A platí to aj o deštruktívnych následkoch amnézií na život človeka. Aj na úrovni kolektívnej pamäti na históriu vlastnej skupiny platí, že jej výpadky majú deštruktívne následky.
Identita človeka vzniká postupne a kontinuálne v jeho interakcii s prostredím. Pamäťové stopy sa postupne vrstvia, vzájomne prepletajú súvislosťami a asociáciami a vzniká tak unikátna osobnosť – svojím spôsobom odlišná od ktorejkoľvek inej osobnosti. Pokojne sa dá povedať, že človek, to je jeho pamäť. V tej je zapísaná jeho identita a každý výpadok pamäti je útokom na identitu človeka. A keďže v pamäti ide najmä o históriu interakcií človeka so svetom (prirodzene, že je tam i história vnútorného myšlienkového a citového života človeka), človek je prostredníctvom svojej pamäti ukotvený vo vonkajšom svete. Preto bol Jimmie G. námorníkom, ktorý sa vo svete stratil – prišiel o pamäť, teda o kompas, mapy i kotvy. Verím, že podobne dopadne aj národ, ktorému niekto permanentne maže kolektívnu pamäť, selektívne či úplne gumuje dejiny.
.o čare konfabulácií
Keď si človek postihnutý Korsakovovým syndrómom vymýšľa, konfabuluje do medzier vo svojej pamäti nové príbehy, nerobí to z roztopaše. Robí to jednak preto, lebo diera v pamäti je neznesiteľná, úzkosť a paniku budiaca priepasť, ktorú sa pokúša zasypať hocijakým obsahom, ale i preto, lebo ľudská myseľ neznáša diskontinuitu. Našou jedinou istotou je kontinuita nášho bytia spoľahlivo zaznamenaná v pamäti. Keď sa teda človeku stratí kontinuita jeho existencie, začne ju dopĺňať, vytvárať, plátať vždy nanovo.
Niekedy konfabulujú i ľudia, ktorí nemajú Korsakovov syndróm. To vtedy, ak potrebujú na svojom životnom príbehu niečo vylepšiť. Pokušenie prerozprávať svoj životný príbeh z banálneho na príbeh aspoň o niečo heroickejší je veľmi silné a väčšina ľudí mu občas podľahne. Je to celkom vedomé, ale stáva sa aj, že ľudia to robia s takým zaujatím, že sa im nakoniec podarí pregumovať pôvodnú menej lichotivú pravdu aj vo vlastnej pamäti. A niektorí to robia až patologicky často – to psychológovia nazvali „pseudologia fantastica“ (bájivá luhavosť). Literárna postavička s touto diagnózou je napríklad barón Prášil (barón Műnchhausen).
Konfabulácie jednotlivcov o svojej minulosti sú trápnym, ale banálnym faktom života už oddávna. Na úrovni kolektívnej pamäti je to omnoho vážnejšie. Ľudia potrebujú poznať svoju minulosť v plnej kontinuite aj ako skupina. Ak chýba záznam o dávnej minulosti skupiny, vytvárajú o tom mytológiu, teda konfabulujú, lebo ani kolektívna pamäť neznesie prázdno. Schopnosť vykonfabulovať si mýty o počiatku a praveku všetkých vecí je pre ľudské civilizácie neoceniteľná. Umožňuje totiž zakomponovať do mytologických príbehov aj mravné imperatívy, definovať dobro i zlo, dokonca aj zákony na každodenné použitie. Všetky staroveké mýty majú aj tento rozmer. Inak je to s novodobými mýtmi. Tie slúžia takmer bez výnimky zištným a najčastejšie aj hlboko nemravným záujmom konkrétnej skupiny ľudí. Takým bola, napríklad, aj nacistická mytológia o nadradenej árijskej rase či nacistické oživovanie starogermánskej mytológie. Iným pokusom o poriadne zahmlenú mytológiu dejín a vôbec všetkého bol Marxov dialektický a najmä historický materializmus. Tváril sa ako kozmický princíp všetkého a vytláčal z ľudského konania slobodu voliť budúcnosť zavádzaním neprelomiteľných zákonov dejín, ktoré majú podľa neho povinnosť niekam smerovať. Preto nie je nič čudné na tom, ako si napríklad ruskí boľševici kontinuálne prepisovali históriu svojej strany, z ktorej ex post mizli ľudia i udalosti. George Orwell si svoj príbeh o roku 1984 a „ministerstve pravdy“, ktoré systematicky prepisovalo dejiny, nevymyslel ako celok, iba si prispôsobil a povýšil na absurdnú úroveň skutočnosť reálne existujúceho sovietskeho komunistického režimu.
Pred dvoma rokmi zahynul zakladateľ a prvý predseda správnej rady Ústavu pamäti národa Ján Langoš a otvorila sa neuveriteľná debata o jeho nástupcovi. Nakoniec je jeho nástupca taký aký je, ale Ústav pod jeho vedením nezanikol, ani sa úplne nespreneveril svojmu zmyslu. Teraz sa opäť deje okolo Ústavu niečo nedobré. Alkoholom potúžený niktoš, v mladosti drobný zlodej, ktorého si slovvenský národ postihnutý amnéziou opakovane volí za svojho reprezentanta, sa so svojimi straníckymi kumpánmi rozhodol, že Langošov Ústav pamäti národa zruší. Dnes noviny píšu, že sa tohto úmyslu medzitým vzdal, ale je tu ešte jeho bezkrký koaličný druh s notorickým sklonom k bájivej luhavosti, ktorý sa chopil príležitosti a pustil sa do konfabulácií o koaličnej zhode vo veci zrušenia Ústavu. Neverím preto, že čierne mraky nad Langošovým Ústavom sú definitívne preč, a preto musím dnes zopakovať to, čo som napísal už vtedy – v obave o osud Ústavu pamäti národa a práve pre to, čo viem o neodolateľnom čare historických konfabulácií. Teda, že všetci darebáci v dejinách sveta vždy vedeli, že ich smrteľnými nepriateľmi sú pamäť a mravné princípy, a bez výnimky sa preto pokúšali prepisovať históriu a relativizovať otázku dobra a zla. A ak to nešlo, kreslili aspoň hrubé čiary za minulosťou. Ján Langoš veľmi dobre vedel, že o národe a jeho kolektívnej pamäti zakliatej do dokumentov platí to isté, čo o jednotlivých ľuďoch. Teda, že bez pamäti je aj národ nikým, entitou bez duše, stádom stratencov, kolektívnym tragickým stelesnením Jimmieho G., strateného námorníka postihnutého Korsakovovým syndrómom. Je masou ľudí neschopných ubrániť si slobodu, bezmocnou hračkou v rukách manipulátorov a obchodníkov s mýtmi. Možno mu zasadiť do dier v pamäti napríklad aj vábivú lož o tom, že v jeho dejinách nie sú žiadne viny, iba viny tých druhých. Práve tá je takou ustavične sa vracajúcou konfabuláciou. Koniec koncov, táto rozšírená konfabulácia o vlastnej minulosti nie je nijakým slovenským špecifikom. Pre naozaj nevinnú ilustráciu, aby sme sa toľko nevracali k hanbe menom Tiso, sa stačí opýtať povedzme Francúzov na zásluhy Napoleona Bonaparteho. Nefrancúzi pri štandardnej francúzskej odpovedi spravidla nevychádzajú z údivu.
Nič z toho, čo sme si tu povedali o účelovej mytológii ľudských skupín a národov, ktorou si nahrádzajú menej lichotivú pravdu o svojej minulosti, nie je bez následkov pre ich budúcnosť. Práve to sa pokúšal všetkým vysvetliť Ján Langoš a bol skalopevne presvedčený, že sa s vlastnou minulosťou dá uzavrieť mier, iba ak o nej vieme celú a neskreslenú pravdu, ktorá nie je v našich hlavách a srdciach nahradená lživou mytológiu. Vedel, že reálne viny, ktoré rôzni manipulátori z našej kolektívnej pamäti vygumovali a nahradili falošnou mytológiou, sa v budúcnosti celkom určite vrátia v podobe zlostných démonov, ktorí budú od nasledujúcich generácií žiadať splatenie účtov za tie zamlčané viny.
.o posttotalitnej amnézii
Zdravý človek, pokiaľ sa mu nestal úraz či sa neopil do nemoty, nemá amnézie. Normálne je mať pamäť bez medzier a prázdnych miest, hoci sú už možno niektoré naše staršie spomienky hmlisté, alebo ich vymazalo normálne ľudské zabúdanie, ktoré je súčasťou obrannej „hygieny“ našej mysle. Iba ak je človek chronickým alkoholikom, alebo bol vystavený dlhodobej a vážnej podvýžive či intoxikácii, môže sa u neho, vďaka poškodeniu hipokampu a ďalších mozgových štruktúr, vyvinúť anterográdna a retrográdna amnézia, akú mal pacient doktora Olivera Sacksa Jimmie G. Národy ako celok sa k retrográdnej amnézii spravidla nedokážu prepiť ani vtedy, ak ich príslušníci pijú naozaj nemierne (nechcem menovať). Retrográdne i anterográdne amnézie národov sú amnéziami orwellovského typu. Diery v kolektívnej pamäti, kompletne i s lžami a mýtmi, ktorými sú tie diery zaplnené, sú vždy produktom totalitných režimov a tyranií. Národy, ktorým história dopriala dlhodobý luxus slobody, retrográdne ani anterográdne amnézie nemávajú. Žiaci v ich školách sa učia v dejepise spravidla pravdu, hoci i tá býva niekedy trochu prikrášlená či romantizovaná. Tomu totiž nie vždy odolajú aj úplne poctiví historici.
Treba vedieť, že totalitné režimy gumujú pravdu o minulosti aj o súčasnosti, lebo taká je ich podstata. Je to súčasť ich politickej paradigmy i pudu sebazáchovy. Musia gumovať pravdu o minulosti i súčasnosti jednoducho preto, aby vytvorili v kolektívnej pamäti dostatok voľného miesta pre vlastnú vykonfabulovanú mytológiu, potrebujú to robiť i preto, lebo pravda býva s tou mytológiou vždy v konflikte a potrebujú to i preto, aby zahladili svoje zverstvá a iné viny. To je veľmi mocný motív. Sovietsky komunistický režim, pokiaľ trval, nikdy nedovolil vytiahnuť na svetlo úplne celú pravdu o počte zavraždených v gulagoch a čínski komunisti to nepustili na denné svetlo dodnes. Taký istý je aj osud informácie o tom že sovietska NKVD zavraždila v lesoch pri Katyni vyše 20-tisíc poľských dôstojníkov, ktorých Rusi zajali a odvliekli po porážke Poľska ešte na začiatku svetovej vojny. Keď ich telá počas vojny Nemci objavili, vytvorili si sovietske inštitúcie mýtus o tom, že skutočnými vrahmi sú Nemci, a nedovolili tento mýtus revidovať až do úplného pádu komunistického režimu v Rusku. Povinne ten mýtus museli prebrať aj všetky vazalské režimy sovietskeho komunizmu a vlastne komunisti všetkých odtieňov na celom svete. Príbuzné totality musia mať totiž do určitej miery koordinované aj historické mytológie. A dokonca ani v dnešnom Rusku nie je vraždenie v Katynskom lese celkom oficiálne priznaným zločinom. To však neprekvapuje, lebo putinovské Rusko sa v mnohom snaží obnoviť prvky sovietskej historickej mytológie a symboliky a do tejto snahy viny za zločiny akosi nezapadajú. Akékoľvek nostalgické návraty k časom totality, aj keď sa dejú iba (dúfajme) v mentálnej rovine, musia byť nevyhnutne spojené s obnovovaním totalitnej amnézie a mýtov.
.o liečbe a pravde
To všetko je ilustráciou ťažkých poškodení národnej pamäti a tým aj národnej identity prakticky všetkých národov, ktoré získali slobodu po desaťročiach života v totalitných režimoch. Ich historická pamäť má vymazané celé pasáže a tie medzery v ich pamäti sú ešte stále zasypané mytologickými odpadkami minulého režimu. Sloboda môže urobiť s ľuďmi zázraky, ale ani ona nedokáže šibnutím čarovného prútika obnoviť poškodenú národnú pamäť, ani odstrániť z nej nánosy totalitných lží. Na to potrebujú národy s posttotalitnou amnéziou únavnú a poctivú prácu historikov a archivárov, ktorí sa venujú iba tejto jedinej veci – obnove pamäti národa. Nemôžu a nedokážu to dôkladne urobiť ani novinári v slobodných médiách, ani štandardné akademické inštitúcie zavalené inou agendou.
Preto potrebujú národy s posttotalitnou amnéziou inštitúcie, akými sú slovenský Ústav pamäti národa či nemecký Gauckov inštitút. Tá inštitúcia má robiť presne to, čo hovorí slovenský zákon č. 553/2002 o pamäti národa. Ján Langoš nám zanechal dobre napísaný zákon. Američania, Francúzi, Briti či Škandinávci taký zákon ani taký ústav nepotrebujú – nemajú národnú pamäť poškodenú posttotalitnou amnéziou. Sú to v mnohom šťastnejšie národy ako ten náš a ďalšie, ktoré sa vynorili nedávno z temna totality.
Pamäť národa netreba liečiť, obnovovať a zbavovať falošných mýtov preto, aby sa poskokovia a sluhovia totality dožili odplaty. Na to je už pomaly aj neskoro a v mnohých prípadoch je to naozaj škoda námahy. Ale je nesmierne dôležité, aby ľudia vedeli o všetkých vo svojom okolí pravdu – najmä ak sú to ľudia vo verejných funkciách. Pravda je základnou súčasťou slobodného rozhodovania. Bez nej by sme boli ako Jimmie G., smutný stratený námorník doktora Sacksa.
Čo robí Ústav pamäti národa
Úlohy ústavu pamäti národa definuje nasledujúci § 8 zákona č. 553/2002 Z. z. o pamäti národa
(1) Úlohy zverené ústavu štátom sú najmä:
• vykonávať úplné a nestranné hodnotenie doby neslobody, najmä analyzovať príčiny a spôsob straty slobody, prejavy fašistického a komunistického režimu a ich ideológií, účasť domácich a zahraničných osôb na nich,
• sprístupňovať prenasledovaným osobám dokumenty o ich prenasledovaní,
• zverejňovať údaje o vykonávateľoch tohto prenasledovania a ich činnosti,
• dávať podnety na trestné stíhanie zločinov a trestných činov podľa § 1; spolupracuje pritom s Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky,
• poskytovať potrebné informácie orgánom verejnej moci,
• systematicky zhromažďovať a odborne dokumentačne spracúvať všetky druhy informácií, dokladov a dokumentov vzťahujúcich sa na dobu neslobody,
• spolupracovať s obdobnými inštitúciami v Slovenskej republike aj mimo nej, hlavne s archívmi, múzeami, knižnicami, pamätníkmi odboja, pamätníkmi koncentračných a pracovných táborov, poskytovať im informácie, bádateľské možnosti a metodickú pomoc a propagovať ich činnosť,
• poskytovať verejnosti výsledky svojej činnosti, hlavne zverejňovať a sprístupňovať informácie a iné doklady o dobe neslobody 1939 – 1989 a o činoch a osudoch jednotlivcov, vydávať a šíriť publikácie, poriadať výstavy, semináre, odborné konferencie, diskusné fóra,
• propagovať myšlienky slobody a obrany demokracie pred režimami podobnými nacizmu a komunizmu,
• rozhodovať o priznaní postavenia účastníka protikomunistického odboja.
(2) V rámci svojej pôsobnosti určenej týmto zákonom je ústav oprávnený vydávať správne rozhodnutia a udeľovať pokuty za priestupky.
(3) Dokumenty o činnosti bezpečnostných zložiek štátu [§ 2 písm. f) a g)] vo vlastníctve ústavu sú nenahraditeľným svedectvom o historickom období, v ktorom vznikli, a preto ako dôležité na uchovanie pamäti národa sú jeho kultúrnym dedičstvom.
Autor je redaktor týždenníka .týždeň a spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 20/2008 dňa 12. mája 2008.
