Júnovým summitom EÚ vstúpila do finále i dlhodobo prebiehajúca diskusia ohľadom európskeho rozpočtu na roky 2007-2013 a hádky o úrovni jeho stropu. Podľa návrhu, ktorý zverejnila Európska komisia (EK) vo februári 2004, by do rozpočtu únie mala smerovať suma rovnajúca sa 1,14 percenta súčtu hrubého národného dôchodku členských krajín EÚ (HND EÚ). V očakávaní takéhoto návrhu sa už v decembri 2003 nechala počuť šestica z tzv. čistých prispievateľov, teda Nemecko, Rakúsko, Veľká Británia, Francúzsko, Holandsko a Švédsko, že pripravovaný rozpočet treba zoštíhliť a výdavky únie v budúcom rozpočtovom období nesmú prekročiť 1 percento HND EÚ. Licitácie tohto typu neutíchli dodnes. Odmietnutý „kompromisný“ návrh luxemburského predsedníctva rátal s platbami členských krajín do rozpočtu EÚ na úrovni 1,06 percenta HND EÚ. Bitke o rozpočet však žalostne chýba podstata.
Viac než výška zdrojov pre európsky rozpočet je totiž dôležitejšia jeho štruktúra. Až dve tretiny všetkých výdavkov smerujú a naďalej majú smerovať do oblasti spoločnej poľnohospodárskej politiky a regionálnej politiky EÚ. Obe tieto politiky fungujú na báze prerozdeľovania neskutočného balíka verejných financií skrz eurofondy. Podľa pôvodného návrhu EK by takto malo v období 2007-2013 cez priame platby poľnohospodárom a spolufinancovanie projektov na podporu vidieckeho či regionálneho rozvoja v EÚ celkovo pretiecť spolu vyše 700 miliárd eur. Rozhodovanie o konkrétnych prípadoch pridelenia či nepridelenia dotácií prebieha v prostredí štátnych orgánov. László Gyurovszky, súčasný šéf rezortu výstavby a regionálneho rozvoja, ktorý eurofondy u nás koordinuje, ešte ako člen výboru parlamentu pre poľnohospodárstvo na tému prerozdeľovania fondov v roku 2002 vyhlásil: „Ak úradníci prideľujú peniaze daňových poplatníkov, vždy vzniká možnosť korupcie. Ak sa financie neposkytujú automaticky s tým, že sa viažu k nejakým merateľným hodnotám, prichádza k subjektívnemu rozhodovaniu a vzniká priestor na korupciu. Keď je zlý systém, kontrola môže len veľmi málo.“
Nech už bude výška eurorozpočtu akákoľvek, nič to nemení na tom, že jeho významná časť smeruje najmä na financovanie agrosektora a verejného sektora. Nič to nemení na tom, že systém je zlý a prehnitý. Nielen v prostredí konzultačných firiem, ktoré pre konečných žiadateľov pripravujú projekty spolufinancované z eurofondov, je recept, ako byť pri ich schvaľovaní úspešný, dostatočne známy. Keďže celý proces je zložitý a neprehľadný, uspejú žiadatelia, ktorí majú lepší a skorší prístup k zdroju informácií, ktorými disponujú štátni úradníci. To si vyžaduje mať „svojho“ človeka na ministerstve, ktoré vyhlasuje danú výzvu. Ten, zväčša nie nezištne, posunie von informácie o výzve skôr, než sa stane formálne verejnou. Následne sa za patričnú províziu podieľa i na vypracovaní projektu, hodnotenia a výberu ktorého sa neskôr sám zúčastňuje, a pomôže ho tak pretlačiť. Akokoľvek dobre formulovaný konflikt záujmov tu nehrá významnú rolu, podstata systému sa nemení…
Európa je silne ovplyvnená etatizmom, ktorý potláča princípy osobnej a ekonomickej slobody. Politiky EÚ vytvárajú tlak na rast verejných výdavkov, ako i nákladov podnikateľského sektora, čo sa následne odráža v nižšom hospodárskom raste, stagnácii úrovne zamestnanosti a celkovej životnej úrovne obyvateľstva. Tieto javy majú i svoj priestorový aspekt, a prejavujú sa vypuklejšie v regiónoch periférie, čo následne hasí únia ďalšími výdavkami verejných financií v podobe podpory z eurofondov, ktorá je navyše neefektívna, čím sa vytvára akýsi „začarovaný kruh“. Ďalšie negatíva spojené s týmito procesmi sú zhmotnené v súvisiacej korupcii a klientelizme, ktoré vždy pri prerozdeľovaní verejných zdrojov asistujú. Podstata je vždy tá istá. Európska (kontintentálna) debata o rozpočte ju však absolútne míňa.
Autor je analytik Konzervatívneho inštitútu
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 06/2005 a v denníku Hospodárske noviny.
