Keď zasadá vláda, parlament, európske inštitúcie, či iný centrálny regulátor, peňaženky a slobody ľudí sú v ohrození. Ani na Slovensku to po predčasnom konci vlády Ivety Radičovej nie je inak. Najskôr poslanci z SDKÚ-DS, KDH a MOST-HÍD so Smerom v predklone pred Európskou úniou schválili navýšenie eurovalu a už aj spolu so SaS a SNS pokračujú v ťažení na peňaženky ľudí priamo vyššími a novými daňami.
Nielen euroval ako nástroj verejnej finančnej pyramídovej hry prehlbujúci morálny hazard a dlhové problémy v eurozóne prinesie občanom väčšiu finančnú záťaž v podobe budúcej inflácie alebo vyšších daní. Dane zvyšuje aj odchádzajúca vláda. Živnostníkom so strednými a vyššími príjmami nakoniec nezvýši záťaž, fajčiarom a klientom bánk ale áno. Schválenie osobitného odvodu bánk – teda tzv. „bankovej dane“ – v slovenskom parlamente zapadá do emóciami nabitej protibankárskej atmosféry a tiež do zámerov v EÚ. Európska komisia už pripravila návrhy na zdanenie finančných inštitúcií, na stole je napríklad európska daň z finančných transakcií. Na „bankovú daň“ však neexistuje na úrovni EÚ nijaký záväzok. Známe je iba odporúčanie Európskej rady a Európskou komisiou pripravovaný tzv. systém krízového riadenia. Väčšina členských krajín sa so zavedením „bankovej dane“ zatiaľ neponáhľala.
Banková daň a jej negatívne dôsledky
Urýchlené predloženie „bankovej dane“ do parlamentu vyvoláva podozrenie, že skutočným cieľom nie je „krytie nákladov spojených s riešením finančných kríz v bankovom sektore,“ ale krytie deficitu verejných financií v budúcom roku. Ministerstvo financií SR už uvažovalo o príjme z „bankovej dane“ v návrhu východísk rozpočtu verejnej správy. Vláda navyše na poslednú chvíľu zdvojnásobila jej sadzbu a tým aj príjem z nej. Zákon síce vymedzuje uloženie výnosov dane na samostatnom účte v štátnych finančných aktívach s účelovým použitím, neurčuje však, komu a za akých podmienok môžu byť prostriedky poskytnuté.
Negatívom „bankovej dane“ je, že podporuje spoliehanie sa nezodpovedných bánk na to, že im ich straty ostatní vykryjú. Kľúčovým negatívnym dôsledkom je zvýšenie finančného zaťaženia, ktoré ponesú klienti bánk, najmä vo forme vyšších cien bankových produktov a služieb. Menej viditeľné zdanenie klientov bánk bude kryť straty aj iných bánk, tým bude prehlbovať morálny hazard štátnej garancie vkladov a eurovalu – i keď v jeho prípade aj s prípadnými transfermi mimo Slovensko.
Nepriaznivé dosahy zvýrazňuje vysoká sadzba odvodu (0,4 percenta z očistených pasív bánk), ktorá je najvyššia v eurozóne a po Maďarsku druhá najvyššia v EÚ. A ak by bol býval prešiel návrh Smeru, tak by sme preskočili aj Maďarsko. Aj prijatá sadzba však významne zvýši náklady bánk a obmedzí ich zisky, resp. niektorým prehĺbi stratu. Nezamýšľaným dôsledkom následne budú nižšie výnosy dane z príjmov bánk a podľa Slovenskej bankovej asociácie (SBA) zníženie ponuky úverov a rast úrokov z úverov. To môže pribrzdiť podnikanie, investovanie a budúci ekonomický rast. SBA zároveň upozorňuje na možný „odlev podnikových vkladov do krajín s nižšou sadzbou alebo do krajín, ktoré nie sú zaťažené bankovým odvodom.“ Daň preto poškodí slovenský bankový sektor a celú ekonomiku a zníži ich atraktivitu oproti iným.
Jednotná európska daň?
Ešte väčším nebezpečenstvom a vlastným gólom do siete konkurencieschopnosti subjektov v EÚ by bolo schválenie európskej dane z finančných transakcií – jednotnej dane z nákupu a predaja akcií, dlhopisov, derivátov a iných finančných nástrojov. Je kombináciou Tobinovej dane a tzv. „dane Robina Hooda“. James Tobin rozpracoval Keynesovu myšlienku do podoby celosvetovej dane na menové transakcie so špekulatívnou povahou na stabilizovanie finančných trhov. Dnes je medzi neokeynesiánskymi ekonómami, viacerými vplyvnými politikmi a aktívnou etatisticky naladenou verejnosťou „zachraňujúcou svet“ populárna i „daň Robina Hooda“. Predstavuje zdanenie všetkých finančných transakcií a je určená na financovanie pomoci chudobnejším, či na „riešenie“ klimatických zmien.
Ak všetky členské krajiny dajú súhlas, resp. ich únia „presvedčí“, tak európska daň z finančných transakcií nadobudne od roku 2014 platnosť. Podľa aktuálnej podoby budú môcť výnosy z nej ísť do rozpočtu EÚ, ale aj na financovanie národných rozpočtov. Jasne proti je Veľká Británia, keďže Londýn je najväčším finančným centrom v EÚ. Jej zavedenie by spôsobilo významný odchod kapitálu do iných finančných centier vo svete.
Európska daň z finančných transakcií by zvýšila cenu kapitálu, znížila mieru investícií a ekonomického rastu a znamenala odlev časti kapitálu mimo úniu. Prinieslo by to ozbíjanie v štýle Juraja Jánošíka či Robina Hooda, na ktoré by ale v EÚ doplatili všetci, aj tí chudobnejší. EÚ ale presadzuje celosvetovú daň. Tá by síce nemotivovala k odlevu európskeho kapitálu mimo úniu, zvýšila by však náklady a pribrzdila aktivitu všade. Podporila by sa tiež koncentrácia moci na globálnej úrovni. Reálnejšie je, že bude zavedená „iba“ v EÚ, čím sa posilní fiškálna a politická centralizácia v únii a posun k euroštátu.
Chabé zdôvodnenia
Na „bankovú daň“ nie je nijaký dôvod. Platí to pre Slovensko o to viac, keďže najväčšie banky prešli počas prvej Dzurindovej vlády nákladnou reštrukturalizáciou z peňazí daňovníkov a ani jedna banka nemusela byť v čase prebiehajúcej krízy sanovaná. Zdôvodnenie nemajú ani iné dane finančných inštitúcií, navyše harmonizované na nadnárodnej úrovni. Brzdili by investície a v prípade harmonizovania na úrovni EÚ by vyháňali finančný kapitál mimo ňu.
Namiesto dodatočného zdanenia bánk by sa pozornosť mala upriamiť na odbúravanie reálnych privilégií bánk. Mám na mysli ich možnosť používať peniaze vkladateľov na poskytovanie úverov bez toho, aby mali k dispozícii rezervy, z ktorých by vkladateľov na požiadanie vyplatili – teda problém bankovníctva čiastočných rezerv, a tiež štátom garantované vklady a zachraňovanie bánk v duchu hesla „too big to fail”. Čím skôr by sa mal tiež ukončiť eurovalový morálny hazard a prestať garantovať veriteľom vládnych dlhopisov ich prípadné straty.
Dôvod nie je ani na iné zvyšovanie daní. Naopak. Každé ďalšie zdaňovanie zníži ľuďom ich disponibilné príjmy a obmedzí tvorbu úspor a investícií, tým aj budúci ekonomický rast. Namiesto zdaňovania treba pristúpiť k razantným úsporám verejných výdavkov a ku koncepčným zmenám smerujúcim k vyrovnanému alebo prebytkovému rozpočtu.
Úsporne a zodpovedne
Z možných úspor spomeňme výraznejšie zníženie nadmernej spotreby štátu okresaním výdavkov na objem miezd a nákupov tovarov a služieb, a to najmä prepustením štátnych zamestnancov a transparentným elektronickým verejným obstarávaním, zredukovanie alebo zrušenie mnohých inštitúcií verejnej správy, neposkytovanie „pomoci“ podnikateľským subjektom, zníženie výdavkov na sociálnu a zdravotnú sféru (napríklad nefinancovať vianočný dôchodok a prídavky na deti stredne a vyššie príjmovým rodičom) a odluku kultúry, cirkví, či športu dospelých od štátu.
Obzvlášť zákerné sú skryté formy (budúceho) zdaňovania – deficity verejných financií a inflácia. Deficitné financovanie verejných výdavkov môžu odbúrať razantné úspory, privatizácia, štrukturálne reformy výdavkov a ústavné limity (napríklad vyrovnaného alebo prebytkového rozpočtu bez zvýšenia daní). Infláciu môže reálne brzdiť návrat ku komoditnému krytiu peňazí. To by napomohlo aj rozpočtovej zodpovednosti vlád.
Zodpovednejšiu a úspornejšiu vládu na Slovensku po marcových voľbách nečakajme. Výstrahou sú aktuálne ekonomicky škodlivé návrhy Smeru v daniach: nová „milionárska daň“, daň z dividend a vyššie dane ziskovejších firiem. Ani aktivity lídrov EÚ prehlbujúce dlhovú krízu nevyvolávajú optimizmus. Naše peňaženky a slobody budú preto i naďalej v čoraz väčšom ohrození.
Autor je riaditeľ KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 10/2011.
