V týchto dňoch, keď si možno už až príliš rutinne pripomíname výročie 17. novembra 1989, ktorý je zároveň štátnym sviatkom ako deň boja za slobodu a demokraciu, stojí za to zamyslieť sa nad aktuálnym stavom toho nášho boja za slobodu a demokraciu.
Nie sme na ceste k neslobode, ak je dokumentaristka Zuzana Piussi trestne stíhaná za zaradenie scény s rozhovorom Zuzany Laukovej so sudkyňou Helenou Kožíkovou do svojho filmu Nemoc tretej moci?
Nie sme na ceste k neslobode, ak je novinárka Zuzana Petková trestne stíhaná za napísaný článok, v ktorom uviedla informácie týkajúce sa platu bývalej zamestnankyne ministerstva spravodlivosti Gabriely Harabinovej, manželky najvyššieho vodcu slepej a chromej slovenskej justície?
Nie sme na ceste k neslobode, ak podľa rozhodnutia súdu bývalý prezident Kováč nesmie viniť Lexu z únosu svojho syna, ani keby to bola pravda, a musí sa Lexovi ospravedlniť?
Nie sme na ceste k neslobode, ak súčasný prezident, hanba tejto krajiny, nestranný člen SMER-SD, zjavne v prípade nevymenovania Jozefa Čentéša za generálneho prokurátora úmyselne porušuje ústavu?
V ktorej inej krajine civilizovanej Európy tak bývalý prezident, ako i riadne zvolený generálny prokurátor, ktorému nebol umožnený nástup do funkcie, zvažujú, že budú musieť svoje právo hájiť prostredníctvom sťažnosti na Európskom súde pre ľudské práva v Štrasburgu? Kde to žijeme?
Nie sme na ceste k neslobode, ak sa vláda hotuje, že vyvlastní súkromné zdravotné poisťovne a proti našej vôli nás “prepoistí” do jednej štátnej “poisťovne”? Čo bude nasledovať? Znemožnia nám slobodný výber lekára?
Nie sme na ceste k neslobode, ak legislatívne návrhy ministra školstva kúsok po kúsku odstraňujú slobodný výber strednej školy? Čo bude nasledovať? Znemožnia rodičom slobodne vybrať pre dieťa i základnú školu? Rozšíria povinnú školskú dochádzku? Zavedú povinnú materskú škôlku? A čo tak zaviesť i povinné jasle, nech má štát občana podchyteného v “kolektívnej starostlivosti” už od kolísky?
Nie sme na ceste k neslobode, ak tento štát uvaľuje na súkromný sektor čoraz väčšie daňovo-odvodové a regulačné bremeno, čím na jednej strane obmedzuje slobodný rozvoj firiem a zamestnanosti, a na druhej strane sa zároveň tento štát chystá dotovať vznik nových pracovných miest cez firmy a samosprávy? “Zlé” firmy donútime prepúšťať a “dobrý” štát začne ľudí zamestnávať? Nie je cesta obmedzovania súkromného sektora a jeho vytláčanie verejným sektorom cestou k socializmu, teda k neslobode?
Nie sme na ceste k neslobode, keď premiér, ktorý sa tvári, že si nevšimol nielen November 1989, ale ani kľúčový proces decentralizácie štátu naštartovaný v roku 2001, ohlasuje centralizáciu moci štátu v území a vracia ju opäť do rúk integrovanej štátnej správy pod okresný úrad, ktorý bude “veľmi silným predstaviteľom štátu,” a ako inak, pod vedením člena SMER-SD?
Možno sa to tak nezdá, ale obdobie slobody, ktoré práve žijeme, nie je vôbec nezvratné. A čoraz viac sa v ňom prejavujú i znaky svedčiace o tom, že je len prechodné. Prechodné obdobie medzi minulou totalitou a nadchádzajúcou neslobodou. Či chceme alebo nie, dôležitú rolu v tom, akou cestou sa Slovensko vyberie, má Európska únia. Na jednej strane sa naše európske integrovanie stalo zárukou toho, že Slovensko nepadne hlbšie do osídiel neslobody len tak ľahko, ako to bolo možné v 90. rokoch za Mečiara. No na strane druhej, Európska únia samotná je zároveň jedným zo zdrojov plíživého obmedzovania našej slobody a pošliapavania zásad demokratickej legitimity. Nie je to dobrý výhľad. Najpodstatnejšiu úlohu má však občianska spoločnosť, jej aktivita alebo pasivita, i to, aké elity v nej dominujú. Boj za slobodu a demokraciu ale nikdy nemal a ani nemá jasný koniec.
Autor je analytik KI.
Článok bol uverejnený dňa 16. novembra 2012 na blogu KIosk a nájdete ho tu.
