Osmičkové príbehy

Bolo to ako v Remarquovi. Do konca vojny ostávali mesiace, snáď len týždne, a chlapi v zákopoch skláňali hlavy viac ako predtým. Škoda by bolo teraz padnúť. Oceľové črepiny však nezmäkli a ďalej si razili cestu chatrnou látkou C. K. uniforiem.

Pre môjho pradeda mala nová republika vôňu krvi, dezinfekcie a bavlnených obväzov. Postavil sa na nohy, ale v tele mal pamiatku na monarchiu, ktorá ho často nútila líhať si do postele. Nebola to však telesná bolesť, ktorá bola najhoršia, ale pohľad na jedenásť detí, ktoré čoraz viac musela živiť ich matka. Videl vo svojom meste rásť domy, hotely, továrne, ustupovať polia a vedel, že aj ten kúsok železa v jeho tele k tomu prispel. Ani vlastne nevedel od koho, ale vravelo sa, že sú to americké granáty.

Dostali rozkaz Američanov nenávidieť. Najskôr dodávali ich nepriateľom zbrane, muníciu a tony corned beefu, neskôr sami stískali spúšť. Znova a znova sa vrhali proti guľkám za udržanie starého poriadku. Rusi, Taliani, Francúzi, Briti, Američania padali po ich zásahoch, ale posledným mŕtvym bola sama monarchia.

Rozkaz nenávidieť stratil platnosť. Práve naopak. Desiatky jeho spolubojovníkov odišli za oceán, aby prácou u bývalého nepriateľa podporovali svoje rodiny. Nie všetci mohli. Niektorí využili príležitosť a naučili sa žiť v nových poriadkoch. Iným sa clivelo za starými časmi. Môj pradedo nemal možnosť stať sa súčasťou tých nových. Staré zranenie ho nakoniec o pár rokov dostihlo.

***Rád počúvam príbehy starej mamy a vôbec nevadí, že sa neustále opakujú. Každé rozprávanie pridá zopár predtým nepočutých detailov, ktoré ho robia stále plastickejším. V roku 1938 mala osemnásť a nastúpila do učenia. Za krajčírku, v rodnom meste. Narastajúci počet dvojkrížov, ani pevnejší krok mladých mužov v nových uniformách sa nedalo nevšimnúť, ale to pre ňu nebolo dôležité. Dôležité bolo čo najskôr sa osamostatniť a zbaviť starnúcu matku jedného krku. Osudové udalosti sa diali akoby mimochodom, hoci často hneď vo vedľajšom dome.

Majster bol zo starej školy, dobre si pamätal ešte cisára, a viedol svoje zverenkyne pevnou rukou. Vyžadoval rešpekt a disciplínu, ale bol spravodlivý. Možno bolo trochu prekvapujúce, že si aj on obliekol uniformu gardistu, ale viacerí vážení muži z okolia tak urobili. Raz za ním prišli priamo do práce, traja, ale vonku určite čakali ďalší.

„Anton, dnes ideme za Hoffmanom, skontrolovať jeho obchod,“ oznámil mu jeden z nich.
Stará mama vedela o koho ide, býval o dve ulice ďalej, ale aj ostatné dievčatá Hoffmana poznali. Často pre neho robili zákazky. Pre žida.

Majster, inokedy rozhodný a vážny, zneistel. „Nemôžem. Nie, za ním nie…“
„Prečo by si nešiel?“
Majster prešiel do susednej miestnosti, ale aj tak ho bolo počuť. „Hoffman je môj dlhoročný zákazník, pochopte! Ako sa môžem pred neho postaviť?“
Jeden z trojice zareval: „TAK SI GARDISTA ALEBO NIE SI?“
Majster bol gardista.
Hoffman sa neskôr stratil. Tak ako sa stratili iní. Majiteľ potravín, kde ste si mohli zomlieť mak na mlynčeku otočením kolesa veľkého ako lodné kormidlo, susedia z dvora, kde žila moja babka, ktorým gardista odkopol kočík cez celý dvor s tým, že toto „už ozaj nebudú potrebovať,“ tak museli niesť na stanicu dieťa na rukách. Strácali sa, bez komentára, tak akoby mimochodom, len občas ich niekto v mysli poľutoval.

***Moji starí rodičia sa zobrali na tú dobu neskoro. V štyridsiatom ôsmom už obom tiahlo na tridsať, ale skôr akosi neprišla tá správna chvíľa. Dedo prežil vojnu mobilizovaný na letisku, v cudzom meste, ďaleko od domova. Keď sa tu nakoniec rozhodol usadiť, začínal z ničoho. Ale vedel, čo chce a nemal strach z budúcnosti, veď čo horšie ako svetová vojna sa už len môže stať. Bol vyučený obuvník, takže vedel, po akej ceste pôjde. Ostali nejaké peniaze z vojny, niečo poslala rodina a zvyšok si zarobí. Dva-tri roky, možno štyri, a bude si môcť otvoriť vlastnú dielňu. Svadba konečne mohla byť.

Ale nie každému sa to zdal byť dobrý nápad. Načo také starosti? Podnájmy, prenájmy, náradie, zháňať zákazníkov, vytvoriť si meno, zháňať povolenia…

Hlavne tie povolenia. Po štyridsiatom ôsmom zrazu všetko išlo ťažšie. Remeselníci jeden po druhom zatvárali dielne a odchádzali do fabrík, kde im sľúbili istotu a svetlú budúcnosť. Kto ostal na svojom, bol takmer pokladaný za hlupáka. Najskôr. Neskôr sa z neho stával nepriateľ. Dedko nastúpil do národného podniku, ale neprestával veriť, že čoskoro odíde a začne si budovať svoju dielňu. V štyridsiatom ôsmom ešte nič nebolo nemožné. Každým ďalším rokom sa ale sen vzďaľoval. Jednotlivé dielne a obchodíky nezmizli z ulíc, len väčšinou zmenili názov. Zmizli mená ich majiteľov a objavili sa nápisy ako „národný“, „štátny“, alebo „ľudový“. O päť rokov menová reforma spláchla jeho posledné nádeje.

***Byť „in“ znamenalo mať aspoň najnepatrnejší kontakt s iným svetom, so Západom. Japonský gramofón alebo nové džínsy boli len pre tých najšťastnejších s kontaktmi za oponou. Ostatní sa uspokojili aj s obnosenými, alebo s obohratou rokenrolovou platňou. Vlastne, ani samotné vlastníctvo nebolo potrebné, často sa rátalo len počuť alebo vidieť.

V našom meste bolo treba v lete ’68 vidieť Kleopatru. Na Západe už pomaly zabudnutý, u nás však tento film stále predstavoval kultúrny zážitok a kto ho nevidel, cítil sa v spoločnosti mladých znemožnený.

Mama mala pätnásť rokov a sotva vnímala politickú situáciu, tým skôr, že sme boli malé mesto bez univerzít. Lístky mala kúpené mnoho dní popredu, inak to nešlo, a tešila sa na ten deň ako na Vianoce.

„Nepôjdeš nikam. Zostaňte s bratom v dome. Asi bude vojna…,“ prehlásila jej mama v „To“ ráno.

Elizabeth Taylor a Richard Burton ostali za železnou oponou. Miesto nich sa na kúpeľný most postavil zamračený sovietsky vojak, alebo možno maďarský, a nepúšťal nikoho. Po ceste prešlo niekoľko kolón tankov.

O pár sto kilometrov ďalej sledoval otec spolu s ďalšími odvedencami ako nervózni velitelia pobehujú po dvore kasární. V ten deň sa nikto neodvážil robiť nováčikom žartíky alebo preskakovať múr s džbánom pre pivo do najbližšej krčmy.

***V osemdesiatom ôsmom som mal štyri roky, hrdo som to ukazoval na prstoch. Brat mal dva, ten neukazoval nič, tešil sa z chodenia. Zaujímal ma sneh, bubnovanie varechou po hrncoch a tatramatka, ktorá skákala ako býk na rodeu. Noviny som strašne rád trhal na pásy, dôkladne, každú stranu. Ani som nevedel, že robím to najlepšie, čo sa s vtedajšími novinami robiť dalo. Okrem podkurovania, Rudé právo horelo určite skvele, nie ako tie dnešné lakované prílohy.

Nevedel som o tom, ako vodné delá pozhasínali stovky sviečok v rukách ľudí. Ak by som aj vedel, asi by sa mi to zdalo smiešne, ako ľudia pod prúdom vody padajú ako bábiky. Nechápal som význam týchto udalostí, týchto dejinných križovatiek, kde treba zvoliť smer, ale ospravedlňoval ma môj vek. Význam nechápali ani mnohí iní, starší. Ďalší ho chápali, ale zvolili zlú odbočku.

V rozhodujúcich chvíľach, keď sa beh dejín zauzlí, len naozaj málo ľudí sa dokáže rozhodnúť správne, preto sa dá zlá voľba tak ľahko skryť za nevedomosť. Veď kto to mohol vedieť, kto mohol tušiť…

***Hovoríme o osmičkových rokoch ako o významných pre Slovensko. Lenže krajina tu bola a bude, možno pod iným názvom, s inou vlajkou, ale sú to jej obyvatelia, každý jeden – od prezidentov, vodcov, či generálnych tajomníkov, až po toho najnenápadnejšieho človeka – ktorých život tie významné roky poznačili. Každý z nás si môže vystopovať, aký dopad mali tieto udalosti na jeho život a zhodnotiť dôsledky. Boli zmarené milióny snov a životných cieľov jedincov, bola však aj príležitosť ukázať charakter a odhodlanie.

Dnes si môžem zaletieť na víkend do Londýna, študovať školu v Štokholme alebo pracovať v Rakúsku. V kníhkupectve si môžem hodiť do košíka Misesa aj Marxa, na blogu zanadávať na vládu pod svojim menom aj fotkou. Príliš rýchlo zabúdame, že takéto veci neboli vždy samozrejmé, a že sa stali samozrejmými aj vďaka tým pár sto ľuďom, ktorí stáli so sviečkami na námestí.

Ďalšie významné roky prídu, možno budú obsahovať osmičku, možno nie, ale opäť budú po nás žiadať, aby sme sa rozhodli, pretože naše rozhodnutie raz budú hodnotiť ďalšie generácie, ktorých životy tým ovplyvníme. Pretože tie významné roky neprichádzajú samy od seba, ako zemetrasenie alebo zatmenie slnka, ale my sami ich vytvárame.

Autor je študentom Ekonomicko-správnej fakulty Masarykovej univerzity v Brne.

Esej sa umiestnila na 1. mieste v rámci súťaže Študentská esej 2008 na tému Osudové osmičky v dejinách Československa /Udalosti rokov 1918, 1938, 1948, 1968 a 1988 z pohľadu študenta v roku 2008/, ktorú vyhlásil KI. Mediálnym partnerom súťaže je týždenník .týždeň a politicko-spoločenský magazín prave-spektrum.sk. Hlavným partnerom a sponzorom súťaže je spoločnosť Gratex International, a. s. a internetový obchod Realshop. Ďalším partnerom a sponzorom súťaže je Ing. Tibor Takáč, GEOPLÁN–Rožňava, s. r. o.

Všetky ocenené eseje sú zverejnené na webstránke KI tu.

Esej bola publikovaná v Konzervatívnych listoch 04/2009.