Tak nám vraj konečne zrušili to zbytočné ministerstvo. Zbehlo sa to expresne za desať dní ako vedľajší produkt kapitulácie premiéra Roberta Fica zoči-voči požiadavkám nákladných autodopravcov blokujúcich dopravu protestmi proti zbabranému štartu mýta. Ale čo vlastne zrušili?
Deň prvý (11.1.): predseda vlády nakoniec ustúpil kamionistom a pod nátlakom tak nechtiac čiastočne splnil i jeden zo svojich predvolebných sľubov, keď oznámil zníženie spotrebnej dane na naftu. Ústupok však podmienil znížením počtu ministerstiev o dve, aby vraj štát niečo ušetril a kompenzoval sa tak výpadok očakávaných nižších výnosov z dane na naftu. Deň piaty (15.1.): vláda rokovala o premiérovom alternatívnom návrhu zrušiť a zlučovať ministerstvá, na konkrétnej reorganizácii sa však členovia vlády nedohodli a rokovanie prerušili. Deň deviaty (19.1.): vláda rozhodla, že počet ministerstiev by mal od júla 2010, teda po voľbách, klesnúť o dve. A zároveň požiadala parlament, aby o vládnom návrhu rozhodol v skrátenom legislatívnom konaní. Deň desiaty (20.1.): parlament nelenil a poslušne, ako sme si už v našej vládnej neparlamentnej demokracii zvykli, okamžite splnil premiérovu vôľu a vládny návrh zákona schválil hlasmi koaličných poslancov.
Krátky proces
Za desať dní tak bez šance na akúkoľvek verejnú diskusiu, klasické pripomienkové konanie na úrovni členov vlády či nebodaj prípravu na oponovanie poslancami v parlamente boli k zániku odsúdené ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja (MVRR SR) a ministerstvo životného prostredia (MŽP SR). Je to len zhoda okolností alebo zámer, ako sa zbaviť práve tých ministerstiev, ktoré sa stali v uplynulom období priam vlajkovými loďami korupcie a klientelizmu za súčasnej vlády?
Otázkou, na ktorú by mohol dať odpoveď ústavný súd, keby sa ho niekto odhodlal spýtať, je, či to rekordne rýchle schvaľovanie zákona nebolo i protiústavné. Skrátené konanie je totiž v parlamente podľa zákona o rokovacom poriadku prípustné len „za mimoriadnych okolností, keď môže dôjsť k ohrozeniu základných ľudských práv a slobôd alebo bezpečnosti alebo ak hrozia štátu značné hospodárske škody“. Ako môže platiť zákon, ktorý bol prijatý tak, že sa pritom porušil iný zákon? Tieto zákonné podmienky totiž zjavne splnené neboli. Iba žeby sa očakávalo, že ak urýchlene nezrušíme tie dve ministerstvá, hrozia nám (a štátu) z ich strany nejaké ďalšie škody a zlodejiny podobné nástenkovému tendru či škandálnemu predaju emisií. Kým ohlasované zrušenie MŽP SR spustilo v časti aktívnej občianskej spoločnosti vášnivú diskusiu, a objavila sa dokonca i petícia za jeho zachovanie, za MVRR SR, týmto Ľuptákovým dieťaťom splodeným v roku 1995 s Mečiarom a Slotom, nevyronil verejne slzu hádam nik. Ono je to zrejme i preto, že nič z jeho agendy zrušené v podstate nebolo. Pozrime sa na to bližšie.
Len presun, nie zrušenie
Pôsobnosť MVRR SR v oblasti stavebnej výroby a stavebných výrobkov, v oblasti tvorby a uskutočňovania bytovej politiky a v oblasti poskytovania štátnej prémie k stavebnému sporeniu prechádza na ministerstvo hospodárstva a výstavby. Príležitosť prenechať „bytovú politiku“ čisto ľuďom samotným, a tiež prestať dotovať z našich daní podnikanie súkromných stavebných sporiteľní a zvýhodňovať ich tak na trhu s produktmi sporenia ostala nevyužitá. Nehovoriac o tom, že ak sú v štáte vytvorené pravidlá pre fungovanie trhu a takmer celé hospodárstvo je v rukách súkromného sektora, tak ministerstvo hospodárstva samo o sebe nie je vôbec potrebné.
Pôsobnosť MVRR SR v oblasti verejných prác, v oblasti stavebného poriadku a územného plánovania (okrem ekologických aspektov) prechádza na ministerstvo vnútra. Táto kompetencia sa na MVRR SR dlho neohriala, keďže ju tam delimitovala vláda z MŽP SR v roku 2003, a už sa sťahuje opäť. Prečo je vôbec nevyhnutné v územnom plánovaní a stavebnom poriadku v slobodnej spoločnosti v decentralizovanom štáte čosi riešiť z centra na ministerstve, nevedno. Úplne by predsa stačil dobrý stavebný zákon.
Pôsobnosť MVRR SR v oblasti regionálneho rozvoja prechádza na ministerstvo pôdohospodárstva, životného prostredia a regionálneho rozvoja. Prifariť tomuto superministerstvu ešte i regionálny rozvoj, to chcelo veru dávku fantázie. Z akého dôvodu by rozvoj regiónov mala ústredne riadiť a plánovať vláda, nie je známe. Vieme len, že ak by mala vláda na pamäti naozaj úspory verejných výdavkov, mohla túto príležitosť využiť a zrušiť zákon o podpore regionálneho rozvoja, na základe ktorého sa zbytočne rok čo rok dotuje sieť regionálnych rozvojových agentúr a euroregiónov. Zbytočnú záťaž pre samosprávy znamená i oným zákonom stanovená povinnosť plánovať svoj rozvoj v sedemročných programoch hospodárskeho a sociálneho rozvoja (PHSR). A zbytočná je i národná stratégia regionálneho rozvoja, ktorú si MVRR SR obstaralo a v jej návrhu nám už stihlo pohroziť, že budúci rok by sa mohol zriadiť fond na podporu regionálneho rozvoja. Vznikol by tak ďalší priestor pre korupciu, zlodejiny a mrhanie našimi daňami. Za povšimnutie stojí však i fakt, že zlúčenému superministerstvu padnú zrejme do vienka až štyri z jedenástich operačných programov prerozdeľujúcich v rámci referenčného rámca eurofondy v aktuálnom období, a zrejme bude zodpovedať i za niektoré cezhraničné programy a iniciatívy. Nehovoriac o tom, že v pôsobnosti rezortu pôdohospodárstva sú i ďalšie dotačné programy z fondov EÚ, medzi nimi program rozvoja vidieka, podpora rybného hospodárstva, pôdohospodárstva ako i priame platby pre poľnohospodárov. Črtá sa teda megahniezdo, do ktorého bude po voľbách chcieť zaletieť a zasadnúť naň zrejme celý kŕdeľ „vtákov“ rôzneho politického sfarbenia.
Po rokoch ohovárania MVRR SR z neschopnosti čerpať eurofondy sa konečne dočkali i na úrade vlády, kam sa vracia pôsobnosť v oblasti koordinácie eurofondov, ktorá tu kedysi ešte v predvstupovom období pôvodne mala svoj hlavný stan. Konečne by mohol byť pokoj, ak by zodpovednosť za koordináciu eurofondov na seba prevzal priamo sám premiér, hoci to sa asi nestane.
Úspory nečakajme
Presuny pôsobnosti medzi ministerstvami budú mať vraj „kladný dopad na verejné financie“ a „dôjde k významnej úspore verejných financií“. Tak sa to aspoň píše v dôvodovej správe k rýchlo kvasenému zákonu, ktorý navrhol predseda vlády, no neverí tomu ani jeho vlastný minister financií. Agenda ministerstiev sa totiž vôbec nezrušila, len sa v rámci vlády presunula zodpovednosť na plecia iného ministra. V tomto roku môžeme na rozdiel od vlády, podľa ktorej prijatie jej návrhu zákona „bude mať pozitívny dopad na štátny rozpočet v podobe zníženia jeho výdavkov z dôvodu racionalizácie a zoštíhlenia organizácie ústrednej štátnej správy,“ očakávať v súvislosti s „rušením“ ministerstiev (čiže „premaľovaním“ ich názvov, sťahovaním a možno i prepúšťaním niektorých ich zamestnancov s odstupným) skôr rast verejných výdavkov. A nemenej otázne sú i úspory štátu v budúcich rokoch, keďže to, čoho sme svedkami, nie je rušenie ministerstiev. Došlo len k zrušeniu dvoch ministerských kresiel.
Autor je analytik KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 02/2010.
