V predchádzajúcich týždňoch sme zaznamenali zvýšený výskyt správ a rôznych hodnotení, poukazujúcich na rastúce regionálne rozdiely nielen na Slovensku. Samozrejme, väčšina médií veľmi vďačne uverejňuje akékoľvek znepokojujúco znejúce analýzy a štúdie. Takýmito správami nás zavaľujú byrokrati z Európskej komisie, na ktorých pravidelné hodnotenia a „reformné návrhy“ si už pomaly zvykáme, a akosi sa to od nich očakáva. Problémom regionálnych disparít sa však zaoberá vo svojej štvrťročnej správe o ekonomickom prostredí v novopristúpených krajinách EÚ aj Svetová banka. Konštatuje „značné a stále sa zväčšujúce rozdiely“ v ekonomickej úrovni regiónov na Slovensku, v Maďarsku či v Česku.
Správa obsahuje aj odporúčania, ako „vyriešiť problém regionálnej nerovnosti“. Súhlasiť možno s investovaním do ľudského a fyzického kapitálu, výskumu a vývoja – až na jeden podstatný fakt. A síce, že o týchto investíciach nebudú rozhodovať úradníci za okrúhlymi stolmi (hoci aj s maximálnou mierou transparentnosti), ale účastníci trhu, ktorí rozhodnú na základe svojich znalostí a kalkulácie, či daná investícia prinesie želateľný efekt v budúcnosti.
Sú však rozdiely v životnej úrovni skutočne problémom? Rozdiely v ekonomickej úrovni sú predsa základnou vlastnosťou trhovej ekonomiky. Sú prostriedkom, ktorý dáva spotrebiteľom moc prinútiť všetkých výrobcov tovarov a poskytovateľov služieb vyhovieť ich požiadavkám a tým zvyšovať konkurenciu. Takže čím menej snáh o vyrovnávanie rozdielov a z toho plynúceho prerozdeľovania, tým sa všetci budeme mať lepšie. I keď to znie nezvyčajne, platí, že nerovnosť v životnej úrovni je podmienkou blahobytu, nie príčinou niekoho núdze.
Podľa demagógov je však neúmernosť „rozdelenia“ bohatstva a príjmov najhoršie zo všetkých ziel a spravodlivosť vyžaduje rozdeľovať každému rovnako. Preto je vraj správne a prospešné zhabať „prebytok“ majetnejším, alebo aspoň jeho značnú časť, a rozdať ho menej majetným. Táto filozofia predpokladá, že prerozdelením nedôjde k zmenšeniu celkového množstva vyrobených statkov. Ak však zdroje, ktoré by úspešný podnikateľ investoval späť do výrobného procesu, použije štát na svoje „prioritné“ výdavky, ďalšia akumulácia kapitálu je spomalená alebo úplne zastavená. Potom už nemožno hovoriť o trende zvyšujúcej sa životnej úrovne.
Stále platí, čo pred pár desiatkami rokov napísal Ludwig von Mises (predstaviteľ rakúskej ekonomickej školy): „Veľký problém tejto doby spočíva v tomto: Kto má určovať, čo sa bude vyrábať a spotrebovávať, ľudia alebo štát, samotní spotrebitelia alebo paternalistická vláda? Ak sa rozhodneme pre spotrebiteľov, vyberáme si trhovú ekonomiku. Ak sa rozhodneme pre vládu, vyberáme si socializmus. Žiadne iné riešenie neexistuje.”
Martin Rojko
Autor je geograf.
Článok bol uverejnený v rubrike Konzervatívny pohľad týždenníka Domino fórum 31/2004 dňa 4.8.2004.
