Nezamýšľané dôsledky mocenských hier na medzinárodnom poli majú na podobu sveta zrejme silnejší vplyv ako tie hry, ktoré k nim viedli. Nezamýšľané dôsledky zriedka vyhovujú tým, ktorí tie hry pôvodne hrali. Situácia na Kórejskom polostrove je neuveriteľne rozkošateným nezamýšľaným dôsledkom hry, ktorú hral vo východnej Ázii pred viac než polstoročím Stalin. Najnovšie priniesli príjemne vzrušené médiá správu, že Severná Kórea je ochotná vzdať sa nukleárneho zbrojného programu. Aj to má nezamýšľané dôsledky.
V januári 1950 predniesol vtedajší americký minister zahraničia Dean Acheson svoju (neskôr povestnú) reč o kríze v Číne a o zahraničnej politike Spojených štátov. Povedal v nej, že Čankajškova situácia v Číne sa nezhoršila vinou malej podpory Spojených štátov, ale výhradne pre vnútročínske dôvody a že Spojené štáty tomu nemohli nijako zabrániť. Opísal aj obrannú líniu Spojených štátov v západnom Pacifiku, ktorá sa vinula od Filipín cez súostrovie Rjúkju a Japonsko až po Aleuty. V tej reči tiež povedal, že už po celé generácie, dlho pred komunizmom, sa Rusi snažili podrobiť si ľudí v Ázii a Sovietsky zväz v tejto snahe pokračuje, a že Číňania sa právom hnevajú skôr na Rusov než na Američanov. A povedal aj, že sa Čína, ak sa do nej nebude Západ starať, nevyhnutne znepriatelí s Ruskom. Dean Acheson mal, prirodzene, dobrý odhad, ale nezamýšľaným dôsledkom jeho reči mohol byť aj istý posun v Stalinových úvahách o vzťahu Sovietskeho zväzu a Číny. Mao Ce-tung bol v tom čase práve v Moskve a rokoval o sovietsko-čínskej zmluve a Dean Acheson si pre svoju reč mohol sotva vybrať lepší okamih. Deň po Achesonovej reči, 13. januára 1950, odkráčal zo zasadačky Bezpečnostnej rady OSN Jakob A. Malik, sovietsky veľvyslanec pri OSN, keď predtým oznámil, že sa Sovietsky zväz nebude zúčastňovať rokovaní BR ani uznávať ich legalitu, kým odtiaľ neodíde zástupca čínskych nacionalistov (teda Čankajškovej vlády na Taiwane ). Išlo o nátlak a vydieranie v mene Maových záujmov, ale to je vo vzťahoch medzi veľmocami bežný modus operandi. Nezamýšľaným dôsledkom tohto hrdinského sovietskeho trucu bolo, že sa o päť mesiacov neskôr otvorila cesta k zjednoteniu OSN (bez trucujúceho Sovietskeho zväzu) proti útoku na Južnú Kóreu.
.vojna a jej nezamýšľané dôsledky
Severná Kórea bola sovietskym výtvorom a Stalin si uvedomil, že Mao je v Číne príliš silný na to, aby uhol jeho priamemu nátlaku tak, ako to urobili takmer všetci európski komunistickí lídri v krajinách, ktoré okupovala po vojne sovietska armáda. Obmedzená „proxy war“ (zástupná vojna) v Kórei by mohla byť prostriedkom, ako si pripútať Čínu. Kórejská vojna nakoniec naozaj oddialila vypuknutie sovietsko-čínskych sporov o viac ako desať rokov, ale Acheson sa v podstate nemýlil. Stalin chcel iba hrať hru o čínsku (vojenskú) závislosť od neho a nemal zrejme na mysli veľkú vojnu, aká nakoniec v Kórei vypukla. Na jar 1950 dal severokórejskému diktátorovi Kim Irsenovi súhlas iba na obmedzený výpad na juh za 38. rovnobežku, ale Kim Ir-sen mal väčšie ambície a malý výpad mal nakoniec podobu útoku celej severokórejskej armády. Stalin sa prerátal v Kimovi, ale aj v tom, ako budú reagovať Američania. Nepredvídal, že to budú interpretovať ako možný začiatok útoku na Japonsko a tým aj na svoje záujmy, a že do toho preto zatiahnu aj OSN. Truman sa rozhodol obísť Bezpečnostnú radu OSN, ktorá mala na meritórne rozhodnutia vo veciach vojny a mieru právomoc, a obrátil sa priamo na Valné zhromaždenie – vraj vzhľadom na jeho „morálnu autoritu“. Historik Paul Johnson píše, že to Truman urobil, hoci aj Postupimská dohoda ho oprávňovala vojensky zasiahnuť a na OSN sa nemusel obracať vôbec. Nezamýšľaným dôsledkom jeho kroku bolo to, že sa začala premena OSN na nedôveryhodné pole ideologických ťahaníc a nakoniec na fórum protizápadných, protiamerických a nedemokratických síl, ktoré sa v OSN postupne ocitli v číselnej prevahe. V kórejskej vojne padlo 34 000 Američanov, 250 000 Číňanov a milión Kórejčanov. Bola to zo strany Severnej Kórey, Sovietskeho zväzu i Číny nevyprovokovaná, ideologická, zbytočná a nemravná vojna, ktorá sa skončila presne tam, kde sa začala – na 38. rovnobežke. „Všetky jej dôsledky boli nezamýšľané,“ napísal o tom Paul Johnson. Nezamýšľané dôsledky si obyčajne niekto odskáče. Kórejskou (a Stalinovou) drzosťou riadne podráždený generál MacArthur porazil vojská „neporaziteľného vojvodcu so železnou vôľou, ktorý vždy víťazí“ (ako sa Kim sám nazval v severokórejských novinách), a útočil až k čínskej hranici na rieke Jalu. Nezamýšľaným dôsledkom tejto situácie bolo, že Číňania dostali zámienku hovoriť o kríze a tou krízou zdôvodniť obsadenie Tibetu. Potom Čína napadla MacArthurovo vojsko s obrovskou armádou, ktorá podľa ich propagandy pozostávala z „dobrovoľníkov“.
Truman mal nezamýšľaných dôsledkov dosť a najprv vykopol z funkcie generála MacArthura. Boje sa potom ustálili tam, kde sa začali – na 38. rovnobežke – a začali sa rokovania o prímerí. Truman v tej situácii dokonca dvakrát uvažoval aj o použití nukleárnych zbraní. Prezident Eisenhower, ktorý nastúpil do funkcie po ňom, Číne priamo pohrozil nukleárnym útokom. Čína sa vtedy rozhodla, že sa tiež musí stať nukleárnou mocnosťou, čo bol ďalší nezamýšľaný dôsledok Stalinovej hry. Mao sa nestal vojensky závislým od Sovietskeho zväzu, ale zosilnel a dokonca prinútil sovietskych vodcov, aby mu pomohli vybudovať vlastný čínsky nukleárny program. V prvej polovici šesťdesiatych rokov sa síce Čína a Sovietsky zväz definitívne rozkmotrili, ale Čína sa už vtedy chystala na vlastnú nukleárnu skúšku a nezadržateľne sa stávala nukleárnou mocnosťou. Po skončení druhej svetovej vojny západné krajiny pomerne radikálne začali redukovať svoje ozbrojené sily a obmedzovať zbrojnú výrobu, i keď Sovietsky zväz nič podobné nerobil. Nezamýšľaným dôsledkom kórejskej vojny bolo i to, že sa táto situácia zvrátila a Západ a predovšetkým Amerika začali opäť intenzívne zbrojiť a svet sa vinou Stalina definitívne rozdelil na dva tábory. Stalinovi to, pochopiteľne, nijako neprekážalo, v jeho mysli bol svet rozdelený už dávno predtým. Nezamýšľaným dôsledkom Stalinovej hry s Maom bolo aj upevnenie moci Kim Ir-sena v severnej časti polostrova a vznik režimu, ktorý sa postupne vyvinul na najodpornejšiu, voči svojim obyvateľom najnásilnejšiu a najizolovanejšiu diktatúru na svete.
.skeptik John Bolton
Ak by sa dalo na slovo veriť väčšine médií, tak nukleárna hrozba, ktorú ešte celkom nedávno predstavoval Kim Čong-il, sa zakrátko stane minulosťou. Severná Kórea je ochotná vzdať sa svojho nukleárneho zbrojného programu a všetko ostatné, teda cena za to, mechanizmus kontroly a podobne, sú už iba vedľajšie otázky na doriešenie pre tímy diplomatov. Výdych úľavy je globálne počuteľný a jeho nezamýšľaným dôsledkom je indukovaná slepota k slabým miestam tejto nečakanej novinky. Aj k tomu, že to nie je, koniec koncov, ani taká novinka, ako iba „cover verzia“ starej pesničky o možnosti priviesť severokórejský režim na chodníčky praktického rozumu, ktorá sa periodicky vracia. V roku 1985 podpísala Severná Kórea Zmluvu o nerozširovaní nukleárnych zbraní, ale už v roku 1987 začala robiť rôzne triky inšpektorom Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu pri kontrole nukleárnych zariadení. Na počiatku 90. rokov už mali americké spravodajské služby dostatok informácií o jej nukleárnom programe, ale Clintonova vláda to bagatelizovala. Podporila dohodu medzi Severom a Juhom na „deatomizovanie“ Kórejského polostrova, ktorú, prirodzene, dodržala iba Južná Kórea, stiahla vlastné nukleárne zbrane a zrušila spoločné vojenské cvičenia s Južnou Kóreou. V roku 1993 už bola Severná Kórea v otvorenom konflikte s ustanoveniami Zmluvy o nerozširovaní aj v tom, že jednoducho nepustila inšpektorov MAAE do svojich nukleárnych zariadení. Napriek tomu prišla nešťastná dohoda z roku 1994. Severná Kórea potom pokojne prijímala ropu a všetko možné, čo bolo súčasťou sľúbených darčekov za to, že sa bude správať slušne, a súčasne naďalej vyvíjala nukleárne zbrane aj rakety. Nakoniec dostávala Severná Kórea a jej obludný režim väčšiu americkú pomoc, než ktorákoľvek iná krajina vo východnej Ázii. Pritom podvádzala a ďalej vyvíjala nukleárny program i program stavby rakiet, ktoré sa stali aj zdrojom príjmov. A hoci nedávno ohlásený skúšobný výbuch nukleárnej nálože vzbudil dosť pochybností, o schopnosti severokórejského režimu nakoniec postaviť tú svoju vytúženú bombu asi netreba pochybovať. Je viac než pravdepodobné, že niekoľko plutóniových nukleárnych náloží už skutočne má.
Agentúry priniesli práve teraz správu, v ktorej sa hovorí, že „námestník ministerky zahraničia John Negroponte v utorok na základe spravodajských informácií vyjadril istotu, že severokórejský program na obohacovanie uránu skutočne existoval, ale nevie, či ešte stále prebieha“. Nuž, na podobné dilemy už Donald Rumsfeld reagoval kedysi poznámkou, že „neexistencia dôkazu neznamená dôkaz neexistencie“. Agentúry dodávajú: „Na základe februárových dohôd z Pekingu musí Pchjongjang zverejniť a znefunkčniť celý svoj jadrový program výmenou za diplomatické výhody a ekonomickú pomoc dosahujúcu približne milión ton palivového oleja. V priebehu 60 dní musí byť uzavretý a zapečatený reaktor v Jongbjone a elektráreň na spracovanie plutónia a inšpektorom OSN sa musí umožniť vstup výmenou za prvú dodanú ekonomickú pomoc. Podľa Negroponteho to predstavuje prvý test spoľahlivosti Severnej Kórey, ktorá nemá spoluprácou čo stratiť, ba práve naopak.“ K celej záležitosti sa ozval povolaný skeptik John Bolton, ktorý donedávna zastupoval Spojené štáty ako veľvyslanec v OSN. V článku, ktorý napísal pre The Wall Street Journal (5. marca 2007), píše, že mechanizmy verifikácie a kontroly sú v prípade Severnej Kórey kľúčové. Severokórejský režim klamal už príliš často a „čím väčšia je pravdepodobnosť, že Severná Kórea prijme záväzky, ktoré absolútne nemá v úmysle plniť, tým prenikavejší a hĺbkovejší musí byť mechanizmus overovania, na ktorom musíme trvať“. Vyžaduje to jednoducho historická skúsenosť. John Bolton vidí v optimistickej atmosfére, ktorú začali šíriť médiá po nečakanej správe o náhlom nadobudnutí rozumu na severokórejskej strane, háčik: „Agresívne podvádzanie umiestňuje Severnú Kóreu, možno ešte zarovno s Iránom, na vrchol rebríčka krajín, ktoré vyžadujú najtransparentnejšie, najprenikavejšie a najhĺbkovejšie systémy verifikácie. Lebo ak by Amerika súhlasila s čímkoľvek menej dôsledným, spravilo by to našu národnú bezpečnosť, i tú našich priateľov a spojencov, ako Japonsko, závislú od slova Severnej Kórey – a to nie je nikdy dobrá stávka. A predsa presne tento extenzívny overovací systém je tým, čo nemôže Severná Kórea prijať, pretože transparentnosť, ktorú musíme vyžadovať, by ohrozila samotnú základnú skalu domáceho útlaku, na ktorej spočíva severokórejský režim. Rozumejú tomu severokórejskí vyjednávači, i tí naši. Jediný spôsob, ako tento problém obísť, je tváriť sa, že neexistuje alebo že je taký malý, že sa dá „poriešiť“ rokovaniami… Ak budeme v tomto prístupe pokračovať, premení sa zlý obchod na nebezpečný obchod, či už ho urobíme priamo so Severnou Kóreou, alebo v šesťstranných rokovaniach.“ Bolton má pravdu a nechce ďalšie nezamýšľané dôsledky na polostrove, ktorý si ich užil už naozaj dosť.
.čo ak sa režim náhle zrúti?
Medzi nezamýšľané, ale vysoko pravdepodobné dôsledky komunistického hospodárenia patrí hospodársky i celkový kolaps. V októbri 2006 sa v mesačníku The Atlantic Monthly venoval Robert Kaplan scenáru, ktorý sa zrejme odohrá, keď sa zrúti severokórejský režim, alebo keď Severná Kórea zaútočí (aj to môže zo zúfalstva urobiť). Z pohľadu Američanov i Juhokórejčanov je to menej lákavý scenár, než by sa pri povrchnej analýze zdalo: „Stredné a vyššie dôstojnícke kádre Spojených štátov, ktoré sú rozmiestnené v Južnej Kórei a v Japonsku, vytvárajú plány na zrútenie sa Severnej Kórey (používajú ako metaforu slovo „meltdown“, čo znamená náhle roztopenie sa jadra jadrového reaktora, pozn. autora), ktoré si môže vyžiadať od sveta – čo v skutočnosti znamená v tomto prípade od americkej armády – v priebehu niekoľkých dní či dokonca hodín od okamihu, keď k nemu príde, najväčšiu stabilizačnú operáciu od konca 2. svetovej vojny. „Mohla by to byť matka všetkých záchranných humanitárnych operácií,“ povedal plukovník David Maxwell. V jeden deň je napoly vyhladovaná populácia 23 miliónov ľudí zodpovednosťou Kim Čong- -ila; nasledujúceho dňa bude zodpovednosť na americkej armáde, ktorá bude musieť spolupracovať (medzi inými) s Čínskou ľudovou oslobodzovacou armádou pri zvládaní krízy.“ Náhle pády neprichádzajú z ničoho nič. Robin Collins, bývalý vojak a dnes civilný odborník zamestnávaný americkými ozbrojenými silami v Južnej Kórei, načrtol obertovi Kaplanovi sedem pravdepodobných fáz kolapsu kórejského severu: Prvá fáza: vyčerpanie zdrojov (ide o zásoby potravín, materiálov, energie, všetkého). Druhá fáza: neschopnosť udržať infraštruktúru v celej krajine vinou vyčerpania zdrojov. Tretia fáza: vznik nezávislých panstiev neformálne ovládaných miestnymi aparátčikmi či bojovými náčelníkmi spolu s rozšírenou korupciou, pomocou ktorej sa ľudia snažia obísť zlyhávanie centrálnej vlády. Štvrtá fáza: pokusy režimu Kimovej rodiny potlačiť tieto panstvá, keď nadobudne pocit, že príliš zosilneli. Piata fáza: aktívny odpor proti centrálnej vláde. Šiesta fáza: zlomenie sa režimu. Siedma fáza: vytvorenie nového vedenia štátu.
Collins i Kaplan sa domnievajú, že Severná Kórea sa už dostala do štvrtej fázy v polovici 90. rokov, keď tam masovo zabíjal hlad, ale zachránila ju masívna podpora z Číny a z Južnej Kórey, ako aj veľká potravinová pomoc zo Spojených štátov. Každá veľká pomoc, i tá, ktorú sa teraz chystá Amerika, Južná Kórea iďalší dodať na sever výmenou za slušné správanie sa vo veci nukleárneho programu, vracia režim pred prvú fázu rozpadu a dáva mu nový život. Neznámym faktorom je armáda, ktorá je (aspoň jej špeciálne jednotky) jedinou ako-tak dobre živenou časťou obyvateľstva. Je ťažko indoktrinovaná a nijako nepripomína arabské jednotky, ktoré sa rozpŕchli pred americkými útokmi vo vojnách v oblasti Zálivu. To sú vojaci, ktorí sa postavia a budú tvrdo bojovať aj proti strašnej technologickej prevahe. Z druhej strany, ak sa zrúti režim zvnútra, môže to byť paradoxne práve severokórejská armáda, ktorá dokáže jediná čokoľvek zorganizovať v krajine, ktorá zlyhala – vrátane humanitárnej pomoci. I keď, na to by sa asi Američania ani Číňania neradi spoľahli, lebo armáda môže aj bojovať. „Režim v Pchjongjangu sa môže zrútiť bez toho, aby sa zrútili armádne jednotky a divízie, takže sa môže stať, že budeme musieť vykonávať zároveň humanitárnu záchrannú operáciu a bojové operácie. Ak je v OSN niekto, kto si myslí, že by to bola iba otázka, ako nakŕmiť ľudí, asi fajčí trávu,“ povedal lakonicky na túto tému plukovník Maxwell, náčelník štábu špeciálnych operácií USA v Južnej Kórei. Mimochodom, Číňanov nemožno z týchto úvah vynechať, lebo aj pre nich musí byť nočnou morou predstava miliónov zúfalých a hladných ľudí, ktorí utekajú za vidinou hrsti ryže cez rieku Jalu z Kórey do Číny.
.kto z toho nakoniec získa?
Paradoxne, perspektíva úplného zlyhania štátu v Severnej Kórei a následný kolaps je nočnou morou aj pre Južnú Kóreu, ktorej by nakoniec pripadla úloha protektora i živiteľa. Nezamýšľanou konzekvenciou mocenských hier, ktoré začal na Kórejskom polostrove pred viac než polstoročím Stalin, je i to, že dnes už vlastne predstava znovuzjednotenia celého polostrova bohatých a slobodných obyvateľov tej šťastnejšej Južnej Kórey desí, i keď to otvorenie nepovedia. Desí vlastne všetkých vrátane Rusov, ktorí sa dotýkajú Severnej Kórey iba cípom, i Japoncov, ktorí sa začali práve prebúdzať zo svojho pacifizmu. To ich prebúdzanie je zase nezamýšľaný dôsledok Kim Čong-ilových experimentov s nukleárnymi zbraňami a raketami. Dlhodobo môže profitovať z kórejského zjednotenia a z následného hospodárskeho rozmachu na severe najmä Čína, ktorá je už teraz pre Južnú Kóreu prioritným obchodným partnerom. Juhokórejské prístavy sú podľa Kaplana plné predovšetkým čínskych lodí. Američania majú v Južnej Kórei ešte stále, 56 rokov po tej nešťastnej vojne s toľkými nezamýšľanými dôsledkami, 32 000 vojakov. Kým vládne v severnej časti polostrova Kimova rodina, nemôžu odísť a nechať svojich spojencov na juhu napospas agresívnemu severu. Nemôžu, koniec koncov, opustiť ani Japonsko. Teraz sa Američania dokonca opäť chystajú zaplatiť Kimovmu režimu veľké prostriedky za to, že sľúbi nerobiť to, čo už toľkokrát sľúbil nerobiť a nedodržal. Ktovie, nakoniec bude, zdá sa, i tak profitovať trpezlivo vyčkávajúca Čína. Určite však nie Rusi, ktorí tú hru, ešte Stalinovými rukami, kedysi začali.
Autor je redaktor týždenníka .týždeň a spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 11/2007 dňa 12. marca 2007.
