Slová, ktoré medzinárodná diplomacia adresuje Izraelu a opatrne pomenovanej druhej strane konfliktu, sú prázdne. A idú z úst, ktoré mlčali, keď mali naliehavo rozprávať. Mlčali o Iráne, jeho zločinoch, dokonca boli ochotné diskutovať o tom, či vlastne nie je demokraciou svojho druhu… Mlčali o Hizballáhu, ktorý je filiálkou iránskeho režimu a ani nepípli k jeho účasti v libanonských voľbách. Mlčali o Sýrii, ktorá nikdy nedovolila Libanonu normálnu politickú existenciu. Mlčaním prešli aj neplnenie rezolúcie BR OSN 1559, ktorá vyžadovala odzbrojenie Hizballáhu. Za komentár im nestáli ani stovky rakiet, ktoré Hamas odpálil na izraelské osady a mestá. A pokojne by prešli mlčaním aj rakety Hizballáhu a únos izraelských vojakov, keby nebol Izrael odpovedal silou.
Ale neprevinili sa iba mlčaním. V marci minulého roku odmietol Európsky parlament zaradiť Hizballáh do zoznamu teroristických organizácií – vraj v obave, aby nedestabilizoval libanonskú vládu. Teraz Irán zaútočil rukami Hizballáhu, za asistencie sýrskeho režimu, a tým vtiahol do vojny aj bezmocný zvyšok Libanonu… Aj táto vojna, ako každá iná, dopadá najťažšie na civilné obyvateľstvo, ale na to dopadali aj rakety Hizballáhu a Hamasu. Ale tí, ktorí dlho a pokrytecky mlčali, začali zrazu rozprávať. Neadresujú však svoje slová zločincom v pozadí, Iránu či Sýrii, ale Izraelu, ktorý musí bojovať, a Hizballáhu, ktorý sa s nikým, okrem svojich chlebodarcov v Teheráne, nemieni baviť.
Kofi Annan vraví: „Nepriateľské akcie sa musia skončiť“ a karhá Izrael za neprimeranú reakciu, nepovie však, aká reakcia by bola primeraná. Izrael je pripravený bojovať, kým nezničí hrozbu Hizballáhu. Hizballáh je pripravený bojovať, kým nebude Izrael vymazaný z mapy. A slová dopadajú do prázdna. Svet médií si navykol veriť, že medzinárodná diplomacia je všemocná, takže dokáže uhasiť aj najhorúcejšie vojnové konflikty. Verí tej škodlivej ilúzii zanovito, hoci ju história stále znovu popiera. Diplomacia je umenie možného. Ak je privolaná k stolu predčasne, má tendenciu zametať skutočné príčiny konfliktov pod koberec a ponúkať vetché dočasné konštrukcie. Diplomacia dokáže ponúknuť pevnejšie riešenia iba vtedy, keď za ňou stojí odhodlaná sila rádovo väčšia, než je sila ktorejkoľvek z bojujúcich strán. Sila, pred ktorou sa musia strany konfliktu skloniť. Inak sa priestor pre diplomaciu otvorí až v okamihu, keď má násilný konflikt jasných víťazov a porazených, alebo keď nastane pat. V konflikte Izraela s jeho smrteľnými nepriateľmi Iránom, Hizballáhom a Hamasom však nie je v tejto chvíli splnená ani jedna z uvedených podmienok. Zdá sa, že medzinárodná diplomacia urobí opäť to najľahšie: sústredí sa na humanitárnu krízu a bude tlačiť na Izrael. Je to ľahšie, ako vstúpiť do konfrontácie so zločincami. Presne to by však mala „medzinárodná komunita“ urobiť. Táto vojna môže hrozivo narásť, dokonca sa môže vyliať aj za hranice celej oblasti. Lenže ak sa tak stane, nebude to vina Izraela, ale vina krátkozrakosti a zbabelosti lídrov demokratického sveta.
Autor je redaktor týždenníka .týždeň a spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 30/2006 dňa 24. júla 2006.
