Tohtoročné olympijské hry v Londýne patrili medzi to lepšie, čo novodobé olympijské hnutie vo svojej histórii ponúklo. Zaťaženie verejných financií bolo, podľa všetkých dostupných údajov, nižšie ako pred štyrmi rokmi v Pekingu. To je žiaduci trend. Prostredím hier bolo aj bez nich živé, dynamické mesto, v ktorom sa jednotlivec nestrácal a nemal pocit márnivej megalománie.
Organizačná a bezpečnostná stránka hier bola zvládnutá dobre. Hostiteľská krajina nevtieravým, ale o to sebavedomejším spôsobom prezentovala svoje hodnoty a kultúru. So far, so good. Najväčšou poškvrnou týchto hier bola (ne)činnosť Medzinárodného olympijského výboru (MOV), ktorý z neakceptovateľných dôvodov tvrdošijne odmietal návrhy, podľa ktorých sa mala uctiť pamiatka izraelských športovcov zmasakrovaných palestínskymi teroristami pred štyridsiatimi rokmi na hrách v Mníchove. Celkom v rozpore s ideálmi humanizmu, na ktoré sa predstavitelia MOV pri každej inej príležitosti tak radi odvolávajú. Celkom v rozpore s tou najelementárnejšou obyčajnou slušnosťou. Nepomohli ani apely a prosby londýnskeho starostu Borisa Johnsona či Hillary Clinton. Nuž, k tomuto len toľko: schopnosť sebareflexie je známkou charakteristickou pre zrelšie spoločenstvá ako je to dnešné olympijské, akokoľvek sa honosiace prívlastkom „medzinárodné“.
Medailový kolektivizmus a nacionalizmus
Olympijské ideály sa inšpirovali aj tým, že už v staroveku počas hier „utíchali zbrane“ a spory. Bojovalo sa len na štadiónoch a víťazi boli, azda právom, oslavovaní ako hrdinovia a vzory takých cností ako čestnosť, vytrvalosť a schopnosť obetovať sa pre úspech. Novodobé olympiády začínali v čase najväčšieho rozmachu národných štátov – na prelome 19. a 20. storočia. Antický zvyk oslavovať víťazov – jednotlivcov sa už vtedy zmenil na orgie kolektivizmu a nacionalizmu, ktorých najrukolapnejším výrazom je dodnes tvorba rebríčkov podľa počtu získaných medailí podľa štátov, ktoré často aj týmto populisticky argumentujú svoju „prevahu“ nad ostatnými. Pre objektívnosť treba azda dodať, že takéto rebríčky nie sú oficiálnym výtvorom MOV. V prípade londýnskej olympiády ich však zverejňovali nielen médiá, ale priamo i organizačný výbor hier, na ktorého stránke sa nachádzali a naďalej nachádzajú na prominentnom, neprehliadnuteľnom mieste.
Z hľadiska úspešného športovca a jeho životného príbehu však takéto rebríčky nielenže často nemajú žiadnu vypovedaciu hodnotu, ale dokonca nehovoria nič ani len o reálnych podmienkach pre vrcholový šport, o spôsobe vyhľadávania a zúročenia talentov, o rekreačnom športe v tej či onej krajinami ani nehovoriac. Často sa používa ako hlavné kritérium počet medailí, najmä tých zlatých. Pri takto nastavenom kritériu je však krajina, ktorá získala jedinú zlatú medailu a nič viac, hodnotená lepšie ako krajina, ktorá získala pol tucta strieborných a bronzových medailí. Určite nemožno tvrdiť, že šport v Grenade (jedna zlatá olympijská medaila) je na vyššej úrovni ako šport v Indii (dve strieborné a štyri bronzové, ale žiadna zlatá). Na druhej strane však možno – určite dosť subjektívne, ale nie celkom nelegitímne – namietať, že napríklad Uganda, ktorá má jedinú medailu od víťaza v najtradičnejšej disciplíne hier – mužskom maratóne – je úspešnejšia ako krajina, ktorá má dve bronzové medaily z takých disciplín, ktoré boli na program hier pridané len pred štyrmi či ôsmimi rokmi.
Preteky daňovníkov a nákupy športovcov
Rebríček, ktorý by objektívne vyjadril poradie podľa „etickej“ hodnoty medailového zisku tej-ktorej krajiny, nie je možné zostaviť. Najmä ak tento etický rozmer vnímame nielen ako viac či menej merateľné kvantum úsilia, ktoré športovec vynaložil na jej zisk, ale aj z hľadiska podielu verejných financií na jeho podpore a sponzoringu. Za každou olympijskou medailou stoja aj nespochybniteľné náklady jeho sponzorov a podporovateľov. Je deformovaním súťažného prostredia hier, ak sa jednotlivé štáty – z už spomínaných populistických dôvodov – pretekajú v sumách, ktoré zo zdrojov daňových poplatníkov dávajú na úspech toho či onoho športovca alebo celého športového odvetvia. Krajiny, ktoré dávajú z verejných zdrojov najviac peňazí do olympijského športu, spolu s ich športovými asociáciami doviedli tento systém ad absurdum „nakupovaním“ športovcov z tretieho sveta, ktorí sa stávajú ich občanmi a teda aj reprezentantmi – vidíme to najmä v atletike a kolektívnych športoch. Napriek faktu, že pre tých najtalentovanejších jednotlivcov obvykle takáto zmena občianstva prináša aj neporovnateľne lepšie podmienky na tréning a teda aj lepšie zúročenie ich úsilia.
Premýšľam nad tým, ako by asi vyzeral rebríček krajín podľa získaných medailí, keby žiaden štát nedotoval žiadnych svojich športovcov. Takýto rebríček by rozhodne mal lepšiu vypovedaciu hodnotu ako tie dnešné. Hovoril by oveľa viac napríklad o profesionalizácii výkonnostného športu a niečo by naznačoval aj o šírke masovej základne každého športu v jednotlivých krajinách. Je zjavné, že rozdiel medzi USA a zvyškom sveta by v takomto rebríčku bol ešte väčší ako je dnes. Rovnako tak je zjavné, že Čína by bez štátom pumpovaných peňazí do vrcholového športu nebola ani v prvej desiatke najúspešnejších krajín. O Kube a Severnej Kórei ani nehovoriac. Ani Veľká Británia by neskončila tretia, lebo by neexistoval politický imperatív v podobe získavania čo najväčšieho počtu medailí. Poradie krajín ako Nemecko alebo Japonsko by takýto rebríček asi veľmi nezmenil. Naopak, polepšili by si zrejme krajiny ako Kanada, Austrália, India alebo Argentína, kde zlozvyk dotovať vrcholový šport verejnými financiami je menej zakorenený.
Skúpy štát?
A čo Slovensko? Keď počúvame takmer unisono znejúce sťažnosti na skúpy štát, ktorý nedáva takmer nič svojim úspešným reprezentantom, mohli by sme si myslieť, že by si pohoršilo. Keď však vidíme, aké výsledky dosahujú športovci, do ktorých sa dáva najviac verejných zdrojov, musíme tento názor radikálne zmeniť. Mám silný pocit, že naše celkové poradie v takomto “nesubvencovanom” rebríčku by to nijako zásadne neovplyvnilo. Náš vrcholový šport možno za posledných dvadsať rokov ovplyvnilo klesajúce percento zdrojov, ktoré do neho prichádzali z verejných peňazí, ale celý systém financovania v mnohých športoch a zväzoch zostal prakticky nedotknutý. Súkromní sponzori sa do financovania športu nehrnú, aj keď je nesporné, že za výsledkami niektorých z našich olympionikov sú aj ich peniaze.
O zastaranosti rozhodovacích mechanizmov a nepružnosti prístupu v mnohých zväzoch svedčia aj niektoré relatívne nedávne korupčné kauzy a klientelizmus, ktorý je pri nakladaní s verejnými zdrojmi zjavný aj v tejto oblasti. Napokon, ako v každej oblasti, kde sa s verejnými zdrojmi nakladá. Zmena tohto stavu nie je len vecou štátu a zákonodarcov, ale závisí aj od zmeny prístupu, myslenia a videnia sveta funkcionárov jednotlivých zväzov. Taká zmena, ktorá by viedla k tomu, že pomenovanie „funkcionár“ nebude v nikom evokovať asociácie s privilegovanými klientelistami, ktorí v prvom rade hľadia na ekonomické záujmy svoje a svojich blízkych, a až potom – v tom lepšom prípade – na rozvoj športu a hľadanie talentov.
Autor je spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 07-08/2012.
