Ide viac o revolúciu proti morálnemu úpadku ako o odmietnutie veľkého štátu alebo vysokých výdavkov. Pochybujem, že to, čo sa stalo v USA 2. novembra, by sa mohlo stať v nejakej európskej krajine. Vlastne je to takmer bezprecedentné aj v USA.
Žiadny prezident v amerických dejinách sa tak nezdiskreditoval po dvoch rokoch ako Barack Obama. Keď strana prezidenta Clintona v roku 1994 stratila 54 kresiel, bolo to šokujúco vysoké číslo. Ale v roku 2010 demokrati stratili najmenej 60 kresiel v Snemovni reprezentantov a šesť v Senáte. Ak považujeme za spojencov niektorých konzervatívnych demokratov, republikáni sa v Senáte, aj napriek tomu, že ich je o málo menej ako demokratov, môžu stať reálnou väčšinou, aj keď nie tou dvojtretinovou potrebnou na prelomenie veta.
Počas svojich prvých dvoch rokov prezident presvedčil mnoho Američanov, že chce z USA urobiť čosi ako sociálny štát európskeho typu. Američania neznášajú túto predstavu a tak sa vzbúrili.
Najúžasnejší na týchto voľbách je vznik hnutia, ktoré takmer nemá viditeľného celonárodného lídra. Hnutia, ktoré vzniklo spontánne z odmietania zničenia krajiny našich otcov zakladateľov pevne stojacej na istých stálych, nadčasových princípoch týkajúcich sa dôstojnosti a zodpovednosti každej ženy a každého muža pred Bohom, slobody podnikania bez štátneho manažmentu (ale nie bez nevyhnutných regulácií), a rovnosti príležitostí každého občana stúpať tak vysoko, ako mu to jeho vlohy a práca umožnia.
Prezident Obama sa týmto princípom klania, ale nenosí ich v srdci. Verí hlavne štátu, silnému centralizovanému štátu. História dvoch rokov jeho úradovania je odpudzujúca – a veľa Američanov odmieta kráčať týmto smerom. Demokrati ovládli na dva roky všetko a ich vedenie a prílišný ľavičiarsky elán umožnili prezidentovi Obamovi prevziať štafetu a rozbehnúť sa bezhlavo za európskym modelom.
Vôbec by sa nemohol dostať tak ďaleko v tejto tak whigovskej krajine. „Whig“ je iný spôsob vyjadrenia pojmu „strana slobody“, strana osobnej zodpovednosti, strana podporujúca podnikateľské príležitosti a tvorivosť jednotlivca, strana odhodlaná rozhodne brániť slobodu. Whigovská strana, transformovaná do novej Republikánskej strany po roku 1856, sa stala stranou, ktorá zrušila otroctvo a je živá a dnes sa jej darí v hnutí Tea Party, ktoré je stranou jednotlivca. Nie atomizovaného, osamoteného, ale občana slobodne spolupracujúceho s inými.
Rozmýšľal som, ako môže Boh aj naďalej žehnať Amerike. Krajine, ktorá bola tak dlho obľúbencom Prozreteľnosti. Kultúra masmédií v Amerike, filmy, pompézne časopisy a verejný jazyk (dokonca aj v kostoloch) sú čoraz dekadentnejšie a čoraz menej podliehajú osobnej morálnej zodpovednosti, sú čoraz relativistickejšie a menej pod kontrolou zdravého úsudku. Táto „superkultúra“ médií visí nad národom ako morálny smog. Pod ňou sú, vďaka Bohu, ešte stále desiatky miliónov ľudí ochotných jej vzdorovať.
To je nádej dnešnej Ameriky. Stojí na ľuďoch, ktorí ešte nie sú paralyzovaní morálnym úpadkom našich elít. Voľby 2010 boli viac morálnou a kultúrnou revolúciou než politickou. Uvidíme, ako dlho to môže vydržať a silnieť alebo či to podľahne sebadeštrukcii tak, ako sa to stalo už veľa hnutiam. Pane, ak už viac nemôžeš žehnať celému národu, prosím Ťa, požehnaj hnutiu Tea Party.
Autor je americký filozof, teológ a politológ.
Prevzaté z National Review Online.
Preložil Svetozár Gavora, spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 11/2010.
