Dôvera finančných trhov k európskym vládam ako dlžníkom klesá, úroky ich dlhopisov rastú a dlhová špirála v eurozóne sa roztáča. V stave akútneho finančného ohrozenia sú nielen dlhom zamorení grécki a talianski, ale i ďalší rozpočtoví hriešnici. Reálne ohrození sú však všetci pasažieri európskeho menového Titanicu, Slovensko nevynímajúc.
Čo možno očakávať od slovenského parlamentu pri schvaľovaní rozpočtu? Vyšlú poslanci finančným trhom a daňovníkom signál, že si sú vedomí potreby mantinelov pre bujnejúcu rozpočtovú nezodpovednosť vlády alebo zachovajú predvolebnú rozpočtovú spokojnosť a budú sa tváriť, že nás sa dlhová kríza netýka? Dohoda lídrov strán predčasne skončenej vládnej koalície o budúcoročnom rozpočte napovedá skôr to druhé. Nenechali sa vyrušiť dlhovou nákazou v eurozóne, ani nedávnym nezáujmom investorov o štátne dlhopisy. A dohodli sa, že na daňovníkov presunú ešte väčšiu dlhovú záťaž ako bol oficiálny záväzok vlády.
Väčšia sekera ako výsledok rezignácie
Ak parlament onú dohodu odobrí, verejná správa bude môcť minúť o 3,4 mld. eur viac, než získa príjmy, teda o takmer 600 mil. eur viac, než bolo v pláne. Dôvodom sú najmä nižšie daňové príjmy po čiastočne zreálnenej prognóze HDP a rezignácia vlády na výdavkové úspory.
Väčšiu rozpočtovú sekeru bez šetrenia nazvala Iveta Radičová úspechom a snažila sa ju zdôvodniť aj tým, že „ďalšie škrty a obmedzenia by sa už vážne prejavovali v každodennom živote občanov Slovenska a ochromili by v mnohom rôzne odvetvia priemyslu, výroby, služieb.“ Naopak, menej úsporný rozpočet s väčším deficitom rýchlejšie zvýši verejný dlh a náklady na jeho obsluhu, viac finančne zaťaží a obmedzí domácnosti a firmy, výraznejšie odčerpá ich disponibilné zdroje, vytlačí súkromné investície a obmedzí prosperitu ľudí a výkonnosť ekonomiky.
Vyšší deficit by vyslal nepriaznivý signál trhom a znížil by ich dôveru voči Slovensku ako dlžníkovi. Mohlo by to viesť k zníženiu ratingu, zvýšeniu rizikových prirážok slovenských štátnych dlhopisov alebo nezáujmu investorov o ne, obdobne ako v prípade rozpočtového provizória, počas ktorého by však boli zmrazené výdavky na tohoročnej úrovni.
Vláda tak po roku znižovania deficitu verejných financií a pribrzdenia rastu verejného dlhu v roku 2011 rezignovala aj na pomalé smerovanie k vyrovnanému rozpočtu. Prehĺbila každoročné plánovanie značne deficitného hospodárenia s peniazmi daňovníkov. Deficit verejných financií môže dosiahnuť v roku 2012 približne rovnakú výšku ako v tomto roku. Prinesie to výrazný nárast verejného dlhu a prirátať treba i záruky z účasti na eurovale.
Nafúknuté príjmy a deformované výdavky
Rozpočet sa opäť spolieha na vyššie príjmy, nie výdavkové úspory. Ministerstvo financií SR (MF SR) už dvakrát znižovalo odhad rastu HDP ako východiska pre budúcoročné daňové príjmy. Všetky prognózy boli vypracované, keď ešte neboli známe všetky informácie o negatívnom vývoji v eurozóne. Reálnejší je nižší ekonomický rast, prípadne ekonomický pokles. Ak by k nemu došlo, tak by to znamenalo ďalší prepad daňových príjmov a problém pre novú vládu udržať deficit.
Problémom rozpočtu je tiež plánované zvyšovanie celkových výdavkov a prehlbovanie ich deformovanej štruktúry bez razantnejších úspor a štrukturálnych zmien. MF SR naplánovalo nárast celkových výdavkov (aj bez prostriedkov z EÚ) v každý z nasledujúcich troch rokov. Zvyšovať sa majú aj základné výdavky na chod štátu. Po extrémnej výdavkovej expanzii predchádzajúcej vlády je ďalšie zvyšovanie výdavkov na financovanie tých istých služieb nezdôvodniteľné.
V roku 2012 má ostať na takmer nezmenenej úrovni rozsiahly aparát zamestnancov verejnej správy a zvýšiť sa má objem miezd zamestnancov rozpočtových organizácií (o 1%). Investičné stimuly, dotácia stratovým železniciam, či neadresnosť v sociálnych dávkach a ponechanie jednorazových nesystémových sociálnych dávok sú ďalšími príkladmi plytvania.
Dôležitou brzdou budúcich vlád by mal byť ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti. Škoda, že ten je predložený v ustráchanej podobe: bez kritéria vyrovnaného alebo prebytkového hospodárenia a bez dlhového kritéria, ktoré by aspoň zabraňovalo rastu objemu verejného dlhu.
Kým pohár pretečie
Najjasnejším signálom rozpočtovej zodpovednosti by bolo, ak by parlament schválil rozpočet s razantnými úspornými opatreniami a nižším deficitom než plánovala vláda a prijal striktnejší ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti s kritériom vyrovnaného alebo prebytkového rozpočtu (bez zvýšenia daní). Očakávať to však od politikov pred voľbami by bolo ilúziou.
Aj ak znížime svoje očakávania, mali by sme požadovať minimálne aspoň to, aby poslanci prijali rozpočet s deficitom verejných financií podľa vládneho záväzku na úrovni 3,8% HDP, avšak bez ďalšieho zvyšovania daní a odvodov. Stačí na to prijať výdavkové úspory vo výške približne 570 mil. eur (0,8% HDP), napríklad zmraziť alebo zredukovať objem miezd štátnych zamestnancov, nákupov tovarov a služieb v štátnej správe, neposkytovať investičné stimuly a sociálne dávky stredne a vyššie príjmovým.
Aspoň takéto rozčerenie prehlbujúcich sa deficitných rozpočtových vôd je žiaduce, aby sme sa slovami textu piesne skupiny Slobodná Európa nemuseli báť, „čo sa stane, keď skončí tento relatívny pokoj, … čo bude, keď pohár pretečie.“ Týka sa to aj nás. Rozpočtová (s)pokojnosť nie je namieste.
Autor je riaditeľ KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 11/2011.
