Peter Zajac, literárny vedec a politik, emeritný profesor na Inštitúte slavistiky Humboldtovej univerzity v Berlíne a jeden zo zakladajúcich členov Verejnosti proti násiliu, oslavuje tento týždeň sedemdesiatku. Pripomeňme si ho niekoľkými krátkymi brilantnými úvahami z knihy 2014 (ktorú napísal spolu so svojím súputníkom Fedorom Gálom). V týchto dňoch mu vo vydavateľstve Kalligram vychádza aj nová kniha Slovenské kargo.
8.3. 2014
O Američanoch mi najviac povedali Tom Sawyer a Huckleberry Finn. Spájali zmysel pre podnikavosť so spravodlivosťou a vážnosť s humorom. Štyri desaťročia do nás síce vtĺkali vety o americkom kapitalizme, proti ktorému sa majú spojiť proletári všetkých krajín a pravidelne sme ako žiaci protestovali proti všetkým výčinom imperializmu, ale ani pri tradičnom slovenskom kultúrnom antiamerikanizme to nepomohlo. Príliš som mal rád rockovú hudbu, bítnikov, Kurta Vonneguta, Yula Brynnera a Clinta Eastwooda, všetkých skvelých amerických hudobníkov, prozaikov, básnikov, výtvarníkov, filmárov. A samozrejme ľahkých atlétov, basketbalistov a hokejistov. Prvý raz sme sa ocitli v Amerike v roku 1989. Pohľad na Manhattan z útrob Grand Central Station ma fascinoval a definitívne získal pre New York. Prešli sme s Altou a s jej sestrou Evou polovicu Spojených štátov (druhú polovicu prešli o desať rokov obe bezo mňa). Keď mi Jirko Sikora, jakubiskovský herec, redaktor kultúrnej rubriky Hlasu Ameriky, Evin manžel a môj švagor pred Jeffersonovým pamätníkom vo Washingtone povedal, že svet sa delí na rousseauovcov, presvedčených, že človek je dobrý a potrebuje len dobré zákony, aby sa mohlo jeho dobro naplniť a jeffersonovcov, ktorí si myslia, že človek je dobrý aj zlý a potrebuje dobré zákony, aby obmedzovali jeho zlo, pochopil som, že som jeffersonovec. Všeličo sa mi na Amerike nepáči, ale milujem americkú slobodu. Ako dieťa som čítal Buratina a netušil, že je to vlastne ideologicky prečistený Pinocchio. Keď som ako chlapec čítal Doktora Jajbolíta, fascinoval ma Ťaniťolkaj, zver s dvoma hlavami. Prvá hlava sa nikdy nevedela dohodnúť s druhou, ktorým smerom sa má vydať telo, ale jedna z nich vždy bdela. A to som netušil, že Kornej Čukovskij si poslúžil americkým doktorom Doolittlom Hugha Loftinga a že Rusko je ako Ťaniťolkaj s dvoma hlavami, z ktorých jedna ho ťahá na jednu a druhá na druhú stranu. Čítal som sovietske príbehy ozajstných ľudí, ale Rusko, Petrohrad a Moskvu som spoznal, až keď som prečítal Puškinovho Eugena Onegina, Čechova, Šklovského, Bulgakova, Mandeľštamovú, Okudžavu, Sorokina, Ulickú. U Babeľa a Olešu som sa naučil mať rád Odesu, ale netušil som, že leží na Ukrajine. Za Sovietskeho zväzu sme boli na literárnovednom vlastivednom zájazde v Užhorode, na priečelí miestneho Sovietu sliepňalo heslo: Naša meta kommunizm a robili sme si psinu, že sme prišli do nejakého metakomunizmu. Za Ruska som zažil Moskvu a vďaka rusistovi a vtedajšiemu šéfovi Českého kultúrneho centra Tomášovi Glancovi som z nej videl to najlepšie. Ruskú kultúru mi nevzala ani okupácia Československa na večné časy, ktoré vydržali dvadsať rokov. Nikdy, ani po roku 1989, som si nerobil ilúzie o ruskej imperiálnej povahe – má to vpísané v rodnom liste. Rusi sú ako ten chasník, čo sa dobýjal ešte za hlbokého reálneho socializmu na Medzinárodnom kongrese rusistov v Nitre do miestnosti, kde sedeli tí rovnejší z rovných, a hrozivo sa pýtal: Ty zdes zakryvaješ dver? – načo som mu hbito odpovedal: Net, ja zdes odkryvaju dver. Všeličo sa mi na Rusku páči, ale určite nie to, keď ohrozuje slobodu druhých, lebo si myslí, že mu patrí všetko, čoho sa raz dotklo. Od začiatku do konca mi je jasné, že ukrajinské dobrodružstvo Moskve šťastie neprinesie.
A staroba? Tá príde aj sama.
13.4. 2014
„Čím väčšia moc, tým väčšia korupcia,“ povedal Edmund Burke (1729—1799). Burke bol zakladateľom modernej estetiky vznešenosti, úžasného a hrozného, nepredstaviteľnej veľkosti a ničoty, ale aj grotesknosti a banálnosti. Známejší je však ako írsko-britský politický filozof a politik. Je konzervatívnou stranou osvietenskej mince. Človeka pokladal za nedokonalého a hriešneho, bol si vedomý, že je plný emócií, na rozdiel od osvietenského racionalizmu bol skeptický voči rozumu jednotlivého človeka a možnosti videl skôr v rozumnom usporiadaní štátu. Odmietol Francúzsku revolúciu. Chápal odvrátenú stranu pokroku a vnímal človeka v jeho spätosti s tradíciou a ústavnosťou.
Moc korumpuje a absolútna moc korumpuje absolútne. Všade. V severských krajinách sú pre ľudí naše stredoeurópske formy korupcie nepredstaviteľné a neprijateľné.
V Nemecku minister obrany a ministerka vzdelávania leteli pre falšovanie dizertačných prác, u nás falšovatelia diplomoviek povýšili. V Nemecku stáli priateľské služby prezidenta úrad (a bol to tvrdý, ťažko pochopiteľný trest!), u nás sa pokladajú za samozrejmosť. V Nemecku sa dlhodobo zvyšuje citlivosť voči korupcii; keď u nás politici hovoria o boji proti korupcii, môžete si byť istí, že ňou zakrývajú vlastnú skorumpovanosť. Ale čo je to oproti korupcii vo východnom štýle? Vydieranie plynom je opakovaným a stále úspešným pokusom Ruska o politickú korupciu v medzinárodnom meradle. A čo Krym a ruskí vojaci na hraniciach a za hranicami Ukrajiny? Koho všetkého skorumpujú?
Sú veci, ktoré sa nedajú zmeniť. Nevybrali sme si miesto narodenia, ani históriu krajiny, v ktorej žijeme. Dejiny strednej Európy sú plné zlomov, štátnych prevratov, revolt, revolúcií a kontrarevolúcií. Tradícia a ústavnosť sú tu vzácne rovnako ako rozumne usporiadaný štát. Dodržiavanie zákonov, písaných a nepísaných pravidiel je raritou. Aká spätosť s tradíciou, keď najväčšou tradíciou je pohŕdanie tradíciou, aká ústavnosť, keď sa na základe jazykovednej anekdoty o menovaní a vymenúvaní môže meniť význam ústavy, aká lojalita a záväznosť, keď sa politické strany zakladajú na vzájomných podrazoch.
To všetko je pravda, ale aký význam majú tieto stredoeurópske Klagen und Beschwerden, ponosy a žaloby? Nijaký. Je tu však aj iná skúsenosť. Povojnové Nemecko vyrastalo z ruín a biedy. Aj tam politici klamali a korumpovali. Aj Nemecko ohrozovali neofašisti a ľavicoví pseudorevolucionári. Aj Nemecko si zažilo svoj strach zo Sovietskeho zväzu – robotníci hrdého Mercedesa vo švábskom mestečku Sindelfingen, vzdialenom tisíc kilometrov od československej hranice, boli 21. augusta 1968 na smrť vydesení a začali sa mentálne pripravovať na to, že večer k nim dorazia Rusi. To je však len jedna časť nemeckého príbehu. Tá podstatná spočíva v ustavičnom kultivovaní ústavnosti, pravidiel a zákonov. Tradície, ktorá obmedzuje korupciu a vytesňuje ju za hranicu dovoleného a možného.
4.5. 2015
Novinka!
Ikony si môžete usporiadať presunutím. Chcete to vyskúšať? Prihláste sa.
Túžba a pamäť. Pohľad na dánske duny z NDR. Vedomie, že ich nikdy neuvidím zblízka. Trvalo ešte dvadsať rokov, kým som uvidel nemecké duny z Dánska. Bolo to na začiatku týždňa v bezčasí, aké si človek dožičí len niekoľkokrát v živote. Túžba sa vďaka Petrovi Buggemu, profesorovi bohemistiky a slovakistiky na univerzite v Aarhuse, zmenila na pamäť. Peter Bugge je kultúrny historik, žiak Vladimíra Macuru. Je prísny na svojich Čechov a má elementárnu priazeň k Slovensku. Neviem, kde je dnes, ale ako mnohých Dánov ho priťahovali Spojené štáty. Jednoducho sú veľké. Nám by celkom stačilo aj Dánsko.
V lietadle klesajúcom na kodanské letisko len tuším, že most cez úžinu vedie do švédskeho Malmö. Sprievodca vo vlaku do Kodane hovorí s absolútnou samozrejmosťou po anglicky, rovnako ako predavačka v markete. Osamelá Andersenova malá morská panna na brehu mora. Mesto pre peších. Múzeá. Opera. Kráľovský palác Amalienborg. Nepompézna história civilného národa. Ale aj hlas ľudu v zábavnom parku Tivoli a anarchistický ostrov slobody ako pozitívnej deviácie v Christiánii.
Dánsko bez bedekra. Cestou do Hamletovho Helsingøru som zablúdil do Louisiany. Vykľula sa z nej galéria môjho života. Calderove mobily, sochy Henryho Moora, Paula Kleeho, Joana Miróa a Hansa Arpa, zľahka pohodené v tráve, Giacomettiho soška kráčajúca dlhými krokmi do mora na obzore. Tinguely, Merz, Bacon. Už len preto by sa oplatilo žiť v Humlebæku.
Na druhej strane kodanskej osi, v Roskilde, som nenašiel letný rockový festival ani Patti Smith, ale cintorín. Kamenné hroby, kamenné stromy, chládok, v ktorom si môže pútnik odpočinúť, ale aj chlad smrti. Tu som pochopil protestantského ducha kapitalizmu Maxa Webera. Trvácnosť, sporovlivosť, solídnosť, vlastníctvo ako záväzok a zodpovednosť, žiadne novozbohatlícke chvastúnstvo. Nespotrebúva a neopotrebúva sa ako náš rýchlokapitalizmus, z ktorého sa pri prvom probléme vykľuje antikapitalizmus ako najhorší variant intelektuálnej odkázanosti a hlboko zakorenenej nedôvery v to, že sa niečo môže podariť.
V Roskilde sa ešte stále hojdajú na vode štíhle člny dávnych Vikingov. Akoby Dánom stáročia pripomínali, že nemožné je len to, čo trvá hodinu, deň, mesiac, rok. Počas desaťročí a stáročí sa mení nemožné na možné. Ale kedy sme mali my Slováci čas, trpezlivosť a odhodlanie nemyslieť len na hodinu, deň, mesiac, rok?
Univerzitný kampus v Aarhuse. Rad rovnakých tehlových budov, nastavovaný po desaťročia na svahu mesta. Tu sa pristavuje a neodstavuje. Jednotlivých staviteľov a sponzorov vyznačujú len odlišné farby tehál. Takto sa vytvára nepretržitá súvislosť dánskeho vzdelávania, ale aj spolupatričnosť univerzity, mesta, regiónu, štátu. Koľko rokov trvalo podľa Karla Čapka kultivovanie anglického trávnika?
Dojmy a zase dojmy. Veselé blúdenie, na konci ktorého sa vždy čosi ukáže. Posledný raz som zablúdil na tejto ceste bez cieľa po návrate do Berlína. Zvuky flauty ma pritiahli do Novej synagógy na koncert newyorskej skupiny The Klezmatics. Vo vzduchu sa vznášal Izrael. Nebol som tam, videl ho Fedor, ale nie je to celkom to isté.
Fedor Gál, Peter Zajac: 2014 | Artforum 2015
Pôvodne publikované na portáli medzi knihami dňa 1. februára 2016.
