Ak dovolíte, pokúsim sa odpovedať na otázku, čo znamená dobro v reči kapitalizmu. Zdá sa, že nie je dôvod, aby sme hovorili o nemorálnosti kapitalizmu. Inak by sme boli nútený povedať, že podnikanie je ako také nezdravé, čo vylučuje možnosť akéhokoľvek správneho konania. Podobný záver by mohol smerovať k potrebe jeho revolučnej likvidácie. Tak isto akákoľvek syntéza kapitalizmu a socializmu vedie prostredníctvom dialektickej nákazy, k rozrušeniu samotných predpokladov slobody jednotlivca. Spomínanú syntézu nakoniec prirovnáva Rio Preisner k nákaze zdravého organizmu rakovinovými bunkami tak, aby sa tým prebujnené zdravie stlmilo a uviedlo pod kontrolu. Taká syntéza je nielen nemožná, ale nutne končí socializmom samotným a pravdepodobne aj totalitným.
V dejinách ľudstva nikdy nenastal okamih epochálnej harmónie kultúry, hospodárstva a politického poriadku. Staroveké kultúry žili v nedeliteľnej a kozmologickej väzbe medzi sférou náboženskou, mocenskou, kultúrnou a hospodárskou. Ekonomická sloboda, by znamenala ohrozenie samotnej podstaty kozmologickej ríše, ako súladu kozmického a spoločenského poriadku. V týchto ríšach nebol priestor na rozlíšenie medzi jednotlivými ľudskými osobami, vesmírnym poriadkom a poriadkom ľudskej spoločnosti. Stálosť väzieb sa nakoniec prejavila i v inštitúcii otroctva, ktoré vyjadrovalo vzťah jednotlivca a spoločenského poriadku, jeho slobody a dôstojnosti. Avšak rozlíšenie, ktoré prinieslo chápanie individuálnej slobody a dôstojnosti, je dielom až kresťanstva. Je to rozlíšenie vzťahu medzi ľudskou osobou, spoločnosťou a transcendentnom.
S konceptom nového spoločenského monolitu, ako jednoty kultúry, hospodárstva a politického poriadku, sa môžeme znova stretnúť až v súčasnosti. Tento pohľad na svet však rovnako nerešpektuje slobodu a dôstojnosť, ako staré kozmologické ríše. Avšak táto snaha vedie k totalitnému kolektivizmu a teda k strate slobody, ktorá je predpokladom trhových vzťahov. Zostáva však otázkou, či stotožnenie kapitalizmu so sférou mocenskou, kultúrnou a hospodárskou, nie jednou s jeho častých interpretácií? Rovnako je možné položiť otázku, či sa nestretávame s tvrdeniami, že v trhových podmienkach nie je nutné hovoriť o primeranosti konania? Nie však preto, že by bol kapitalizmus považovaný za nemorálny. Naopak, zdá sa, že v týchto interpretáciách kapitalizmu, ako symbolu prosperity, nemusí byť tento fenomén vystavený žiadnym hodnoteniam. Jeho hodnota sa zdá byť natoľko neotrasiteľná a evidentná, že sa tento pohľad prenáša aj na ekonomické konanie. Každá morálna interpretácia sa z toho dôvodu zdá byť natoľko nepraktická, že by mohla brániť konkrétnej podnikateľskej činnosti. Zatiaľ čo každá praktická činnosť sa zdá byť aj morálna, alebo aspoň oprostená od akéhokoľvek hodnotenia. Lenže ako si ukážeme neskôr, takáto interpretácia vedie vo svojich dôsledkoch k popieraniu slobodného konania.
Neutralita podnikania
Žiadne ľudské konanie nie je hodnotovo neutrálne. Rovnako to platí aj v prípade trhových vzťahov. Ani podnikanie nie je oprostené od voľby medzi správnym a nesprávnym rozhodnutím. Prístup, ktorý tvrdí opak, postupne mechanizuje a odľudšťuje všetky medziľudské vzťahy. Takáto interpretácia nevedie ku krištáľovo čistej praktickej zručnosti. Naopak, vedie k popieraniu slobody rozhodovania a konania. Žiadne konanie totiž nie je oslobodené od zodpovednosti. Inak by sme boli nútení pripustiť, že slobodu konania nahrádza nutnosť dosahovať ekonomické ciele.
Toto nebezpečenstvo, ako sme už spomenuli, sa v plnom svetle prejavilo v totalitnom kolektivizme. Práve v totalitnej spoločnosti sa človek musí povzniesť nad svoje svedomie, aby nechal priestor totalitnej nutnosti genocídneho pokroku. Na to, aby človek konal bez ohľadu na následky svojho konania, musí sa zbaviť tradičných škrupúľ a predsudkov. Bezhodnotová interpretácia kapitalizmu vydáva mravný úsudok normálneho človeka napospas technickej inteligencii a podriaďuje ľudské vzťahy cieľom hospodárstva. Podobne sa to odráža aj vo sfére politickej. V tejto súvislosti Leo Strauss hovorí, že: “Riešenie politického problému ekonomickými prostriedkami je najelegantnejším riešením pokiaľ prijmeme premisu: ekonomizmus je machiavellizmus, ktorý prekonal svoju dobu – nahradzuje cnosť obchodom a peňažníctvom.”
Spomínaná interpretácia kapitalizmu nutne mení mravné normy na technické, pretože mravnú kvalitu skutkov, nemôže zistiť z nich samotných, ale potrebuje na to inú univerzálnu funkciu. Lenže na rozdiel od prírody, kde vládne nutnosť a nemennosť, vládne v ľudskom jednaní slobodná vôľa, ktorá je i predpokladom trhové hospodárstva. Naše praktické jednanie nutne smeruje k napĺňaniu cieľov. Ciele, ktoré sledujeme, nám pomáhajú realizovať rozličné dobrá. Športujeme napríklad preto, aby sme boli zdraví. Dobro je teda to, k čomu smerujeme. Cieľom ľudského konania je šťastie. Stupeň pocitu šťastia závisí od horizontu očakávania. Slobodne volíme prostriedky a máme na výber z viacerých možností.
O akom dobre hovoria ekonómovia?
Nebezpečenstvo podriaďovania medziľudských vzťahov hospodárskym cieľom nás vystavuje cudzím etickým určeniam a okliešťujú ľudský život hospodárskou optikou. Ako príklad tejto optiky citujme Ludwiga von Misesa: “Apaticky sa vzdať pokusov o zlepšenie svojej materiálnej situácie nie je žiadnou cnosťou. Takýto prístup je skôr chovaním živočícha, než jednaním rozumnej bytosti.”
Je zrejmé, že v uvedenom citáte hovorí L. von Mises o cnosti a pomeriava ľudské konanie túžbou po neustálom zlepšovaní materiálnych pomerov. Ľudia hovoria často o hodnotách bez toho, že by to slovo vôbec použili, alebo že by si to uvedomili. Rovnako často hovoríme o tom, čo je dobré bez toho, že by sme tomu prikladali nejakú dôležitosť. V tejto súvislosti je potrebné rozlišovať ciele jednotlivých činností rovnako, ako rozlišovať etické určenia, ktorým nás môžu vystavovať. Rovnako ako je cieľom lekárstva určitý druh dobra, teda zdravie, podobne aj hospodárenie má svoje ciele. Zdá sa, že cieľom tejto činnosti je bohatstvo, prosperita a pod. rovnako, ako je cieľom vládnutia záujem občanov, alebo ak chcete spoločné dobro.
Ak sledujeme dobro nášho majetku, sledujeme práve to dobro, o ktorom hovoria ekonomickí experti. Títo však nemôžu odpovedať na otázku, či bude pre nás dobré, ak napríklad niekoho obdarujeme. Pretože, ak darujeme, evidentne zmenšujeme svoj majetok. Lenže finančníci nám môžu poradiť len, ak nám ide o dobro nášho majetku. Preto vo vzťahu k nášmu šťastiu môže byť podnikanie len prostriedkom k dosahovaniu cieľov. Ekonomickí experti predsa nemôžu odpovedať na otázku, či je pre nás dobré, ak budeme bohatší. Ak by sme sa snažili takto interpretovať spoločnosť, nesmerovali by sme k odpovedi prečo, ale len k odpovedi ako. Z pozície ekonómie nie sme kompetentní vyslovovať závery k tomu, čo je pre nás dobré alebo zlé. Ak by sme i napriek spomínanému chceli z pozície ekonómie odpovedať na položené otázky, očividne by sme samých seba vystavovali cudzím etickým určeniam.
Bezhodnotová tuposť sa nemôže sťať podmienkou života v žiadnej spoločnosti. Rovnaký nezmysel by sme mohli prehlásiť, ak by sme povedali: “Bez ohľadu na to, aké sú naše ciele, prajeme si ich dosiahnuť”. Kvalita života nie je merateľná výhodnosťou a zámenou prostriedkov za ciele. Je nemožné rozumieť spoločnosti bez jej hodnotenia a bez zmienky o jej cieľoch. Odmietnutie hodnotenia môže byť založené na domnienke, že spor medzi rozdielnymi hodnotami je neriešiteľným. Lenže, ako v tejto súvislosti píše Leo Strauss: “Ak nemôžeme rozhodnúť, ktorá z dvoch hôr, ktorých vrcholy sa skrývajú v oblakoch, je vyššia, nemôže snáď preto rozhodnúť, že hora je väčšia než krtinec?”
Merať dobrý život, šťastie človeka, či politický systém, prosperitou je pochybné. Spoločenské postavenie jednotlivca a jeho sloboda nemôže byť len výsledkom ekonomických vzťahov, či dokonca spotreby, alebo úspešného obchodu. Kde spoločnosť stavia slobodu a subjektívnu spokojnosť občanov bez ohľadu na podmienky zachovania bezpečnosti, tam sa sloboda a blahobyt pravdepodobne čoskoro skončia. Ak by sa šťastie rovnako uspokojovaniu svojich bezprostredných potrieb, potom je najšťastnejší ten, kto má svrab, pretože sa môže škriabať, ako v ktoromsi platónskom dialógu poznamenáva Sokrates. Šťastie spočíva v priateľstve so sebou. Kde niet spoločných meradiel na zatriedenie spoločných záujmov podľa hodnoty a naliehavosti, tam nemožno preklenúť protichodné záujmy ani diskusiou.
Bez hodnôt niet ani kapitalizmu
Myslieť si, že sociálny život je určený trhovou výmenou, môže viesť k presvedčeniu, že neexistujú statky, s ktorými by nebolo možné obchodovať. Tak isto by sme mohli tvrdiť, že sa obchodným artiklom môže stať napríklad láska rovnako ako ľudské orgány, alebo len drogy. Aj z toho dôvodu nie je možné, aby všetky spoločenské vzťahy boli podriadené hospodárskym cieľom. Slobodný trh predsa nemôže vytvoriť počestnú spoločnosť, ktorú bezprostredne potrebuje. To je úlohou kultúry, náboženstva a morálky. Etika sa dotýka voľby účinných prostriedkov, ktoré sú schopné viesť človeka k cieľu jeho života. V opačnom prípade by morálne správanie človeka záviselo od vedeckého poznania, čo je síce bežná, ale absurdná interpretácia.
Kapitalizmus sa môže zmysluplne a úspešne rozvíjať len na základe zdedených a dosiaľ živých kresťanských hodnôt. S rozpadom konkrétneho mravného zázemia sa rozpadá aj étos podnikania. Pokusy korigovať kapitalizmus racionálnymi zásahmi, štátnymi intervenciami spojenými s narastaním kartelov, byrokraciou, sociálnym parazitizmom vyústi skôr alebo neskôr v totalitný kolektivizmus. Vnútorná dilema trhu tkvie podľa R. Preisnera práve v tom, že jeho rozmach je v znamení zániku kresťanskej kultúry jedinej, ktorá jeho slepej produkcii hmotných statkov a technológie mohla prepožičať hlbinný zrak transcendentálneho étosu. Snaha o bezhodnotové konanie vychádza práve z neschopnosti rozlišovať medzi cestami správnymi a bludnými. Tak sa podľa Preisnera stala slepá, zblúdená trhová ekonómia Západu živiteľkou kultúry, ktorej cieľom je túto ekonómiu zničiť.
Autor je predsedom Konzervatívneho klubu pri Trnavskej Univerzite
Prednáška odznela na konferencii KI v Piešťanoch Kapitalizmus a jeho kritici, ktorá sa konala v dňoch 26.-28. októbra 2001.
