Koncentrovaným útokom na občianske práva zaváňal október 2013 v legislatívnych iniciatívach slovenskej vlády. Najprv novela petičného zákona smerujúca k obmedzeniu reálnej uplatniteľnosti petičného práva, potom novela zákona o slobodnom prístupe k informáciám skrytá v návrhu zákona o hospodárskej mobilizácii. V medzirezortnom pripomienkovom konaní narazili obe na odpor zo strany občianskej verejnosti.
Novelu infozákona obmedzujúcu sprístupňovanie niektorých zmlúv a prelamujúcu základný princíp infozákona „čo nie je tajné, je verejné“ sa pokúsilo presadiť ministerstvo hospodárstva. Celkom nepozorovane. Cez zákon o hospodárskej mobilizácii. Veľa nechýbalo a zákon by prešiel pripomienkovým konaním bez toho, aby si novelu infozákona v nej skrytú ktokoľvek všimol. Našťastie, všimol a vzápätí hromadnú pripomienku proti okliešťovaniu infozákona v priebehu pár dní podpísalo okolo osem tisíc ľudí.
Ministerstvo hospodárstva vyhlásilo, že novelu infozákona z návrhu zákona o hospodárskej mobilizácii vypustí. A pokúsi sa ju zakomponovať do návrhu novely infozákona, ktorý pripravuje ministerstvo spravodlivosti. Takže žiadna veľká výhra. Iba odsunutie problému na neskôr.
Haló, volá úrad vlády
Novela petičného zákona smerujúca k predĺženiu lehoty na vybavenie petícií z 30 na 60 pracovných dní mala tiež svoj bizarný rozmer. Úrad vlády začal obtelefonovávať signatárov hromadnej pripomienky, či sa pod ňu naozaj podpísali. Podpisy pod hromadnú pripomienku sa totiž zhromažďovali cez internet – prostredníctvom portálu changenet.sk. A podpisy cez internet možno predsa falšovať! Ako keby sa podpisy pod papierovú petíciu falšovať nedali. Drobný problém spočíva však v tom, že štátne orgány môžu konať iba spôsobom, ktorý ustanoví zákon. A žiadny zákon neustanovil, žeby úrad vlády mohol telefonovať občanom a overovať, či sa podpísali pod hromadnú pripomienku.
Z vecného hľadiska najvážnejšou zmenou obsiahnutou v navrhovanej novele petičného zákona bolo už spomínané predĺženie lehoty na vybavenie petície. Úrad vlády v dôvodovej správe argumentoval vybavovaním komplikovaných petícií, ktoré sa týkajú pôsobnosti viacerých orgánov. Lehotu však chcel predĺžiť pre všetky petície, nielen pre tie údajne „komplikované“.
Úrad vlády neváhal v dôvodovej správe dokonca aj klamať: „Dôvodom na úpravu je aj skutočnosť, že v dňoch pracovného pokoja plynie lehota, v ktorej zamestnanci orgánu príslušného na vybavenie petície v skutočnosti nemôžu petíciu vybavovať a lehota plynie márne.“ Lehota sa však počíta podľa pracovných, nie kalendárnych dní. Nemôže teda plynúť v dňoch pracovného pokoja.
Po sťažnostiach i petície
Už súčasné znenie zákona umožňuje orgánu, ktorý je adresátom petície, lehotu 30 pracovných dní na vybavenie petície predĺžiť o ďalších 30 pracovných dní. Ak by sa základná lehota predĺžila na 60 pracovných dní, mali by úrady na vybavenie petície de facto 90 pracovných dní. To je 18 týždňov, čiže viac ako štyri mesiace. V praxi by to značne oslabilo reálny zmysel petičného práva. A len pre porovnanie – v Českej republike je lehota na vybavenie petície nie 30 pracovných, ale kalendárnych dní.
Úrad vlády argumentoval aj snahou zosúladiť lehotu pre vybavenie petícií s lehotou pre vybavenie sťažností, ktorá je podľa aktuálneho znenia zákona o sťažnostiach 60 pracovných dní. Ak je potrebné lehoty pre vybavenie petícií a sťažností zosúlaďovať, tak to nie je dôvod na predlžovanie lehoty na vybavenie petícií, ale na skrátenie lehoty na vybavenie sťažností. A opäť len mimochodom – aj lehota na vybavenie sťažností bola v starom zákone o sťažnostiach, ktorý platil do roku 2010, 30 kalendárnych dní. To, čo prvá Ficova vláda spravila vo vzťahu k sťažnostiam, chce druhá Ficova vláda urobiť vo vzťahu k petíciám.
Hromadná pripomienka verejnosti k novele zákona o petičnom práve sa však neobmedzila iba na obhajobu status quo v otázke lehôt. V dvoch bodoch prišla s návrhom na zjednodušenie výkonu petičného práva a vytvorenie priestoru pre širšiu participáciu občanov na správe vecí verejných. V oboch bodoch sa inšpirovala existujúcimi Legislatívnymi pravidlami vlády upravujúcimi pripomienkové konanie k návrhom zákonov. Išlo o umožnenie podpisovania elektronických petícií bez zaručeného elektronického podpisu a zavedenie rozporového konania v prípade petícií, ktoré podpíše aspoň 500 osôb.
Podpis ako podpis
Predkladania petícií elektronickou formou sa dotýkal aj návrh úradu vlády. Zákon doteraz vyžaduje podpísanie petície zaručeným elektronickým podpisom. Podľa návrhu novely by malo ísť v takomto prípade o doručenie petície podľa novoprijatého zákona o elektronickom výkone verejnej moci. Hromadná pripomienka navrhla neobmedzovať podpisovanie elektronických petícií na zaručený elektronický podpis a umožniť podpisovanie petícií prostredníctvom formulárov na internete aj bez akéhokoľvek overovania podpisov.
Voči tomu môže, pochopiteľne, vyvstať námietka, aká by bola dôveryhodnosť „podpisov“ získaných cez internet bez akéhokoľvek overovania. No presne taká, aká je dôveryhodnosť podpisov pod petíciou, ktorá má papierovú formu. Aj tam si ľudia môžu vymyslieť meno, pod akým sa pod petíciu podpíšu. Prípadne sa podpísať pod menom niekoho iného. Papier nie je žiadnou zárukou. Pri papierových petíciách sa tiež nevyžaduje overenie podpisu u notára.
A presne takto jednoducho cez internet možno dnes pripomienkovať návrhy zákonov. Prečo by nemalo byť možné vyjadriť sa rovnako jednoducho aj k iným záležitostiam formou petície?
Navyše, zákon s petíciami ako takými nespája žiadne bezprostredné právne účinky s výnimkou ich prerokovania a vybavenia. Nezaväzuje dotknutý orgán petícii vyhovieť. Právne účinky majú petície s určitým počtom podpisov iba v prípade, že sú zároveň upravené v osobitných zákonoch, napr. vo vzťahu k prezidentským, regionálnym a komunálnym voľbám alebo k vyhláseniu miestneho, či celoštátneho referenda. Pre takéto petície by sa mohol stanoviť režim zákona o elektronickom výkone verejnej moci, pre ostatné petície by mala byť vyhovujúca možnosť podpisovania petícií bez potreby použitia elektronického podpisu.
Občania v ofenzíve
Rozporové konanie sa dnes koná s predkladateľmi hromadnej pripomienky verejnosti k návrhu zákona, ak sa s hromadnou pripomienkou stotožnilo aspoň 500 osôb. Niet dôvodu, prečo by sa rovnaký postup nemohol uplatniť vo vzťahu k petíciám. A opäť, dotknutý orgán nie je povinný petícii vyhovieť, ale stanovila by sa mu povinnosť so zástupcami signatárov petície, ktorú podpísal istý počet osôb aspoň rokovať a vysvetliť im dôvody odmietnutia petície. Nič viac. Ak sú toho schopné ministerstvá vo vzťahu k návrhom zákonov, mali by to zvládnuť aj iné orgány štátnej správy a samosprávy vo vzťahu k petíciám.
Osobitný režim navrhovala hromadná pripomienka vo vzťahu k územnej samospráve. V prípade menších obcí by na rozporové konanie nebolo potrebných 500 podpisov, ale stačili by podpisy 5 percent voličov v obci. A ak by petícia bola adresovaná obecnému alebo župnému zastupiteľstvu, mala by byť prerokovaná na zasadnutí zastupiteľstva a zástupcovia petičného výboru by na rokovaní mali dostať slovo.
Októbrové iniciatívy Ficovej vlády nesmerovali k rozširovaniu občianskych práv, ale k ich zužovaniu. Občianska verejnosť by nemala ostať ticho. A defenzíva nestačí. Len brániť status quo je málo. Tam, kde možno podmienky pre uplatňovanie občianskych práv zlepšiť, je potrebné sa o to pokúsiť. V prípade návrhov obsiahnutých v hromadnej pripomienke k petičnému zákonu pritom nešlo o žiadne revolučné nahrádzanie zastupiteľskej demokracie priamou demokraciou. Iba o vytvorenie lepších podmienok pre uplatňovanie existujúcich práv. Podmienok, ktoré sa vo vzťahu k hromadným pripomienkam verejnosti v legislatívnom procese už roky uplatňujú. A osvedčili sa ako nástroj na zvýšenie občianskej participácie na správe vecí verejných. Z dobrých skúseností si treba brať príklad.
Autor je analytik KI a spoluiniciátor hromadných pripomienok k novele zákona o petičnom práve a proti okliešťovaniu infozákona.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 11/2013.
