Na sklonku roku 2005 vzala vláda na vedomie informáciu o konečnom stave naplnenia cieľov Programu odpadového hospodárstva SR do roku 2005. Obsah dokumentu je smutným svedectvom o nesplnených želaniach vládnych úradníkov.
V mnohých zásadných ukazovateľoch sa realita totiž ani zďaleka nepriblížila k smelo stanoveným predsavzatiam. Jeden z najdôležitejších cieľov programu, ku ktorému sa nepodarilo ani výraznejšie priblížiť, sa týkal zvýšenia podielu materiálového a energetického zhodnocovania odpadov na 35, resp. 15%. Skúsme poodhaliť príčiny nefungovania vládnych plánov.
Nastúpený trend
Motiváciou pre konanie ľudí je ich osobný úžitok. Skúsenosť naznačuje, že v prípade nejestvovania vládnych nástrojov na podporu recyklácie odpadov by sa zhodnocovanie odpadov redukovalo len na tie druhy odpadov, ktorých spracovanie by prinášalo úžitok všetkým účastníkom procesu – od producenta odpadu až po finálneho spotrebiteľa. Drvivá väčšina odpadov by tak s veľkou pravdepodobnosťou končila naďalej na skládkach. To by napokon nebolo nič tragické, pretože skládkovanie je výsledkom prirodzeného vývoja, reflektujúceho zvyšujúcu sa koncentráciu obyvateľstva v mestách a zmenu environmentálnych preferencií obyvateľstva. Skládkovanie navyše predstavuje ekonomicky i environmentálne efektívnu technológiu zneškodňovania odpadov. Tejto skutočnosti si boli vlády vedomé. Napriek tomu si určili cieľ, ktorý považujú za environmentálne ešte priaznivejší – teda zhodnocovanie odpadov.
Rozhodnutie vlád uskutočniť takú zmenu legislatívneho prostredia, na základe ktorej bude spoločnosť motivovaná viac recyklovať odpad, môžeme s vysokou istotou považovať za nastúpený trend, ktorý sa ani v dlhodobých horizontoch nebude meniť.
Kde sa stala chyba?
Skôr ako „plakať nad rozliatym mliekom“ sporných rozhodnutí vlád je preto rozumnejšie skúmať a hľadať možnosti praktickej realizácie v snahe zmierniť riziká deformácií prirodzených podmienok, ktoré z týchto rozhodnutí vlád trhu hrozia.
V prípade recyklácie odpadov vzniká pre vládu základný problém v nedostatočnom prirodzenom dopyte po recyklovanom materiáli. Cena recyklovaných zdrojov je totiž obvykle výrazne vyššia než u cenovo najbližšieho alternatívneho „nového“ zdroja. Tento problém vláda rieši obvykle „dorovnávaním“ ceny prostredníctvom rôznych donucovacích nástrojov, pričom v environmentálnej politike sú takýmito nástrojmi najmä stanovovanie limitov produkcie (a následné sankčné opatrenia), „pigouovské“ dane a poplatky, alebo trhovo konformnejšie nástroje obchodovania s kvótami.
V slovenských (i európskych) podmienkach sa presadzuje opatrenie, ktorým je donútenie producentov k povinným poplatkom, končiacim v konečnom dôsledku ako dotácia na dorovnanie cien. Nevýhodou poplatkového systému je fakt, že podnecuje vznik nesprávnych informácií o trhu, pretože výrazne deformuje cenu tovarov a služieb spojených so zhodnocovaním odpadov. Zároveň vytvára nežiaducu závislosť subjektov na tomto „sociálnom“ príspevku, navyše znižuje i motiváciu k vytváraniu technológií a manažmentov odpadového hospodárstva, ktoré by z recyklovaných zdrojov vytvorili serióznu a neregulovanú cenovú konkurenciu k „novým“ zdrojom. V konečnom dôsledku vytvára fiktívny trh s veľmi netransparentnými vzťahmi, v ktorom sa neefektívne alokujú zdroje a vytvára sa neférová konkurencia. V slovenských reáliách je typickým prejavom takéhoto rozhodnutia vlády najmä pôsobenie Recyklačného fondu a Environmentálneho fondu.
Zásahy vlády
Nie všetky opatrenia však majú rovnako nežiaduci dopad. Pri uplatnení poplatkových nástrojov môže vláda uplatniť i také praktické mechanizmy, ktoré pôsobia menej deštrukčne na prirodzené práva účastníkov trhu. Pred zavedením systému poplatkových nástrojov mohla vláda dozaista preferovať aj iné mechanizmy, napríklad vyššiu energetickú daň, či jednoduché dotácie z verejných zdrojov, ktoré by vykazovali nižšie transakčné náklady. Súčasné riešenia založené na princípoch vzniku oprávnených organizácií určite nie sú bez rizík (spomeňme napríklad problém „zahmlievania“ vo výkazníctve), ale poskytujú prinajmenšom dobrý priestor pre hľadanie lepších riešení, ktoré by smerovali k tomu, aby všetci účastníci trhu – od prvotného producenta odpadov (vrátane obalov), cez spotrebiteľa, reťazcov spracovávajúcich odpad až po konečného zhodnocovateľa vytriedeného odpadu – nachádzali úžitok vo svojich recyklačných aktivitách. Napokon, i súčasný stav už preukazuje viacero atribútov zdravého trhu. Existujúca konkurencia systémov, flexibilita rozhodovania účastníkov i rastúci podiel zhodnotených odpadov predstavujú silné predpoklady.
Neplnenie cieľov vládneho programu odpadového hospodárstva presvedčivo hovorí o tom, že zmenu konania ľudí smerom k želanému cieľu nemožno dosiahnuť neprirodzenou vládnou reguláciou, ale práve naopak, ponechaním vyššej miery slobody pre súkromné iniciatívy a osobný profit. Je to tá istá téza, ktorá bola jedným zo silných impulzov vedúcich k rozpadu socialistickej ekonomiky na sklonku 80. rokov minulého storočia. A neustále je potrebné ju obhajovať, pretože „nápady“ plánovačov predstavujú pre ňu nepretržitú hrozbu.
Autor je analytik KI.
Článok je úvodom do problematiky tém konferencie „Alternatívy rozvoja odpadového hospodárstva v SR“, organizovanej KI v Ružomberku dňa 6. novembra 2007. Viac informácií o konferencii nájdete na webstránke KI tu.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 10/2007.
