Bol raz jeden riaditeľ STV. Mal smolu, aspoň v našej rodine, lebo nás, prepytujem kultúrnych ľudí, pri jeho mene a súčasne činnosti, ktorú v STV vyvíjal, napadala vždy znovu a znovu tá istá veta zo Suchoňovej opery Krútňava: „už raz DARMO, už si nepomôžeme!“ Pán riaditeľ odišiel do zabudnutia, prišli ďalší, pri ktorých nás už radšej nič nenapadalo a STV sa na ovládači začala pomaly ale isto presúvať z prvej do druhej a postupne do poslednej desiatky.
Skoro by vypadla úplne, keď sa zrazu začali šíriť chýry, že vraj nejaký Rybníček nastúpil do STV ako riaditeľ a zaduli nové vetry. Voči novým vetrom zásadne nedôverčiví sme predsa len po kratšom pátraní našli na ovládači STV, zapli, pozreli a povedali si „možno si predsa len pomôžeme!“
Nie že by sme boli z programu úplne paf, ale STV a najmä jej druhý program sa predsa len pomaličky začal zase posúvať niekam, kde už dlhé roky nebol. Totiž do našej domácnosti a do prvej desiatky na ovládači. Privítali sme to, pretože jej najväčší súkromný kolega a konkurent zahájil opačný postup a takto bolo treba programy presúvať len o jedno číslo.
Zaujatí presúvaním programov na našom ovládači sme akosi nepostrehli, že spolu so zvyšovaním kvality vysielania STV začala upadať dovtedy povestne vysoká a kvalitná slovenská kultúra. Pravda, na koncertoch, v divadlách, galériách a iných podobných akciách sa obvykle nepremieta program nejakej televízie, dokonca nebýva ani súčasťou u nás bežne predávaných kníh, takže asi bol ten vplyv nejako metafyzický. Úpadok bol zrejme spôsobený aj tým, že sa prestali premietať dvadsaťročné rumunské filmy o probléme kolektivizácie poľnohospodárstva, prípadne dokumenty o svedkoch, ktorí mali pre istotu, ale naozaj len pre istotu rozštvorčekovanú tvár.
Som tak rád, že sa ozvali umelci, ktorí verne pomáhali riaditeľovi Darmovi a jeho nasledovníkom, ktorí pozdvihovali kultúru národa hádaním nárečových slov v hlboko kultúrnom programe, prípadne rušením úplne zbytočných operetných súborov. Aby im pri tom nebolo smutno, prizvali si aj ľudí, ktorí vďačia STV za to, že im vysvetlila, kto a ako im uniesol syna, prípadne ďalších, ktorí predtým účinkovali v oných zrušených operetných súboroch. Úplne metafyzickou bola potom už prítomnosť ľudí, ktorí v rokoch deväťdesiatych obdržali na svoju odvrátenú stranu odtlačok topánky s logom STV a dnes sa spojili s tými, čo ich takto milo vyprevádzali. Umelec sa evidentne nemusí nutne vyznačovať dobrou pamäťou…
Všetci nás svojím výkrikom upozornili, že táto nová STV, táto hrozba mladej „svojstojnej“ slovenskej kultúry, potrebuje nadviazať na tradície minulých riaditeľov a zbaviť takých podružností, ako je napríklad sledovanosť, alebo vyrovnaný rozpočet.
Vďaka im za to, ak uspejú, budeme mať opäť zopár voľných miest na ovládači.
Autor je súkromný podnikateľ
http://petrovic.blog.sme.sk
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 06/2005.
http://petrovic.blog.sme.sk Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 06/2005.
