Aktuálnym príkladom politického populizmu je návrh Sme rodina na podporu nájomného bývania z peňazí iných, ktorý je v parlamente. Pred hlasovaním poslancov o ňom je užitočné pripomenúť nezamýšľané dôsledky a riziká tohto prvku centrálneho plánovania a regulovania.
Zámerom návrhu je zabezpečiť cenovo dostupné nájomné bývanie pre široký okruh ľudí a riešiť nedostatok bytov a vysokú cenu nájmov prostredníctvom výstavby „štátom podporovaných“ nájomných bytov, dotovaného nájomného s regulovanou výškou a zárukami dlhodobého bývania. Politici a technokrati však nedokážu preľstiť zákony trhu. Zvyknú ich deformovať. Vysoké ceny bytov sú vo veľkej miere dôsledkom expanzívnej menovej politiky ECB udržiavajúcej umelo nízke úroky a nafukujúcej dopyt. A tiež vládnych intervencií, ktoré brzdia ponuku. Ide najmä o prekážky, ktoré zapríčiňujú dlhé stavebné povolenie.
Návrh nerieši podstatu problému a posilňuje rozsah a vplyv štátu, právomocí politikov, morálny hazard, závislosť časti ľudí od štátu na úkor ich zodpovednosti, finančnej záťaže ostatných, produktívnejších trhových aktivít, zmluvnej slobody, prosperity a kvôli regulácii nájomného na úkor kvality a množstva dostupného nájomného bývania.
Dlhodobé negatíva vyplynú z cenovej regulácie, keď výšku nájomného v štátom dotovaných bytoch určí vláda, a to až o 30 % nižšiu ako trhové nájomné. Tento rozdiel zaplatia zvýhodnenej a pritom neadresnej skupine iní z daní a z vyšších cien nájmov a bytov. Vládne stanovovanie maximálnej ceny spôsobí nedostatok nájomných bytov, pokles investícií prenajímateľov do ich renovácie, zníženie ich kvality a hodnoty, obmedzenie investorov financovať výstavbu, zvýšenie ceny nedotovaných bytov a nárast aktivít na čiernom trhu. Negatívne dôsledky regulácie nájomného potvrdzujú praktické skúsenosti, napríklad zo Švédska, San Francisca, New Yorku a Berlína.
Plán regulovaného nájomného so zabezpečením 10000 nájomných bytov s garanciou štátu za päť rokov na Slovenku otvára ďalšie finančné a iné riziká, napríklad široký a kritériami nekonkretizovaný okruh cieľovej skupiny a nejasný spôsob financovania a určovania výšky nájomného. Ďalším rizikom pre daňovníkov je, že za záväzky novovzniknutej agentúry, zloženej z orgánov štátnej správy a investorov, „ručí Slovenská republika“.
Výhody vybraným investorom a odčerpávanie kapitálu zo súkromného do štátom dotovaného sektora by brzdili ekonomický rast a rozvoj trhu s nájomnými bytmi. Aj podľa Rady pre rozpočtovú zodpovednosť môže dôjsť k významnému vytláčaniu výstavby nových bytov, ak bude dotované nájomné bývanie relatívne štedré, a to až na úrovni 50 až 100 %. Rada tiež varuje, že „zákon dáva vysokú mieru voľnosti agentúre a vláde, ktoré môžu upravovať parametre nájomného bývania bez obmedzenia. Môže to viesť k zneužitiu schémy na neprimerané politické ciele a k jej zásadnej zmene s dodatočnými dlhodobými negatívnymi dopadmi na trh s bývaním a verejné financie“.
Zámer Sme rodina ide proti ekonomickým zákonitostiam, historickým skúsenostiam, spôsobí dlhodobé negatíva, otvára veľké finančné riziká a prehlbuje podstatu problému. Namiesto posilnenia centrálneho štátu, vplyvu politikov a regulácie by riešeniu problémov prispela deregulácia, konkurencia a decentralizácia v podmienkach garantovaných a vymáhateľných vlastníckych práv, dohôd a panstva práva. Znamenalo by to napríklad odbúravať bariéry, ktoré súvisia s výstavbou bytov. Takýto prístup by na rozdiel od aktuálneho návrhu nebol populistickou hrou politikov s bývaním.
Autor je riaditeľ a ekonóm Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.
Článok bol pôvodne publikovaný v týždenníku .týždeň dňa 25. septembra 2021.
