Nedávno, 19 apríla, uplynul rok, čo sa Jozef kardinál Ratzinger stal Svätým Otcom Benediktom XVI. Čo sa dá o pápežovi Ratzingerovi po roku povedať?
Ratzinger mal v čase svojho zvolenia 78, dnes už má 79 rokov. Je teda vekom starý a skúsený muž, vedomý si času, ktorý mu bol daný. Keď sa dostal k moci Hitler mal 6, keď skončila vojna mal 18. Zažil povojnové budovanie a ekonomický rozmach Nemecka, mravný úpadok 60. rokov, porážku komunizmu a pád Berlínskeho múru, ako aj nástup globálneho islamského terorizmu v roku 2001. Zažil vrcholy totalitarizmu, aj relativizmu. V novom storočí ponúka tento pontif všetky skúsenosti storočia minulého. Nechystá žiadnu revolúciu, ani žiadnu diplomatickú ofenzívu. Priťahuje síce davy, ako to vidieť v Ríme alebo na stretnutí mládeže v Nemecku, ale ne-elektrizuje ich. Ani nehovorí desiatkami jazykov. Viac ako ponocovaniu a vtipkovaniu s mladými, sa venuje vzťahom s pravoslávím či tradicionalistami. A tiež židom. Napokon, je to Nemec a svoju národnosť si nosí v srdci. Po svete v podstate necestuje, mocných tohto sveta a návštevy prijíma v obmedzenej miere, svätcov v porovnaní so svojím predchodcom doslova nesvätorečí. Za to prehovára slovom a písmom. Ako starý vzdelanec. Pozdravom sú jeho k ľuďom otvorené ruky a prejavy, homílie či encyklika majú štruktúru ako krištáľ. Jasnú a prehľadnú. Až z toho cítiť ducha nemčiny. Alebo latinčiny. Okrem toho, že vládne štruktúre toho, čo hovorí, nemenej vládne aj obsahu, slovám a prostriedkom, ktorými sa vyjadruje. O Bohu, rodine, manželstve, vzťahoch cirkvi a štátu, dôstojnosti ľudského života či Európe hovoril a písal snáď tisíckrát. Napriek tomu, každý, kto Benedikta za ten uplynulý rok sleduje bližšie, potvrdí, že o tých istých témach hovorí vždy inak, vždy nanovo, vždy sviežo. Nevládne len tomu, čo chce povedať. Ale absolútne drží v moci aj prostriedky, obrazy, ktoré svojim myšlienkam podriaďuje. Presne tak som si vždy predstavoval to, čomu Biblia hovorí „prehovoril ním Duch Svätý“. Tak som si vždy predstavoval neodolateľné čaro svätého Pavla. Nebol vraj pohľadný, ale na svojich cestách vedel zaujať, strhnúť, rečniť a písať tak, že tie slová znejú hlboko, múdro a krásne dodnes. Vedel hovoriť k mravne pokleslým, pyšným, aj múdrym. Tak, že tomu rozumeli všetci, aj tí najjednoduchší. Ako jeho hymne lásky.
Benediktove homílie a príhovory sú okrem toho, a bez toho, aby to bolo na úkor obsahu, príznačné svojou jednoduchosťou, absolútnou zrozumiteľnosťou. Poznáme to všetci z vlastného života, čím lepšie niečomu niekto rozumie, tým jednoduchšie to vie vyjadriť. Dokonalejší ako akýkoľvek päťuholník je obyčajný trojuholník. A pápež Ratzinger to jednoducho a zrozumiteľne vie. Napadá mi napríklad, ako už po ikstý raz hovoril o sekularizme a nebezpečenstve vymazania Boha, opomenutia jeho miesta v našich životoch či v politike. Povedal to obrazom: Boh a človek kráčajú spolu celými dejinami. Aké jednoduché. A aké výstižné. Až si to viete si to predstaviť. Tak ako dotyk Boha a človeka na Michelangelovej freske v Sixtínskej kaplnke.
Nemenej presne a sviežo kombinuje a spája rôzne slová súčasného diskurzu. Napríklad keď hovoril o Kristovi ako o najväčšom reformátorovi. Alebo keď podstatu nových útokov na slobodu nazval diktatúrou relativizmu. So slovami dokáže narába tak ľahko a trefne, až ich bravúrne farbí významom, ktorý im chce vtisnúť.
Tak ako polemike sa nevyhýba ani politike. Vôbec už nie zásadným politickým sporom. Bolo ho počuť, keď Španielsko zmenilo definíciu manželstva, keď Taliansko pristupovalo k referendu o bioetických otázkach alebo keď európskym ľudovcom povedal, že nie homofóbia, ale ochrana rodiny a života má byť ich témou.
A potom sú tu niektoré večné témy, ktorým sa v rozpore s prevládajúcou módou prednostne venuje. Koho by napríklad napadlo, že svoju prvú encykliku bude venovať láske? Kto by bol považoval za potrebné vrátiť sa k tomuto slovu, roztriediť všetky významy, vrátiť sa k antike, vrátiť sa k Dantemu a oblúkom sa zase vrátiť k súčasnosti a tvrdiť, že Boh je láska? Nie že by sa mýlil, práve naopak: Veď ak je to večná téma, rovnakú naliehavosť a vážnosť, ako mala pred 10 či 20 storočiami, má dnes. Ratzinger to jednoducho vie a keď ho čítate, tak máte pocit, že sa tej večnosti aj Vy zľahka dotýkate. Priam ju cítite. A ten pocit si užívate.
Z Benediktovho diela navyše okrem hlbokej a pevnej viery cítiť priam imperatív rozumu. Tak ako hovorieval vlastným študentom, s ktorými sa mimochodom dodnes stretáva, tak aj sám koná: Úlohou nás katolíkov v tejto dobe, je brániť rozum, hovoril. Nehovorí o viere, a ani o jej mieste nepochybuje. Hovorí o rozume. Kríza celej modernej doby začala ako kríza rozumu. Otočiť dobu znamená vyhrať zápas o rozum. Nielen doma, vnútri chrámu či vnútri Cirkvi. Ale na verejnosti, pred celým svetom. Nielen medzi vlastnými. Ale predovšetkým medzi cudzími. Tak nejako vyzerá evanjelizácia podľa Ratzingera. Je to Benedikt hodný svojho mena.
A na záver už len dve krátke poznámky o autorite a symboloch. Autorita, ktorú má, pôsobí tak prirodzene, ako je to len možné. Keď nedávno zrušil pápežský prívlastok „patriarcha Západu“, o žiadnej pochybnosti nemohlo byť reči. Naopak, skôr o jeho historickej znalosti a cite pre súčasnosť. A pokiaľ ide o vzťah k symbolom, za všetky hovorí jeho návšteva hrobu svätého Petra, prvého pápeža, ktorý je pochovaný pod Chrámom svätého Petra, na začiatku inauguračnej svätej omše, keď sa stal pápežom. Na založenie takej tradície nie je potrebná len mimoriadna autorita, ale tiež mimoriadne vyvinutý cit pre symboly. Napokon, príkladov je viacero.
Ján Pavol II., ktorému dejiny budú hovoriť Veľký, zmenil celú generáciu ľudí. Kam vstúpil, tam vniesol svetlo a jas. A kňažstvo sa pre mnohých pod jeho vplyvom stalo atraktívne a zaujímavé. Mladým ľuďom, ktorých poľský pápež očaril, sa hovorí generácia Jána Pavla. Zanedlho by sme o nej mali veľa počuť a dejiny by si ju mali pamätať. Benedikt pravdepodobne nič tak kolosálne po sebe zanechať nemôže. Ale myslím si, že by ani nechcel. Napokon, nestal sa Jánom Pavlom III. ale Benediktom XVI. Mám pocit, že generácii Jána Pavla chce vo všetkej skromnosti ponúknuť jednu tému.
Bráňte rozum, hovorí nám.
Autor je poradca predsedu KDH a redaktor revue Impulz, spolupracovník KI
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 04/2006.
