Nevyzradíme žiadne tajomstvo, ak uvedieme, že ruský prezident Vladimír Putin sníva o obnovení Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR). A nielen sníva, aktívne na tom pracuje.
Svedčia o tom fakty.
Ruská agresia voči nezávislému Gruzínsku v roku 2008 a následná okupácia časti jeho územia.
Okupácia a následná anexia ukrajinského Krymu v roku 2014. Priama vojenská intervencia na podporu zlyhávajúceho pokusu o prevrat na Donbase a následné vytvorenie bábkových vlád tzv. Donecnej národnej/ľudovej republiky (DNR) a Luhanskej národnej/ľudovej republiky (LNR) v roku 2014. A nakoniec plnoformátová invázia na Ukrajinu vo februári 2022.
A tam, kde priama ruská vojenská intervencia nebola možná, alebo ju nepovažoval za vhodnú, tam sa Putin snaží dosadiť proruské vlády alebo proruských prezidentov. Aktuálne takéto pokusy, prostredníctvom demokratických volieb, môžeme sledovať v Moldavsku a Gruzínsku a dokonca aj v Rumusku, čo naznačuje, že Putin nesníva iba o obnovení ZSSR, ale aj celého bývalého „východného bloku“.
Do tohto rámca zapadá aj štvrtková správa Ruskej štátnej tlačovej agentúry TASS, podľa ktorej malo Slovensko prejaviť záujem o model novej euroázijskej bezpečnostnej architektúry. Malo sa tak stať na treťom (!) tohtoročnom bilaterálnom stretnutí ministrov zahraničných vecí Sergeja Lavrova a Juraja Blanára. Fakt, že túto správu muselo naše ministerstvo zahraničných vecí dementovať, len potvrdzuje, že Blanár slúži Rusom ako užitočný idiot. Doslova a do bodky.
Moldavsko
Väčšina územia dnešného Moldavska sa stala súčasťou ZSSR nedobrovoľne v roku 1940. Jeho okupácia a pričlenenie k Sovietskemu zväzu bola, podobne ako okupácia Estónska, Lotyšska, Litvy a časti Poľska a Fínska, súčasťou tajného dodatku Paktu Molotov-Ribbentrop. Moldavsko sa na konci prvej svetovej vojny osamostatnilo spod nadvlády Ruska a zjednotilo s Rumunskom, podobne ako sa Česko a Slovensko na konci prvej svetovej vojny osamostatnili spod nadvlády Rakúska-Uhorska a vytvorili Československo. Keďže hranice Rumunska medzi dvomi svetovými vojnami boli garantované Francúzskom, Stalin sa k obsadeniu Moldavska odhodlal až po tom, ako v júni 1940 padlo Francúzsko, po útoku nacistického Nemecka. Až potom ZSSR okupoval časť Rumunska, ktorá sa v tom čase označovala ako Besarábia, a pričlenil ju k Sovietskemu zväzu ako tzv. Moldavskú sovietsku socialistickú republiku.
Moldavsko znovuzískalo svoju nezávislosť od Sovietskeho zväzu po rozpade ZSSR v roku 1992. Rusko-jazyčné obyvateľstvo sa s osamostatnením Moldavska nezmierilo od začiatku, výsledkom čoho bola v roku 1992 vojna v Podnestersku, medzi predstaviteľmi proruského a prosovietskeho režimu a vládou rumunsko-jazyčnej väčšiny. Mimochodom, Podnestersko, oficiálne Podnesterská moldavská republika, ktorú neuznal žiadny medzinárodne uznávaný štát (dokonca ani Ruská federácia, napriek tomu, že vládu v Tiraspole desaťročia vojensky a finančne podporuje), používa vlajku bývalej Moldavskej sovietskej socialistickej republiky, s červenou hviezdou, kladivom a kosákom.
A Putin by pod vlajkou s červenou hviezdou, kladivom a kosákom rád videl celé Moldavsko. Preto už roky finančne podporuje (väčšinou cez svojich oligarchov) rôzne politické sily v Moldavsku, ktorým sa nepáči samostatná, demokratická, proeurópska a prozápadná orientácia Moldavska. Koncom októbra tohto roku sa v Moldavsku konalo prvé kolo prezidentských volieb. Do druhého kola sa dostala úradujúca proeurópska prezidentka Maia Sandu a proruský kandidát Alexandr Stoianoglo. Stoianoglo je príslušníkom etnickej menšiny Gagauzov. To zapadá do ruskej taktiky využívania etnických menšín na destabilizovanie krajín, ktoré majú tendenciu odchýliť sa od proruskej orientácie na prozápadnú orientáciu. Podobne využil Kremeľ v roku 2008 Osetov a Abcházcov, ako ospravedlnenie ruskej agresie proti Gruzínsku. V Moldavsku sa kremeľská propaganda zameriava na rusko-jazyčnú menšinu a tiež na Gagauzov.
Napriek značnej sume finančných prostriedkov, ktoré Rusko vložilo do prezidentských volieb v Moldavsku, napríklad prostredníctvom kontroverzného moldavského oligarchu Ilana Shora (ktorý bol v Moldavsku odsúdený za spreneveru a je momentálne na úteku), proruské sily prvé kolo volieb prehrali a navyše, aj keď iba tesne, občania Moldavska v referende, ktoré sa konalo súbežne s prvým kolom prezidentských volieb, schválili zmenu moldavskej ústavy, resp. jej doplnenie o ustanovenie, že cieľom Moldavska je vstup do Európskej únie (EÚ). O dva týždne neskôr Maia Sandu vyhrala aj druhé kolo prezidentských volieb, takže Putinov sen o znovuobnovení Sovietskeho zväzu sa začal rozplývať, ale definitívnu odpoveď o ďalšom smerovaní Moldavska dajú až budúcoročné parlamentné voľby.
Gruzínsko
Definitívnu odpoveď o najbližšej orientácii Gruzínska sme dostali koncom októbra. V Gruzínsku sa konali parlamentné voľby. V princípe demokratické a slobodné, za účasti viacerých strán. Ale nie veľmi férové. Viaceré medzinárodné organizácie, ktoré sa venujú monitoringu volieb, poukázali na porušovanie všeobecne akceptovaných pravidiel pre férové voľby a možné manipulovanie a falšovanie hlasovania. Výsledkom je víťazstvo vládnucej proruskej strany „Gruzínsky sen“. Čo je pre demokraticky a prozápadne orientovaných Gruzíncov skôr nočná mora. To sa potvrdilo už pár týždňov, po voľbách, keď proruská vláda oznámila, že pozastavuje prístupové rokovania s EÚ do roku 2028. Reakciou veľkej časti gruzínskej verejnosti sú masové demonštrácie pred budovou gruzínskeho parlamentu v hlavnom meste krajiny, v Tbilisi, ale aj v ďalších gruzínskych mestách.
Bielorusko
V Bielorusku sa slobodné, demokratické a férové voľby nekonali už dlhé roky a zatiaľ nie je žiadny náznak, že by sa to v krátkom čase mohlo zmeniť. „Voľby“ sa v Bielorusku síce konajú, aj opozičný kandidát sa v nich občas objaví, akurát o férovosti nemožno hovoriť ani náhodou. A posledná opozičná kandidátka Sviatlana Cichanovská po voľbách skončila v exile na demokratickom Západe, pretože jej hrozilo, že by mohla skončiť ako jej manžel, ktorého Lukašenkov režim poslal do väzenia ešte pred tým, ako sa mohol oficiálne zaregistrovať ako prezidentský kandidát.
Bieloruský prezident, či skôr diktátor Alexander Lukašenko patrí k ľuďom, ktorí s nostalgiou spomínajú na komunizmus a Sovietsky zväz. Prejavilo sa to napríklad tým, že krátko po jeho nástupe do funkcie sa Bielorusko vrátilo k vlajke, ktorú používala Bieloruská sovietska socialistická republika. Akurát z nej odstránil kosák a kladivo. A vrátilo sa aj k štátnemu znaku zo sovietskych čias s červenou hviezdou. Mimochodom, bieloruská demokratická opozícia používa bielo-červeno-bielu vlajku, ktorej história siaha do roku 1918, do obdobia krátkej existencie Bieloruskej demokratickej republiky (niekedy označovanej ako Bieloruská národná republika alebo Bieloruská ľudová republika) a ktorá bola štátnou vlajkou Bieloruska v rokoch 1991-1995.
Lukašenko varuje Putina
Alexander Lukašenko je tiež, aspoň navonok, najlepší kamarát Vladimíra Putina. Preto bolo pre mnohých pozorovateľov prekvapením, keď koncom októbra Lukašenko v rozhovore pre ruský denník Izvestija vyhlásil, že pokus začleniť Bielorusko do Ruskej federácie, alebo do nejakej novej formy Sovietskeho zväzu, by mohol skončiť vojnou.
Nepoužil to ako vyhrážku, ale skôr ako varovanie. V každom prípade, už samotný fakt, že Lukašenko použil slovo „vojna“ v odpovedi na otázkou ruských novín, ako napreduje budovanie únie medzi Ruskom a Bieloruskom, naznačuje, že Lukašenko vníma ruské imperiálne tendencie a zároveň si uvedomuje, že by to pre značnú časť bieloruskej populácie a možno aj pre časť príslušníkov bieloruských ozbrojených zložiek mohla byť červená čiara a moment, kedy by Lukašenkovi vypovedali poslušnosť.
A tak Lukašenko zrejme dáva prednosť udržaniu si svojej moci pred vytvorením rusko-bieloruskej únie ako prvého kroku k obnoveniu Zväzu sovietskych socialistických republík alebo Veľkého Ruska. A na tom nemení nič ani dohoda o bezpečnostných zárukách medzi Ruskou federáciou a Bieloruskom, ktorú 6. decembra 2024 v Minsku podpísali Vladimír Putin a Alexander Lukašenko. Lukašenko síce Putina požiadal, aby na území Bieloruska boli čím skôr rozmiestnené rakety stredného doletu „Orešnik“, ktoré ruská armáda nedávno demonštratívne „otestovala“ pri útoku na ukrajinské mesto Dnipro, ale zároveň vyhlásil, že „máme určité miesta, kde môžeme tieto zbrane rozmiestniť. Iba s jedinou podmienkou, že ciele pre tieto zbrane stanovia vojenské a politické vedenie Bieloruska“.
Takže zatiaľ sa zdá, že najväčšou prekážkou pre splnenie Putinovho sna o obnovení ZSSR alebo Veľkom Rusku nie sú prezidentky Moldavska a Gruzínska, ani Gruzínci demonštrujúci viac ako týždeň v uliciach gruzínskych miest, ale Putinov naoko najväčší spojenec.
