Presadenie zákona o preukazovaní pôvodu majetku vytvorilo zvláštnu spolupracujúcu dvojicu v osobách ministra spravodlivosti a dlhodobo najobľúbenejšieho opozičného politika. U oboch bola snaha o prijatie tohto zákona pochopiteľná. Hoci mali odlišné pohnútky. Predseda Smeru Robert Fico si zo spochybňovania privatizácie vytvoril významnú časť agendy svojej opozičnej politiky. Pre ministra spravodlivosti Daniela Lipšica bolo prijatie zákona ďalším zo spôsobov, akými sa snaží postihovať korupciu a kriminálne živly. Keď dvaja robia to isté, nie je to vždy to isté. V tomto prípade je však napriek rozdielnym motívom výsledok oboch snáh rovnaký.
Zákon o preukazovaní pôvodu majetku je neštandardný, nesystémový a má slúžiť len ako “liek” na určité hriechy minulosti, ktoré sa podľa zákona začali až od roku 1990. Už to postačuje na jeho zaradenie do kategórie populistických. Z jeho prijatia budú mať pravdepodobne najväčšiu radosť bývalí klienti nebankových subjektov. Pre nich je reč dôvodovej správy, že “slovenská verejnosť je dlhodobo traumatizovaná a demoralizovaná skutočnosťou, že príslušné štátne orgány nie sú spôsobilé účinne zakročiť proti osobám, ktoré preukázateľne žijú nad svoje pomery”, iste lahodnou hudbou. Inak povedané, tento zákon má byť poistkou: Ak zlyhajú štandardné postupy, čiže orgány činné v trestnom konaní a s nimi aj nový Trestný zákon či Trestný poriadok, ešte stále sa bude môcť použiť tento zákon.
Na znení a duchu zákona sú najzávažnejšie a zároveň najznepokojivejšie dve veci. Prvá, že nie štátny orgán, ale občan musí presviedčať o tom, že svoj majetok nadobudol legálnym spôsobom, a teda na jeho pleciach leží dôkazné bremeno. Druhá zarážajúca vec je tá, že ešte pred podaním návrhu na súd môže generálny prokurátor požiadať dotknutú osobu (tá, samozrejme, nemôže zdvorilo odmietnuť), aby “strpela úkony potrebné na zistenie informácií nevyhnutných na podanie návrhu na súd”. Teda rozhodnutie súdu už nie je potrebné na to, aby vám niekto preskúmaval, čo vlastníte.
O tom, že zákon naplní to, čo sa od neho očakáva, možno vážne pochybovať. Ľudia, ktorí si nelegálnym spôsobom získali majetok “nad svoje pomery”, asi nebudú mať veľký problém ho zlegalizovať alebo v športových taškách preniesť do švajčiarskych bánk. Kým vo vzťahu k politikom, žijúcim z daní občanov, je požiadavka maximálnej transparentnosti úplne namieste, vo vzťahu k občanom nemožno prezumpciu viny pri nadobúdaní majetku akceptovať.
A na kontrolu politikov netreba zákon o preukazovaní pôvodu majetku, stačilo by napĺňať zákon o ochrane verejného záujmu pri výkone verejných funkcií.
Autor je spolupracovník Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika
Článok bol publikovaný v denníku Pravda dňa 2. júla 2005.
