Dlh, o ktorom je tento článok, nie je verejnosti ani skrytý, ani neznámy, no ani len ekonomicky vzdelaná či občiansky aktívna verejnosť mu nevenuje dostatočnú pozornosť. Dlhom, ktorý mám na mysli, je rozpadajúca sa infraštruktúra v krajine.
Vykazovaný verejný dlh Slovenskej republiky, tak veľmi diskutovaný a sledovaný doma i v zahraničí, je v porovnaní s mnohými európskymi krajinami ešte stále relatívne nízky a zatiaľ viac-menej udržateľný. Situácia by sa však rýchlo zmenila, keby sme do tohto dlhu zaradili budúce investície, ktoré bude nutné vynaložiť na udržanie fungovania infraštruktúry celej krajiny aspoň v takom stave, ako ju poznáme dnes.
Budovaný a rozpadávajúci sa štát
Premena Slovenska z pôvodne väčšinovo agrárnej a vidieckej spoločnosti smerom k tej väčšinovo (post)industriálnej a mestskej sa udiala najmä počas komunistického režimu, hoci neraz to bolo na úkor kvality, životnej úrovne a budúcnosti. Dobudovala sa kanalizačná a vodovodná infraštruktúra, cestná a železničná sieť, rozvody a plynovody, nemocnice a školy, vodné diela a ochrana pred povodňami, sídliskové komplexy s bytmi, kultúrne a športové stavby a mnoho iných diel, pričom mnohé mestečká sa začali meniť na mestá. Za súdruhov sa však zdrojmi, ktoré neboli reálne trhovo ohodnotené, mrhalo, kde sa dalo. Krajina by premenou musela prejsť v akomkoľvek režime. V akomkoľvek slobodnom a nekomunistickom, keby sme to šťastie mali, by tá zmena bola bývala podstatnejšia, stačí sa pozrieť na susedné Rakúsko. Zdalo by sa možno, že v ponovembrovom období sa k tomu budovateľskému apetítu z obdobia vlády komunistov doplnilo pomenej. Avšak, nielen pri pohľade napríklad na komunistami desaťročia zanedbávané centrá našich miest vidno po roku 1989 badateľné zmeny.
Slovenská republika infraštruktúru zdedila v nejednom prípade chátrajúcu a nekvalitnú. Treba ju obnovovať, udržiavať, modernizovať, zveľaďovať alebo nahrádzať. K obnove z ekonomického hľadiska patrí aj vytvorenie mechanizmov, ktoré budú generovať dostatočné rezervy a fondy na rekonštrukcie. A to platí tak na úrovni samospráv, ako i centrálnej vlády. Tieto rezervy sa však v súčasnosti netvoria takmer vôbec, alebo len v nedostatočnej miere. Systém reálne neumožňuje obciam a mestám tvoriť dostatočné fondy a rezervy na obnovu majetku. Menšie obce sú zvlášť postihnuté týmto nastavením a kým nedôjde na Slovensku k realizácii komunálnej reformy, tieto obce reálne nemajú a nikdy ani nebudú mať dostatok prostriedkov na nevyhnutnú obnovu najzákladnejšej obecnej infraštruktúry. Fragmentáciou verejnej správy trpia však i väčšie obce a mestá, ktoré v rámci obslužných funkcií spravujú nielen pre seba ale i pre okolie viac infraštruktúry resp. viac využívanej infraštruktúry. Stavby starnú, niekedy už doslova chátrajú a financie na ich obnovu nie sú, a podľa stavu a spôsobu spravovania rozpočtu verejnej správy ani v blízkej dobe nebudú. Nie všetko sa dá odbiť odvolávaním sa na eurofondy, nehovoriac o tom, ako sa nimi nezmyselne či zlodejsky v tejto krajine mrhá.
Potemkinovské zakrývanie reality
Závažné problémy sa niekedy riešia tak, že sa politické špičky tvária, že komplexná infraštruktúra je stále vyhovujúca a v poriadku. Prípadne sa hľadá iný vinník a skutočný stav sa vedome alebo v určitej naivnosti zľahčuje. Kamufluje sa nielen skutočný stav, ale i samotné príčiny vzniku problémov. Neinformovaný a neznalý občan je preto neraz náchylný veriť aj nasledovným príkladom.
Nie je to nekvalita ciest, ich povrchu, nevyhovujúca šírka cesty či dopravné značenie, stále nedobudovaná sieť rýchlostných ciest a diaľnic, čo spôsobuje toľko dopravných nehôd. Je to rýchlosť jazdy vodičov. Tak sme túto rýchlosť znížili a naivne sme čakali, že tým vyriešime zásadným spôsobom počet nehôd. Keď sa tak nestalo, niektorých to veľmi prekvapilo. A tak sa hľadajú noví vinníci. Napríklad technický stav vozidiel. Riešením má byť častejšia návšteva staníc technickej kontroly (STK).
Zanedbávaná správa vodných tokov a nepokračovanie v budovaní a udržiavaní opatrení na ochranu pred povodňami vyústili do miliardových škôd spôsobených povodňami. Prezentovanou príčinou je globálne otepľovanie. To vraj spôsobilo, že keď prší, tak zanesené koryto miestneho potoka, ktorý má v skutočnosti síce vybudovanú ochranu len na 25-ročnú vodu, pretečie a zatopia sa tak desiatky domov.
Keď dostane päťdesiatročný muž na periférii v malej obci infarkt a za niekoľko hodín zbytočne zomrie, nie je príčinou nedobudovaná infraštruktúra prvej pomoci pri infarkte. Takýchto príkladov nájdeme na Slovensku stovky. Kamuflovaním je i to, ak síce prebehne v obci napríklad nevyhnutná rekonštrukcia ciest, no obec sa pritom zadlží tak, že na ďalšiu nevyhnutnú rekonštrukciu už nebude mať financie najbližšiu dekádu. Nezainteresovanému pozorovateľovi sa môže zdať, že veci sa udržujú. Keď však najbližšie roky nebudú zdroje na opravy obecného úradu, kultúrneho domu či chodníkov, lebo obec je už v dlhoch, kamuflovaná realita sa ukáže.
Pripravme sa na problémy
Prostredníctvom drobných a povrchných opráv za relatívne malé náklady sa v závislosti od typu infraštruktúry a jej opotrebenia dá súčasný stav ešte dekádu ako-tak udržať. No skôr či neskôr budú nevyhnutné zásadné zmeny. Stĺp osvetlenia či elektrického vedenia, ktorý viac než dvadsať rokov stojí bez povšimnutia, zhrdzavel do takej miery, že za v priebehu pár rokov buď vymení, alebo sa zrúti. Do niektorých obecných budov zateká tak, že celý krov aj so strechou postupne zhnije. Buď sa v najbližších rokoch kompletne opraví, alebo sa sám zosype. To isté platí pre niektoré cestné mostné konštrukcie alebo iné stavebné diela. V týchto prípadoch žiaľ existujú len dve jednoznačné riešenia stavu – buď kvalitná oprava, alebo koniec životnosti s možnými tragickými následkami.
Na opravu, udržiavanie a dobudovanie základnej infraštruktúry na priemernú európsku úroveň sú potrebné desiatky miliárd eur v horizonte jednej až dvoch dekád. Vláda však tieto peniaze momentálne nemá a s vysokou pravdepodobnosťou vieme, že ich tak skoro ani mať nebude. Možné zdroje sa rafinovane rozkradli a korupčným správaním sa rozkrádajú naďalej. Netvoria sa fondy na opravy v miere, ako by to rozpadávajúca sa infraštruktúra potrebovala. Tempo, akým rastú finančné potreby, je vyššie než tempo, akým ich tvoríme. A to len v tých prípadoch, ak sa fondy na opravy vôbec tvoria.
Možnosti získať nové finančné prostriedky v budúcnosti sú však obmedzené. Ďalším zvyšovaním už aj tak zvyšovaných daní sa významne viac nevyberie. Európska únia Slovensku časom zdroje z eurofondov v súčasnom rozsahu poskytovať už nebude. Oveľa viac sa verejné rozpočty už zadlžovať nemôžu a ani by sa nemali. Pôvodne očakávaný dlhodobý ekonomický rast, ktorý by to všetko zaplatil, pravdepodobne nebude. Nad touto krajinou visí veľký otáznik, z čoho sa jej nevyhnutná rekonštrukcia zaplatí.
Obávam sa, že sa budeme musieť pripraviť na to, že kvalita infraštruktúry významne poklesne a nebudú zdroje na to, aby bola opravená alebo dobudovaná v potrebnom rozsahu. Ak sa tak stane, bude sa dať povedať, že po prvý raz od tureckých vojen bude nová generácia žiť v takom štáte, ktorý bude vyzerať a fungovať podstatne horšie, než v období jej rodičov. Vláda nezvláda solídne obhospodarovať čo i len svoje základné úlohy a napriek tomu si do svojho záberu pridáva ďalšie a ďalšie. Nadišiel čas na vážnu debatu o veľkosti štátu, úlohách štátu a schopnostiach štátu plniť ich.
Autor je odborný asistent na Ekonomickej univerzite.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 09/2012.
