Je legitímne pýtať sa, či kombinácia Castrovho režimu a venezuelských petrodolárov je schopná ovplyvňovať situáciu v ďalších krajinách kontinentu. Latinská Amerika, napriek zlepšujúcim sa štatistikám o hospodárskom raste, zostáva kontinentom, na ktorom ekonomika väčšiny krajín je riadená rodinnými monopolmi, čo nepraje posilňovaniu strednej vrstvy, a kde bujnie každodenná korupcia. Ide o to, či zvíťazí vízia ľavicového populistického antiamerikanizmu, alebo otvorenej ekonomiky zapájajúcej sa v čoraz väčšej miere do medzinárodného obchodu. Ľavicoví demagógovia cítia, že momentálna situácia im hrá do karát. Tam, kde preberajú moc do svojich rúk, slabne vplyv demokratických inštitúcií. Tradičné politické strany, s výnimkou Chile, sú v rozklade. Prestíž politikov presadzujúcich demokratické pravidlá klesá. Spolitizované súdy sú často skorumpované a nefunkčné. Výkonná moc slabne. Obyčajní ľudia sa cítia byť ohrození a stávajú sa, v hneve a beznádeji, buď apatickí, alebo sa radikalizujú. Má za týchto podmienok v tomto zápase slobodný svet šancu uspieť? Kto je skutočnou hrozbou pre rozširovanie priestoru slobody na kontinente? Pozrime sa bližšie do niektorých krajín.
Venezuela. Hugo Chávez má ambíciu prevziať od Fidela Castra žezlo vodcu ľavice v Latinskej Amerike. Domácu opozíciu kriminalizuje tým, že pozmenil ústavu tak, aby rozšírila jeho mandát a nechal prijať zákony, ktoré v praxi zavádzajú cenzúru a potláčajú slobodu prejavu v médiách. Analytik Stephen Johnson vo svojej vlaňajšej správe pre výbor amerického kongresu pre ozbrojené sily tvrdí, že Chávez si za pomoci kubánskych agentov buduje štruktúry paralelné s armádou a rozviedkou. V zahraničnej politike posilňuje kontakty s krajinami ako Irán a Severná Kórea. Navrhuje vytvorenie latinskoamerického kartelu štátnych firiem PetroSur či PetroCaribe ťažiacich ropu, z ktorého by boli vylúčené súkromné firmy z USA. Pri každej príležitosti bojuje proti liberalizácii obchodu na kontinente. Na venezuelskom území majú útočisko kolumbijské ľavicové gerily FARC a založil aj regionálnu televíznu sieť Telesur, zameranú na kritiku kolumbijskej vlády, ktorá dosahuje nebývalé úspechy v boji proti narkomafii. Podporuje extrémistov v mnohých latinskoamerických krajinách a snaží sa o ich prepojenie s džihádistami na Strednom východe.
Bolívia. Evo Morales, ktorý sa stal prezidentom v januári t. r., verne kopíruje Chávezov scenár. Aj on znárodnil ropný priemysel, chystá sa prepisovať ústavu a vyhráža sa svojím bohatším spoluobčanom vyvlastňovaním, aby mal z čoho rozdávať svojím stúpencom.
Argentínu, Brazíliu, Uruguaj a Chile možno dnes označiť za krajiny, kde vládne síce umiernená, neradikálna ľavica, ale ktoré za určitých podmienok, pod tlakov domácich populistov môžu politicky podporovať radikálov ako Castro, Chávez alebo Morales.
Paraguaj sa zrejme tiež nevyhne, pod vplyvom svojich veľkých susedov, podobnému osudu. Arogancia ľavicových extrémistov v tejto krajine je zo dňa na deň očividnejšia. Vrcholom bolo, keď v septembri 2004 uniesli a zavraždili Ceciliu Cubasovú, dcéru exprezidenta tejto krajiny, militanti strany Patria Libre. Táto strana je členom Fóra Sao Paulo, akejsi internacionály, združujúcej všetkých ozbrojencov, nikaragujskými sandinistami počnúc a kolumbijskou FARC končiac. Tento zločin riadil Rodrigo Granda, veliteľ FARC, ktorému dal sám Chávez venezuelské občianstvo. Ani to mu však nepomohlo uniknúť pred spravodlivosťou, keď ho v decembri 2004 uniesli na ulici v Caracase a „predali“ kolumbijskej vláde za výkupné venezuelskí profesionálni únoscovia, ktorí sa svojmu remeslu svedomito priúčali práve od FARC. Nuž, čím sám bojoval, na to aj „zašiel“. Táto udalosť je však hrozným mementom dokazujúcim, že za peniaze z drog je možné organizovať politický terorizmus aj tisíce míľ ďaleko od kokových polí, ktoré strážia tieto komunistické narkogerily.
Peru. V tohtoročných prezidentských voľbách sa síce nepresadil bývalý plukovník Ollanta Humala, ktorého otvorene podporoval Chávez, ale k moci sa vrátil Alan García, ktorý v roku 1990 zanechal krajinu s rozvrátenou ekonomikou a korupciou nebývalých rozmerov. Vystriedal reformného Alejandra Toleda, ktorý vďaka ekonomickým reformám dnes zanecháva krajinu v pomerne dobrom stave a s dynamizujúcou sa ekonomikou. Možno povedať, že tu zvíťazilo „menšie zlo“, keď sa Peruánci zľakli proklamovanej podpory Cháveza Humalovi. Peru tak aj naďalej zostáva časovanou bombou.
Kolumbia. Naozaj dobrou správou je preto iba opätovné víťazstvo konzervatívca Álvara Uribeho v Kolumbii. Tento prezident vedie úspešne nezmieriteľný boj proti narkomafii a ľavicovým guerilám, ktoré terorizujú kolumbijský vidiek už viac ako štyridsať rokov. A aj volič zrejme vnímal súčasnú situáciu v tejto krajine ako nebývalo sľubnú, pokiaľ ide o nastolenie mieru a poriadku. Za Uribeho vlády počet vrážd na objednávku klesol o 30, únosov o 50 a ozbrojených útokov FARC o 90 percent. Do USA bolo vydaných 300 narkobarónov a v roku 2005 klesla výmera polí koky o 200 tisíc hektárov. Kolumbia sa stáva spoľahlivým partnerom medzinárodného spoločenstva a jej snahy v boji proti narkomafii je nutné všemožne podporovať. Nielen preto, že podpora spojenca s demokraticky zvolenou vládou je prirodzená vec, ale aj preto, že práve táto krajina sa môže stať dobrým príkladom pre svojich susedov.
Na rade sú tento rok ešte Mexiko, Ekvádor a Nikaragua. V týchto krajinách v prezidentských voľbách kandidujú ďalší stúpenci ľavicového radikalizmu, ktorých financuje Hugo Chávez. V Mexiku je to Manuel López Obrador a v Nikarague „starý známy“ sandinista Daniel Ortega. Skúsenosti z Peru nasvedčujú tomu, že by nemuseli uspieť. Čo môže preto urobiť Západ?
Rozhodne platí, že Západ môže nepriaznivé trendy ovplyvniť. Mal by podporovať domácu iniciatívu vedúcu k oslabeniu vplyvu miestnej oligarchie a posilneniu občianskej kontroly nad jednotlivými mocenskými piliermi v latinskoamerických krajinách. Mal by vyvinúť iniciatívu vedúcu k podpisu bilaterálnych a multilaterálnych zmlúv o liberalizácii obchodu s týmito krajinami. Je dôležité ukázať, že cesta týchto krajín z chudoby vedie iba cez ich širšiu účasť na medzinárodnom obchode. Mal by zintenzívniť spoluprácu s nimi v boji proti všetkým formám terorizmu a za týmto účelom účinnejšie spolupracovať s ich tajnými službami. Mal by rozšíriť program štipendií pre študentov v tejto oblasti a podporiť vysielanie takých staníc ako Hlas Ameriky, ktoré sa zameriavajú na problematiku kontinentu. A demokratickí politici by mali ignorovať sústavné verbálne provokácie a osobné aktivity ľudí ako Hugo Chávez a Evo Morales, ktorým ide hlavne o trvalú mediálnu sebaprezentáciu. Nie tak, ako to predviedli lídri EÚ na nedávnom summite vo Viedni, kde práve Morales bol stredobodom pozornosti médií. Pritom pomerne zmysluplná agenda samotného stretnutia zostala, na rozdiel od kravaty bolívijského prezidenta, takmer nepovšimnutá.
Článok je pokračovaním článku z predošlého čísla Konzervatívnych listov, ktorý nájdete tu.
Autor je prekladateľ a externý spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 07/2006.
