Máme za sebou dve dekády cesty od područia Moskvy, jej totalitného Sovietskeho zväzu a neradostného života v neslobode, lži a bezpráví v jednom z jeho komunistických satelitov. Spoločnosť zažíva jedny slobodné voľby za druhými a ekonomika si užíva viac-menej voľný trh. Úpadkové štátom plánované hospodárstvo a jeho päťročnice sú minulosťou. Čoraz viac sa však zamotávame do nezmyselných a zbytočných regulácií Bruselu. V rámci rozpočtovaných sedemročníc Európskej únie dotujeme, čo sa dá, prerozdeľujeme fondy od výmyslu sveta a bojujeme proti prirodzeným rozdielom všetkého druhu. Krutý červený reálny socializmus s tým salónnym modrým eurosocializmom stotožňovať istotne nemožno, no podobnosti by sa našli.
Plány žatvy, mlatby, nákupu obilia a produkcie poľnohospodárskych komodít už veru nevypracúvajú a neschvaľujú štruktúry žiadnej komunistickej strany. Proces tvorby cien potravín kontroluje múdra Európska komisia. Každý členský štát dostáva kvóty – určí sa mu, koľko a čoho smú farmári na jeho území vypestovať, dochovať a vyrobiť . Napríklad, o množstve produkcie mlieka nerozhoduje nejaký hlúpy trh, ako by to bolo v kapitalizme, keby sme nejaký mali. O tom rozhodnú bruselskí byrokrati. A aby sa kvóty dodržali, treba rozdať farmárom i nejaké tie miliardy z eurodotácií. No a ak i tie najlepšie plány nevychádzajú, farmári zaparkujú svoje traktory na Rue de la Loi, vykydnú hnoj a vylejú mlieko, na výrobu ktorého sme prispeli my všetci z našich daní. A keďže nami nevolení súdruhovia byrokrati nepostupujú podľa hesla „S teroristami sa nevyjednáva!“, ale skôr sa riadia podľa „Z cudzieho krv netečie!“, vylievačom mlieka radšej prihodia ďalšie peniaze z našich vreciek.
Neplačme však len nad rozliatym mliekom. Viac do plaču, a to vôbec nie od smiechu, by nám malo byť z iných plánov Bruselu. Únia sa rozhodla, že nás bude špehovať na uliciach. Začína sa realizovať projekt „sledovania abnormálneho správania obyvateľstva“. Na uliciach budú rozmiestnené kamery a mikrofóny. Špeciálne zariadenia a počítačové programy budú obraz a hlas z ulíc analyzovať. Rozoznajú vraj, či ide o volanie o pomoc, alebo len o bežný rozhovor. Veľký brat bude vedieť i to, kto s kým sa rozpráva, a o čom. To všetko sa deje, ako inak, len pre naše dobro. Ide predsa najmä o našu bezpečnosť. Ó, vďaka ti, únia, za tvoje ucho i oko, ktoré nad nami budú starostlivo bdieť. Ľud našej krajiny často s nostalgiou spomína na ten špinavý režim napriek jeho eštebáckym metódam. Na Orwellov svet v bruselskom podaní sme „vždy pripravení“!
Od plánov o krajších a lepších zajtrajškoch späť do prítomnosti. Tak už nám zakázali žiarovky. Od septembra sa na území únie nesmú predávať tie stowattové. Do troch rokov budú postupne zakázané aj šesťdesiatky a štyridsiatky. Vraj pre klímu sú lepšie žiarivky. Prvý štát na svete, ktorý žiarovky zakázal, bola Castrova Kuba. Nasledovala Chávezova Venezuela. Ej, dobré vzory majú naši modro-zelení súdruhovia v Bruseli. Najvyšší čas naplácať im na tie ich urputne skrývané červené trenírky päť a dvadsať!
Ale aby sme boli spravodliví, ani u nás doma sa to slobodou veľmi nehmýri. A tak máme povinné autosedačky, povinne svietime, cyklisti si musia hlavu (svoju, a či už ju vlastní ten štát?) chrániť prilbou. A národ si pochvaľuje, ako múdro za neho tí naši boľševici rozhodujú. Súkromné vlastníctvo je štátom pošliapavané a nivočené vyvlastňovaním. A pripravuje sa i znárodňovanie. Iste, veď vo vláde, parlamente i v justícii je stále mnoho (mentálnych) komunistov. Štát sa stále stará do množstva vecí, o ktoré sa starať nemá. A naopak, o tie oblasti, o ktoré by sa starať mal, sa nestará. Čoraz chromejšia je spravodlivosť, a chradne nám i tá sloboda.
Autor je analytik KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 11/2009.
