Šikanovanie cyklistov zo strany štátu neskončilo minuloročným obmedzením ich pohybu v lesoch. Ministerstvo nášho najhlbšieho vnútra totiž zo svojich útrob po dlhom a ťažkom spracovávaní nakoniec predsa len vyvrhlo návrh zákona o pozemných komunikáciách. A ten v § 55 vraví nasledovné: „Cyklista je povinný počas jazdy na bicykli mimo obce chrániť si hlavu riadne upevnenou ochrannou prilbou. Ak je cyklistom osoba mladšia ako 15 rokov, táto povinnosť sa vzťahuje aj na jazdu v obci.“
V dôvodovej správe k návrhu zákona sa však nedozviete, čo vedie našich úradníkov k ďalšiemu zbytočnému obmedzovaniu občana, jeho slobodného rozhodovania a osobnej zodpovednosti. Kľúčová sa teda javí všeobecná zmienka o tom, že SR ako členská krajina EÚ pristúpila k odporúčaniu Európskej komisie týkajúceho sa dohľadu nad bezpečnosťou cestnej premávky. Cieľom tohto odporúčania je „znižovanie usmrtených osôb pri dopravných nehodách a za tým účelom bol vytýčený cieľ znížiť počet usmrtených pri dopravných nehodách v štátoch Európskej únie do roku 2010 o 50%.“ Inak povedané, štáty zosobnené v politikoch a bezmenných úradníkoch sa už nesnažia starať sa nám len do privádzania detí (rozumej budúcich voličov) na svet a do ich výchovy. Dojemne sa snažia i o to, aby sme z tohto sveta neodchádzali usmrtení predčasne (mŕtvy daňovník nie je predsa na osoh), ba dokonca si už naplánovali i percentuálne, o koľko duší menej by sa, keď už sa inak nedá, smelo na cestách porúčať do roku 2010.
Je za naše zdravie a život zodpovedný štát? Sme len stádom, ktoré má majiteľovi prinášať isté benefity, a preto je pochopiteľné, že nás vo svojej ohrade chráni, často i proti našej vôli? Je za život a zdravie našich detí zodpovedný štát? Súhlasíme s tým, aby sa táto „kompetencia“, hoci zjavne v protiklade s často deklarovaným princípom subsidiarity, preniesla z rodiny a rodičov na štát? Áno, deti nemusia vedieť dostatočne posúdiť riziká, zväčša nemajú možnosť kúpiť si samé cyklistickú prilbu a závisia od rozhodnutia a finančných možností svojich rodičov. Tak už to však v rodinách chodí, či sa to štátu, politikom a úradníkom páči alebo nie.
Bolo by pochopiteľné, ak by sa v prípade úrazu súvisiaceho s jazdou na bicykli zdravotné poisťovne zaujímali, či sa nešťastiu nedalo predísť nosením cyklistickej prilby. A bolo by tiež pochopiteľné, ak by sa zdravotné poisťovne tiež rozhodli, že budú svojich poistencov viesť k väčšej zodpovednosti za svoje zdravie i tým, že ich budú k noseniu cyklistickej prilby motivovať. Napríklad i výškou ich finančnej spoluúčasti za preplatenie liečby súvisiacej s úrazom, ktorý nemusel nastať. Ale prečo sa do týchto vzťahov mieša štát?
Celkom iste by Vám už i dnes nemálo cyklistov a rodičov malých cyklistov potvrdilo, že cyklistické prilby a iné ochranné prvky dennodenne požívajú, hoci žiadny zákon túto povinnosť nestanovuje. Rozhodli sa tak slobodne a zodpovedne, sami, na základe vlastného zváženia možných pre a proti.
Takže: klapky z očí neskladať, zrovnať sa v ohrade, a prilby i na vaše hlavy!
Autor je analytik KI a cyklista. Vyhradzuje si právo osobne sa rozhodnúť o otázke nosenia či nenosenia cyklistickej prilby.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 04/2008.
