Mesto Bratislava chce byť samostatnou župou. Jej predstavitelia sa vyjadrujú v tomto duchu, čo má súvis i s pripravovaným novým zákonom o metropole Slovenska. V súčasnosti je táto otázka otváraná nielen čisto “principiálne” ale i “pragmaticky”. V platnosti je totiž fiškálna decentralizácia, na základe ktorej Bratislava prišla okrem iného i o výnos doterajšej cestnej dane. Od januára 2005 táto daň (už v podobe dane z motorových vozidiel) plynie do pokladnice samosprávneho kraja…
Idea Bratislavy ako župy nie je nová a bratislavskí radní ju nastoľujú už roky. Povýšenie hlavného mesta na úroveň kraja požadoval v roku 1996 prezident Michal Kováč, ktorý vtedy i s touto požiadavkou vrátil parlamentu zákon o územnom a správnom usporiadaní. Vtedajšia moc však zákon opätovne prijala a do platnosti vstúpilo členenie krajiny na osem krajov, nerešpektujúce hranice tradičných prirodzených regiónov.
Hoc pretrvávala všeobecná nespokojnosť s regionálnym členením Slovenska, ktoré sa za Mečiarovej vlády týkalo len štátnej správy, i územná samospráva na úrovni krajov bola nakoniec za prvej Dzurindovej vlády v júli 2001 uzákonená v hraniciach identických práve s “osmičkou” zdedenou z mečiarizmu. A to napriek tomu, že vládny návrh zákona o samosprávnych krajoch rátal s rozdelením Slovenska na báze tzv. župného variantu na 12 prirodzených regiónov. S takouto podobou členenia však nesúhlasili ľavicové vládne strany, ktoré sa v parlamente spolčili s opozíciou a uzákonili (v treťom čítaní spolu s SDKÚ) dodnes platný, nie však nerevidovateľný stav. Možno očakávať, že požiadavka Bratislavy oživí iniciatívy i v ďalších regiónoch. Najhorúcejšie sa okrem riešenia situácie hlavného mesta javí otázka scelenia Spiša, obyvateľom ktorého to onehdy sľúbil i premiér Dzurinda. Stačí to však?
Ak nahliadneme do programov, s ktorými dnešné vládne strany predstúpili pred parlamentnými voľbami v roku 2002 pred občanov, zisťujeme v oblasti požiadavky zmeniť územné členenie krajiny “programovú zhodu”. “SDKÚ bude presadzovať zmenu územnosprávneho usporiadania Slovenskej republiky na 12 prirodzených samosprávnych regiónov,” a “Cieľom Strany maďarskej koalície aj naďalej zostáva vytvorenie územnosprávnych jednotiek založených na prirodzených regiónoch.” Z programu ANO v oblasti reformy verejnej správy vyčítame nasledovné: “Presadzujeme prirodzenú regionalizáciu územia SR na VÚC aj za cenu zvýšenia ich počtu,” a podľa volebného programu KDH budú kresťanskí demokrati presadzovať “otvorenie diskusie o náprave územného členenia, pretože pri jeho schvaľovaní neboli rešpektované odôvodnené požiadavky najmä na severnom a východnom Slovensku (Spiš, Zemplín, Liptov, Orava). Nasledujúce volebné obdobie považujeme na dlhý čas za posledné, v ktorom je možné urobiť nápravu súčasného nedobrého stavu.” Napriek citovaným deklaráciám sa však v programovom vyhlásení vlády “programovej zhody” nenachádza o náprave členenia krajiny ignorujúceho regionálnu identitu ani zmienka.
Revízia “osmičky” sa dodnes nekonala. Chýba “politická vôľa”? Skôr vôľa po zmene ako taká. Aktuálny stav totiž v praxi rovnako koaličným, ako i opozičným stranám zrejme vyhovuje. V dnešnej realite totiž chýba potrebné stotožnenie sa obyvateľstva s neprirodzenými celkami. A keďže nie sú samosprávne regióny vytvorené na báze kritérií rešpektujúcich ich prirodzený vývoj a v súlade s dlhodobo vytváranou identitou ich obyvateľstva, nemožno očakávať vyššiu participáciu občanov. Nezáujem obyvateľov o veci verejné v regióne, s ktorým sa neidentifikovali, sa odráža tiež v nedostatočnej občianskej kontrole činnosti regionálnej samosprávy a jej volených zástupcov.
Mnohí po schválení “osmičky” namiesto “dvanástky” v júli 2001 spomínali “menšie zlo”. Uzákonenie regionálnej samosprávy i v danej podobe bolo vraj lepším riešením než žiadna reforma. Oveľa trefnejšie je však vtedajšie vyhlásenie skupiny poslancov OKS, ktorí uzákonenie ôsmich krajov označili za “podvod na občanoch”. Tento podvod je stále v platnosti. Na tom, že členenie Slovenska na báze prirodzených regiónov by bolo lepším riešením než dnešná umelá osmička, by sa zrejme aspoň deklaratívne zhodla väčšina politikov vládnej koalície a reálne väčšina odborníkov i väčšina občanov. Konštatovať, že “tak by to bolo lepšie”, je však nedostatočné.
Zmenu územného členenia Slovenska je potrebné urobiť a je ju potrebné urobiť práve teraz. Navyše je to nielen potrebné, ale aj možné. Hoci sa koncom roku majú konať voľby do regionálnych zastupiteľstiev, zmenu územného členenia je možné realizovať, a to v rámci normálneho postupu (nie skráteného legislatívneho konania). Ak kresťanskí demokrati v roku 2002 tvrdili, že toto volebné obdobie je na dlhý čas “posledné, v ktorom možno urobiť nápravu súčasného nedobrého stavu”, mali pravdu. Nasledujúcich pár týždňov bude zasa na dlhý čas posledným obdobím, keď s takouto zmenou možno začať.
Autor je analytik Konzervatívneho inštitútu
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 02/2005
