Jednotnou daňou z pridanej hodnoty ubudla účtovná a kontrolná byrokracia, špekulácie o možnostiach použitia výhodnejších sadzieb, tisíce hodín daňového a finančného poradenstva, zaťažujúceho náklady podnikateľov, vytratili sa aj možnosti daňových podvodov. Rozšíril sa časový priestor na podnikanie a čo je najdôležitejšie, daň sa stala neutrálnou a zároveň nedeformovanou informáciou pre správanie výrobcov i spotrebiteľov. Hlasy, volajúce znovu po jej diferenciácii, však neutíchajú. Ak im vláda, resp. parlament podľahnú, tak jednotná daň sa stane len krátkodobou svetlou epizódou na ceste návratu k paternalistickému štátu.
Námietky voči jednotnej dani sú rôzne. Najprv možno spomenúť tie, čo majú korporatívny základ. Vychádzajú z predpokladu, že kúpna sila obyvateľov je veľmi nízka a vysoká daň vedie potom k zruinovaniu tuzemskej výroby. Známe sú napríklad vyjadrenia zástupcov pivovarníctva, priemyslu, stavebníctva, poľnohospodárstva alebo potravinárskeho priemyslu. Motív je zrejmý: ide o snahu získať vyššiu ziskovosť a výhodnejšie postavenie na trhu oproti iným, najmä zahraničným výrobcom a to nie vlastným úsilím, ale pomocou regulačných zásahov štátu. Napriek tomu, že tieto záujmy sa navonok stotožňujú s celospoločenským záujmom, pričom sa ešte exponujú hrozbou zvýšenia nezamestnanosti, v konečnom dôsledku by ich realizácia viedla k nutnosti zvýšiť iné dane spotrebiteľskej verejnosti, hoci tá, paradoxne, často podporuje utilitárne snahy výrobcov po účelovom zvýhodnení dane. Uzavretý okruh vzťahov je jednoduchý: znížením DPH sa síce môže zvýšiť celkový objem nákupu daňovo zvýhodnenej komodity a možno aj objem DPH za túto komoditu, no pri určitom objeme kúpyschopného dopytu obyvateľov sa celkový objem DPH za všetky komodity, ktorý plynie do štátneho rozpočtu, zníži oproti stavu pred znížením tejto dane. Vláda má preto, ceteris paribus, len jednu možnosť – zvýšiť iné dane a viac zaťažiť všetkých spotrebiteľov. Zásadnou námietkou voči zvýhodneniu daňových sadzieb pre určitých výrobcov sú však princípy otvorenej trhovej ekonomiky: v podmienkach súťaživosti a rovnakých pravidiel podnikania nesmie byť štátnymi reguláciami a zákonom trvalo zvýhodnený žiadny výrobca. Každé zvýhodnenie vedie k retardácii výrobcov alebo celých odvetví, k nutnosti ďalších opatrení, ktorými sa naprávajú a prehlbujú predchádzajúce opatrenia a do ktorých sa štát stále viac a viac „zamotáva“, pričom to nakoniec zaplatí daňový poplatník.
Sofistikovanejšie námietky voči jednotnej DPH pochádzajú z kruhov, ktoré vystupujú z pozície obhajcov kultúrnosti národa. Jednotnú daň na potraviny, priemyslový tovar ako aj na knihy, noviny, kultúrne statky považujú nielen za necitlivosť vlády či parlamentu ku kultúre, ale aj za vážnu prekážku zvyšovania kultúrnej úrovne spoločnosti. V produktoch a službách, s ktorými prichádzajú na trh, nevidia význam pre kúpyschopný dopyt konkrétnych jednotlivcov, ale im prisudzujú abstraktný celospoločenský zmysel, považujú ich za služby pre spoločnosť. Spoločnosť však nie je organizácia. Nemá konkrétne ciele v akejkoľvek oblasti života a preto ani nemôže viesť občanov k nejakej štruktúre spotreby. A nie je ani dôvod, aby tak robila vláda, nech by takéto požiadavky zneli akokoľvek vznešene. Nahradzovala by tým, samozrejme bezvýsledne, individuálne znalosti, záujmy a preferencie miliónov ľudí. Napriek tomu sa neustále stretávame s požiadavkami, aby vláda nízkymi cenami (v našom prípade zníženou sadzbou DPH) umožnila „masovejší“ prístup občanov k novinám, knihám, divadlám, k stánkom umenia, pretože tu ide o „celospoločenský význam“. Presadzovanie kultúrnych statkov v takomto poňatí má však dve zaujímavé stránky. Po prvé, kultúrna obec, zdôrazňujúca potrebu zvýhodnenia cien kultúrnych statkov, nepriamo tým žiada, aby všetci občania, aj tí, čo majú iné preferencie (a nemožno tvrdiť, že nekultúrne), priniesli obeť v podobe vyšších daní. Pritom samotní poskytovatelia kultúrnych služieb na jednej strane sú málokedy ochotní obetovať časť svojho životného štandardu v záujme zlacnenia kultúrnych služieb, aj keď na strane druhej vysoko vyzdvihujú ich význam pre celú spoločnosť. A po druhé, kultúrna obec obvykle vyslovuje požiadavky na zvýhodnenie práve tých materiálnych podmienok, v ktorých pôsobí a dokonca ich stotožňuje s „kultúrnou vyspelosťou“ národa. Odmieta ale vidieť, že kultúrnosť národa je podstatne širší jav, než napríklad veľkosť divadelnej budovy v hlavnom meste alebo objem peňazí, pridelených na umenie. Snahy poskytovateľov kultúrnych statkov a služieb po znížení dane majú rovnako lobistický charakter, ako snahy ktorýchkoľvek iných producentov, aj keď sa prejavujú kultivovanejším a navonok presvedčivejším spôsobom.
Vážnym odporcom jednotnej dane a vôbec rovnakých pravidiel v ekonomike, sú ľavicovo orientované strany a hnutia. Od štátu požadujú, aby diferencovanými zásahmi do ekonomiky zabezpečil „sociálnu spravodlivosť“, aby „živelne a nehumánne pôsobiacu neviditeľnú ruku trhu“ nahradil „sociálne a ekologicky orientovanou ekonomiku“, aby zákonným spôsobom zaručil plnú zamestnanosť alebo právo na primeraný materiálny štandard. Žiaľ, tieto pojmy sa napriek svojej imaginárnosti stali natoľko príťažlivými, že si ich v menšej či väčšej miere osvojili aj súčasné spoločnosti. Dôkazom toho je aj agenda prehlbujúcej sa EÚ. Výsledkom je spomalenie ekonomického vývoja, stagnácia životného štandardu občanov alebo jeho udržovanie na účet budúcich generácií. Politika štátov, aj keď sa chce občas vymaniť z tejto situácie, dostáva sa do bludného kruhu: neustále vznikajúce ekonomické a sociálne problémy rieši, no neúspešne, ďalšími sociálnymi opatreniami a zásahmi do trhového prostredia.
Sociálna spravodlivosť je v otvorenej spoločnosti politický nezmysel. Keďže vzťahy ľudí majú stále širší a vzdialenejší dosah, nedá sa požadovať od jednotlivcov akási nedefinovateľná sociálna spravodlivosť a tobôž nie pripisovať spoločnosti povinnosť uspokojovať požiadavky po „sociálnej spravodlivosti“. Naopak, čím viac sa pod heslom sociálnej spravodlivosti presadzuje zodpovednosť celej spoločnosti za „spravodlivé“ postavenie jednotlivcov, tým viac sa oslabujú vzťahy individuálneho správania, zodpovednosti a spravodlivosti tam, kde tradične existovali a kde sú zárukou zdravej spoločnosti – v rodinách a malých komunitách.
Snaha do daňovej diferenciácii vyplýva tiež z predstavy, že samotný trh vedie k nespravodlivosti a že ho preto treba „vylepšovať“ napríklad zvýhodnenou DPH pre niektoré komodity. Trhové vzťahy, ako prejav úsilia jednotlivcov využiť vo vlastnom záujme svoje schopnosti tým, že sa stanú užitočnými pre iných, neobsahuje však v sebe žiadne morálne kritériá a ciele. Jediným morálnym kritériom pre jednotlivca je dodržovanie dohodnutých pravidiel v trhovom prostredí. Preto vo výsledkoch trhového procesu nie je možné hľadať spravodlivosť či nespravodlivosť. Žiadny jednotlivec, dodržiavajúci dohodnuté normy správania, nie je a ani nemôže byť zodpovedný za podiel na trhu, ktorý dostal iný, obvykle jemu vzdialený jednotlivec alebo skupina ľudí. A žiadny podiel nemôže vopred určiť ani vláda a nie je zaň zodpovedná ani celá spoločnosť. Samozrejme, tým sa nevylučuje možnosť a aj potreba primeranej starostlivosti o základné minimum občanov v núdzi bez vlastného zavinenia, a to mimo trhu, nie však zásahmi do trhu.
Úvahy o jednotnej alebo diferencovanej dani z pridanej hodnoty nie sú teda iba nevýznamnou čiastkovou, odborno-technickou stránkou politiky štátu, ale súčasťou zásadne odlišných pohľadov na spoločnosť a funkcie štátu, na práva a slobody občanov. Konzervatívnejší prístup bude vždy inklinovať k jednote pravidiel, ktoré vytvárajú viac priestoru pre iniciatívu ľudí a oslabujú možnosti zásahov štátu do individuálnych záujmov a preferencií. To je dôvod, pre ktorý by sa nemalo podľahnúť snahám diferencovať daň z pridanej hodnoty.
Autor je ekonóm, podpredseda vlády SR pre ekonomiku v rokoch 1990 – 1991
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 03/2005
